Rozhovory

Láska je po peniazoch druhým najsilnejším motívom,” hovorí autor knižnej predlohy filmu Amnestie, Radovan Dunaj

Námet pre film Amnestie autori čerpali z knihy Amnestia

Celovečerný film Amnestie príde do kín už na jeseň tohto roku. Bývalý československý prezident Václav Havel, iba pár dní po svojom zvolení do funkcie – 3. januára 1990 – udelil amnestiu, ktorá sa stala aj ústrednou témou filmu Amnestie. Spočiatku sa týkala iba politických väzňov, no na odozvu od zvyšných odsúdených sa nečakalo dlho. Na konci marca 1990 sa pod tlakom udalostí odohrala veľká väzenská vzbura v Leopoldove, ktorá sa vyhrotila do krvavého masakru v priestoroch najprísnejšieho väzenia v republike. Námet pre film Amnestie autori čerpali z knihy Amnestia, ktorá rozpútala peklo. Kniha podrobne mapuje práve väzenskú vzburu v Leopoldove. S autorom knihy, Radovanom Dunajom sme sa porozprávali o tom, ako kniha vznikla a do akej miery odráža realitu 90. rokov.

Ako u vás skrsol nápad písať knihy?
Už na základnej škole som bol literárne činný, písal som básne a vyhral okresné kolo literárnej súťaže v Humennom. Nasledujúce pokusy vrátiť sa k písaniu prišli počas vysokej školy, ale reálne som sa s myšlienkou napísať knihu začal pohrávať až niekedy okolo roku 2010. Vtedy som sa rozhodoval medzi ďalším vzdelávaním (už som mal spracovaný projekt doktorandskej práce) a písaním. V plnej miere som si uvedomil, že vzdelanie nie je pre môj profesijný rast vôbec dôležité a začal som písať. V roku 2012 vyšla kniha Pruhované beštie.

Nosili ste v sebe príbeh knihy Amestia, ktorá rozpútala peklo dlho predtým, ako ste ho dali na papier?
Myslím, že nie. Hlavnú dejovú líniu som mal pripravenú v krátkom čase a ostatné som riešil v priebehu písania. Keď sa pre niečo nadchnem a v hlave sa zrodí námet, vždy si urobím základnú dejovú líniu a pustím sa do písania. Aj keď je už príbeh celý napísaný, vždy sa dá prerobiť, prekopať.

Prečo vás oslovil práve tento historický moment?
Stavil som na prostredie väzenia, ktoré dokonale poznám a ktoré nie je pre čitateľov až tak známe. Veril som, že práve príbehmi z väzenia ich môžem osloviť. Pre prvé dve knihy som si vybral najtragickejšie udalosti v dejinách nášho väzenstva, ktorými som sa inšpiroval. Prvou bolo vyčíňanie Polgáriho a jeho kumpánov a druhou práve amnestia prezidenta Havla a následné vypálenie väznice v Leopoldove. Viacero postáv vystupuje v oboch knihách. Napríklad vedúci oddelenia vnútornej bezpečnosti väznice Imrich Hromžík či odsúdený Tomáš Pecha alias Turek.

Pracujete ako vychovávateľ v košickej väznici, vedeli by ste porovnať po rozhovoroch s dozorcami, na základe ktorých ste pripravovali knižku, ako sa líšili väzenské pomery pred rokom 1989, v 90. rokoch a aké je to dnes? A dá sa to vôbec porovnávať?
Základný rozdiel je, podľa mňa, v disciplíne. V bývalom režime bolo nepredstaviteľné, aby sa odsúdený vzoprel príslušníkovi. Tí by s ním zrealizovali „prevýchovný pohovor“ a následne by si ho podali aj väzni, ktorým by svojim negatívnym prístupom zhoršil podmienky existencie. Dnes sa stáva aj to, že odsúdený hrubo vulgárne vynadá príslušníkovi, že ho opľuje, že slovne útočí na jeho rodinu, a to nehovorím o štandardnom udržiavaní poriadku a disciplíny. A jediné, čo môže príslušník urobiť, je vypísanie návrhu na disciplinárne potrestanie. Za akékoľvek previnenie za múrmi väznice hrozí previnilcovi maximálne 14 dní izolácie – takzvané umiestnenie v uzatvorenom oddiele. Pre väčšinu recidivistov takáto izolácia nemá žiadny odstrašujúci efekt. Je samozrejme možné aj podanie trestného oznámenia na odsúdeného. Ale kto sa bude súdiť s odsúdeným?! Ďalší veľký rozdiel vidím v rôznych „výdobytkoch“ súvisiacich s humanizáciou väzenstva. Viacero druhov pestrej stravy, rôzne diéty, možnosti vzdelávania, športových aktivít, možnosti kultúrneho vyžitia a podobne.

Napĺňa vás vaša práca? Nepociťovali ste to pri písaní Amnestie tak, že si beriete prácu aj domov?
Práca ma vôbec nenapĺňa. Som sklamaný, frustrovaný, nahnevaný. O pozitívne predstavy a odhodlanie z prvých rokov môjho pôsobenia som prišiel. Mnohí kolegovia sa mi smejú, že mi trvalo príliš dlho, kým som „vytriezvel“. Naozaj môžem s čistým svedomím prehlásiť, že som svoju prácu robil rád, snažil som sa byť tvorivý, precízny, ústretový, usilovný. Z mnohých vecí som sa dokonca tešil. Po vysokej škole som pokračoval v ďalšom vzdelávaní, urobil som si za vlastné peniaze rôzne kurzy a školenia. Trvalo mi (bohužiaľ pre mňa) neprimerane dlho, kým som pochopil, ako systém funguje. Dnes urobím, čo sa odo mňa vyžaduje a zbytočne nad tým nepremýšľam, veci neprežívam a stále sa snažím byť „nad vecou“. Takto som spokojný. Prácu si domov určite nenosím. Písanie nevnímam ako prácu, písanie je pre mňa relaxom a potešením.

Mohli by ste bližšie vysvetliť, prečo ste tak zmenili svoje postoje, prípadne popísať ako funguje systém?
K tomu, ako systém funguje, sa vyjadrovať nebudem. A prečo som zmenil postoje? To priamo súvisí so systémom a bolo by to rozprávanie na hodiny. Uvediem len jednu z myšlienok, ktoré sú základom pre pôsobenie väzenského personálu smerom k odsúdeným. Je ňou prevýchova, zmena postojov a hodnôt, ktoré spôsobujú páchanie trestnej činnosti. Ja osobne vnímam tieto záležitosti u dospelých mužov dosť skepticky. Komunisti sa kedysi pred 60 rokmi rozhodli, že väzňov možno prevychovať a dodnes sa nikto hlbšie nezamyslel nad tým, či to je vôbec reálne. Netvrdím, že sa recidivista nemôže zmeniť. Myslím si však, že pokiaľ k tomu dôjde, nie je to zásluhou väzenského personálu, zmenu spôsobili iné faktory. Odporúčam porovnať si zákon o výkone trestu z roku 1965 a ten súčasný. Tiež odporúčam čitateľom knihu Krvavá dohoda. Príbeh sa síce neodohráva na Slovensku, ale dôvody zmeny postojov jedného z hlavných hrdinov pozorný čitateľ určite postrehne.

Hovoríte o recidivistoch. A čo odsúdení, ktorí sú za mrežami prvý – druhýkrát?
Myslím si, že či sa človek stane recidivistom, sa rozhoduje počas jeho detstva a dospievania. Zlyháva rodina, zlyháva štát. Dieťa a dospievajúci si osvojí asociálne a antisociálne vzorce správania. Porušovanie zákona aj pobyt vo väzení vníma ako súčasť svojho života. Tento jedinec sa do výkonu trestu dostane prvýkrát. No jeho osobnosť, postoje a hodnoty sú už nastavené tak, že pobyt za mrežami vníma ako normálnu súčasť svojho života. Často práve pobyt vo väzení ešte viac zradikalizuje jeho postoje a hodnoty. Vo väzení sa stretáva so „seberovnými“, ktorí mu zabezpečia pozitívnu spätnú väzbu a uspokoja jeho spoločenské potreby. Mnoho z tých chlapcov to počas detstva a dospievania nezažili a až vo väzení získajú pocit, že sú pre niekoho dôležití. To je môj názor. Na druhej strane si zoberme chlapca, ktorý pochádza z harmonickej rodiny, snaží sa rešpektovať spoločenské normy, správať sa slušne, chce v živote niečo dokázať. Na diskotéke sa opije a niekoho fyzicky napadne. Obeť spadne na zem, udrie si hlavu o betón a zomrie. Paragraf zabitie, trest šesť rokov v strednom stupni stráženia. Šesť rokov medzi recidivistami. Takýto chlapec vníma svoj pobyt za mrežami maximálne zahanbujúco a ja som presvedčený, že jeho pobyt vo výkone trestu je prvý a posledný. Nepotrebuje nijaké špeciálne zaobchádzanie väzenského personálu, pretože ho poriadne vychovali rodičia a štátne inštitúcie. On „iba” zakopol a do väzenia sa už nevráti.

Mám pocit, akoby ste naznačovali, že vaša práca je zbytočná…
Nie, to vôbec nie. Hoci si niekedy pripadám ako v komédii typu Čierni baróni alebo Tankový prápor, som presvedčený, že práce pedagóga je dôležitá. Ak odhliadnem od administratívy, ktorá zaberá väčšinu môjho pracovného času, skúsený vychovávateľ dokáže naozaj veľa. Dokáže zariadiť, že stovka odsúdených na ubytovni spolunažíva bez väčších konfliktov, že silnejší jedinci neubližujú slabším, že odsúdení dodržiavajú interné normy a smernice, že chlapec, ktorý „iba” zakopol, neskončí na jednej izbe s vrahmi a lúpežníkmi.

Keď ste knihu písali, napadlo vám, že by raz mohla byť sfilmovaná? Ako prebehlo oslovenie filmovým štábom, či by mohli spracovať váš príbeh filmovo?
Že sa príbeh stane predlohou k filmu sa mi naozaj ani nesnívalo, to sa musím priznať. Mňa oslovila pani Ďuričová z vydavateľstva Dixit, ktorej som dal v tomto smere voľné ruky. Pani Ďuričová je proste jednotka s hviezdičkou – dotiahla to úspešne do cieľa.

Spolupodieľali ste sa aj na príprave scenára?
Priamo na príprave scenára nie. Scenár som si prečítal a poslal som pani Ďuričovej svoje postrehy.

Zúčastnili ste sa niektorých natáčacích dní?
Nie, aj keď sa priznám, že by som si rád zahral hocijaký bezvýznamný post, aby sa moji chlapci mohli pochváliť v škole, že tatík hral vo filme (smiech).

Aký je váš názor na vsunutú zápletku vo filme o vzťahoch väzňov s ich manželkami? Ak si správne spomínam, v knihe sa veľmi okrajovo spomenula iba jedna ženská postava – Olinka. Bolo vašim zámerom, aby bol príbeh čisto mužský?
Keď som čítal scenár, mal som miestami pocit, že to ani nie je podľa mojej knihy. Ľudia podieľajúci sa na filme chceli revolučné obdobie ukázať v širších súvislostiach. Dej odohrávajúci sa vo väznici tak tvorí len časť filmu. Knihu som vedome nepísal ako čisto mužský príbeh, ale máte pravdu, je to čisto mužský príbeh. Asi preto, že sa odohráva v mužskej väznici. Ženskú zápletku vo filme vnímam veľmi pozitívne. Veď láska je po peniazoch druhým najsilnejším motívom.

Koľko udalostí z knihy vzniklo na základe skutočných udalostí? Nemám na mysli historické fakty, ale skôr príbehovú linku knihy, vzťahy medzi väzňami, obchody s dozorcami, násilie…
Snažil som sa, aby príbeh kopíroval historické reálie vo väznici. Aj v súčasnosti sa pravidelne objavujú informácie o tom, že jeden dozorca nosil odsúdeným toto, druhý zasa tamto. Každý človek je podľa mňa podplatiteľný, závisí len na výške úplatku. Ak sa vrátime 30 rokov dozadu, tlak na dozorocov bol minimálny. Stačilo by porovnať štatistiky disciplinárnych riešení príslušníkov vtedy a dnes. Viete si predstaviť, aké tam museli byť obchodné vzťahy medzi odsúdenými a dozorcami? A násilie? Ako som už spomínal, väzeň, ktorý sa vzoprel pravidlám, dostal bitku od dozorcov, aj od ostatných väzňov.

Môžete prezradiť, či je v knihe časť, ktorú ste si kompletne vymysleli?
Vymyslených je tam množstvo vecí, napríklad počty mŕtvych, osudy väzňov, útek odsúdeného Ondreja Gujdu alias Vlka. Nemal som ambíciu popísať udalosti presne tak, ako sa stali, len som sa nimi inšpiroval.

Zaradili ste do knihy aj niečo, čo ste zažili na vlastnej koži vo väzenskom prostredí?
Tie skúsenosti sa do knihy dostávali akosi automaticky. Ale že by som použil nejaký vlastný konkrétny zážitok, to asi nie. K osobným zážitkom má určite bližšie už spomenutá kniha Krvavá dohoda.

Aké sú vaše ďalšie autorské plány? Pracujete na štvrtej knižke? Dávnejšie som čítala, že pripravujete knihu z prostredia ženskej väznice, je to ešte aktuálne?
Rukopis s pracovným názvom Zúčtovanie v Dúhovej väznici je hotový už asi štyri roky. Príbeh je o psychopatickom riaditeľovi ženskej väznice, ktorý núti odsúdené ženy k sexu so sudcami, prokurátormi, vysokými štátnymi úradníkmi a následne to využíva pre vlastný kariérny postup. Kniha už mohla byť na trhu, ale došlo k nezhodám s vydavateľstvom. Verím však, že keď sa všetko vyrieši, tak čitateľom ponúkneme naozaj originálny príbeh. Okrem Dúhovej väznice mám hotové ešte tri rukopisy, momentálne pracujem na ďalšom, ktorý je inšpirovaný jednou veľkou kauzou a mal by byť pokračovaním Amnestia, ktorá rozpútala, peklo.

A na záver na odľahčenie, čo robíte rád vo voľnom čase, čo vás v živote teší a dáva mu zmysel?
Na ubytovni najmä píšem. Doma sa venujem manželke, dvom synom, dobermanovi Maxovi a opravám staršieho rodinného domu. Rád varím (najmä z mäsa), milujem Tatry a rád sa vyhrejem v termálnej vode. Ako roky utekajú, tak mením životné priority – bol by som samozrejme rád, keby knihy dosiahli predajnosť kníh Dána, Kariku či Banáša. Ale to bola moja priorita číslo jedna pred piatimi rokmi. Teraz sú to moje deti, ktoré sa dobre učia a začali chodiť na zápasenie. Môj nebohý otec bol skvelý zápasník a verím, že sa z jeho génov niečo prenieslo aj na chlapcov. Dúfam, že môžem týmto spôsobom poďakovať trénerom ZK Slávia Snina Tónovi Andrejkovi a Slavovi Štofíkovi, ktorí to s deťmi naozaj vedia. Prach si a v prach sa obrátiš. Čo tu po nás zostane? Len tie deti. Ak ich dobre vychováme, budú z nich užitoční ľudia, ak nie, budú z nich „recidivisti“.

Za rozhovor ďakuje Mirka Brindová/House of Ukulele

Radovan Dunaj
Autor pôvodom zo Sniny, absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, učiteľský odbor psychológia – história. Pokračoval v postgraduálnom štúdiu školskej psychológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a popri tom obhájil rigoróznu prácu. Získal aj certifikát na vykonávanie lektorskej činnosti v sociálno-psychologickom výcviku a certifikát na praktizovanie biofeedback terapie. Od roku 2000 pracuje v Zbore väzenskej a justičnej stráže. Začínal ako psychológ v Želiezovciach, aktuálne pôsobí ako pedagóg pri odsúdených v strednom stupni stráženia v Košiciach. Jeho prvou knihou sú Pruhované beštie (2012), pokračoval knihou opäť z väzenského prostredia Amnestia, ktorá rozpútala peklo (2015), poslednou vydanou knihou je politický triler Krvavá dohoda (2018).

Amnestie
Film Amnestie sa venuje vzbure väzňov v Leopoldove, ktorá si vyžiadala vojenský zákrok. Hromadnej vzbure väzňov predchádzali amnestie Václava Havla, udelil ju 1. januára 1990, len pár dní po svojom zvolení za československého prezidenta. Snímka vzniká v dielni produkčnej spoločnosti Azyl Production v koprodukcii s RTVS, HomeMedia Production a českou produkčnou spoločnosťou Endorfilm. Predlohou k filmu bola kniha Radovana Dunaja Amnestia, ktorá rozpútala peklo. Režisérom snímky je Jonáš Karásek v tandeme s kameramanom Tomášom Juríčkom. Táto dvojica je vo filmovom prostredí známa okrem mnohých sólových projektov aj vďaka úspešnému filmu Kandidát. Premiéra filmu Amnestie je plánovaná v čase osláv 30. výročia Nežnej revolúcie v roku 2019, premietať ho bude sieť kín CINEMAX, film do kín uvádza distribučná spoločnosť Continental film.

 

To Top