Tentokrát sa spolu zamyslime nad tým, aké životodarné a blahodarné môže byť zdravé nahnevanie. Dokonca by som sa nebála nazvať ho POSVÄTNÝM nahnevaním.
Áno, reč bude o buchnutí do stola a zakričaní z plných pľúc: „DOSŤ! Takto sa ku mne nikto správať nebude!“
Problém je v tom, že niekedy to posvätné nahnevanie prichádza dosť neskoro. A tragédiou je, že niekedy nemusí prísť vôbec. Prečo hovorím, že sväté a posvätné? Pretože dokáže robiť zázraky. Naleje vám do žíl neuveriteľné množstvo energie, začnú sa diať veci a okolie sa nestačí čudovať a začne zrazu meniť postoj. A odrazu sa ani vy nestačíte diviť, ako sa všetko okolo vás začína meniť a až zázračne zlepšovať.
Niekedy človek musí spadnúť až na dno, aby sa zdravo nahneval a od toho dna sa odrazil. Niekedy pomôže niekto iný, kto niečo len tak medzi rečou nadhodí, a nám zrazu všetko „docvakne“ a spadnú nám klapky z očí. A niekto je trebárs taký múdry a pokrokový, že sa objedná na koučing, a potom je už na koučovi, aby mu pomohol tie klapky z očí strhnúť.
Mohlo by vám pomôcť, ak si uvedomíte, že pravidlá sú jasne dané a dopredu všetkým známe. Pohľad na všetky zamotané situácie sa tým dosť vyjasní a zjednoduší.
Zoberte si ako príklad pravidlá cestnej premávky: prednosť sprava je vopred jasné a všetkým dobre známe pravidlo. Ak niekto toto pravidlo poruší a stane sa dopravná nehoda, je jasné, kto bude potrestaný a zaplatí pokutu. V tejto jasnej situácii azda nikomu ani nezíde na um ospravedlňovať toho, kto nedal prednosť sprava, tým, že mal ťažké detstvo alebo má problémy v práci, prípadne sa zle vyspal a pod. Alebo nebodaj uvažovať tak, že ten, kto prichádzal zľava, mal dávať väčší pozor.
Viem, že v živote to také jednoduché nie je, nejde o obyčajnú prednosť sprava, ale úvaha o tom, že druhá strana pravidlá porušila, hoci ich poznala, by vám mohla k tomu zdravému nahnevaniu pomôcť.
A tak po tom, čo zlyhajú všetky snahy o dohovorenie, o empatické chápanie, snahy o to, ako byť „nad vecou“, úvahy o tom, že vy predsa niečo vydržíte a inde sa majú horšie, atď…, „dostane slovo“ to povestné buchnutie do stola a zakričanie: „DOSŤ!“ Po „zločine“ má predsa prísť trest, inak dochádza k nerovnováhe.
Ako dlho ešte chcete trpieť?
Ako dlho ešte budete ustupovať?
Ako dlho chcete čakať na to prekliate „AŽ“?
Ako dlho ešte budete druhého alebo danú situáciu ospravedlňovať?
Ako dlho si to ešte necháte?
Myslíte, že druhá strana všetko sama od seba pochopí a zmení sa? Nie, nepochopí. Nie, nezmení sa!
Myslíte, že raz ráno sa zobudíte a všetko bude zázračne vyriešené? Nie!
Nezabudnite na to, že tu nebudeme večne a čas beží.
Ako dlho ešte budete podliehať svojim strachom a obavám? Svojej lenivosti a pohodlnosti?
Bojíte sa hovoriť druhým nepríjemné veci? Prečo? Čo horšie sa vám môže stať?
Kedy konečne začnete chcieť od života viac?
Prečo sa uspokojíte s málom? Človek dostane to, čo si zažiada.
Dobre, už to nechám tak. Chcela som vás len „nakopnúť“. Vy viete, čo tým myslím. Skúste si aspoň odpovedať na vyššie uvedené otázky.
Potrebujete pomôcť a dodať odvahu? Chcete pomôcť vymyslieť stratégiu a taktiku? Tak si vyskúšajte koučing.
