Slnečný Karibik je ideálne miesto na reštart. Najmä po tom, čo si Amanda prežila drámu so psychopatom, ktorý ohrozoval jej najlepšiu kamarátku. On je zavretý na psychiatrii a ona si konečne môže vydýchnuť. To však nie je také ľahké, pretože ju ťaží omnoho väčšie tajomstvo, o ktorom nikto ani len netuší.
Amanda nájde rozptýlenie doslova na vedľajšom ležadle v podobe takmer dokonalého muža. Ten má len jedinú chybičku krásy – nechce sa viazať. Aj on má svoje dlhy voči minulosti, ktoré potrebuje splatiť. Aj on má svoju temnú stránku, na ktorú nie je hrdý.
Je vôbec možné, aby prvé dojmy boli až také klamlivé? Aby šialenec nakoniec nebol takým zloduchom, za akého ho všetci považujú?
Minulosť sa rada pripomína a nedovolí im zabudnúť.
Môžu ich temné priznania oslobodiť a spojiť, alebo sa z nich stane neprekonateľná prekážka?
A má vôbec aspoň jeden z nich šancu na svetlú budúcnosť?
Úryvok z novinky PRIZNANIE:
Palcom som mu prešla po pootvorených perách, očami obkreslila ostré kontúry jeho tváre a ukladala do pamäti každú miniatúrnu jazvičku, ktorá ich zvýrazňovala. Tipovala som, že aj vďaka nim vyzeral staršie. Ťažoba minulosti ho neušetrila svojho rukopisu.
Jemne som ho zatiahla za bradu. „Si prvý tajuplný chlap, pri ktorom nepotrebujem vedieť všetky jeho tajomstvá hneď a zaraz. Práve naopak, chcela by som ich odkrývať postupne,“ odhalila som mu.
Prišlo to prirodzene, v jeho prítomnosti som veľmi nemusela premýšľať, čo poviem. Jednoducho som to vyslovila.
„Zvláštne,“ skĺzol mi pohľadom do výstrihu a vrátil sa k očiam. Akoby sa opíjal tým, čo vidí a napriek strate rovnováhy dokázal stáť na nohách. „Pretože ty si prvá žena, pred ktorou z nejakého dôvodu nechcem mať žiadne tajomstvá. A najradšej by som ti ich prezradil všetky naraz.“
„Myslíš, že by som to zvládla?“
Nepatrne sklopil oči a zdvihol ich spolu s mojou bradou. „Keby som si to myslel, tak by sme sa o tom nebavili len v hypotetickej rovine.“
Jeho slová stimulovali všetky úrovne môjho vnímania. Keď ku mne prehováral, mala som pocit, že nenačúvam iba sluchom či celým telom, ale že aj moja duša vnímala každé jedno slovo.
Tým priznaním ma ohromil, hoci možno ma malo skôr vystrašiť, a zbytočne som si ho idealizovala. V tom okamihu ma to netrápilo. Potrebovala som ho cítiť. Túžila som vypočuť si obľúbenú melódiu jeho tela. Nehodnotiť, len sa s ňou zladiť a načúvať jej.
Moju odmlku si preložil po svojom, lebo z ničoho nič prišiel s ďalším priznaním: „Ak by som zašiel priďaleko, zastav ma, dobre? Nikdy som nebol ten typ chlapa, ktorý verí na sladké reči. Teda, samozrejme, veľakrát som ich použil, lebo som vedel, kam ma privedú,“ pretočil oči nad vlastnými slovami, „ale… nebol som príkladom džentlmena, pokiaľ nešlo o hru.“
„To má byť výstraha?“
„Nie. Prosba.“
„Prosba?“
„Nauč ma, ako si vziať, čo chcem a nezanechať pritom za sebou spúšť,“ hlesol mi do pier a nepočkal na reakciu.