Rozhovory

Sylvia Juhászová: Maľovanie je moja celoživotná záľuba

Žije a tvor v malom mestečku – v Želiezovciach, no jej tvorbu poznajú aj za hranicami malebného Slovenska. Aktuálne vystavuje v Bratislave aj preto, aby pomohla. Jej obrazy sú farebné, plné energie, veselé.

 

V Bratislave aktuálne vaše obrazy visia v reštaurácii Resto, kde vystavujete spoločne s kamarátkou Martinou Bešinovou Nehézovou. Ako prišlo k tomuto počinu?
Spojil nás osud. Keď som sa dozvedela o jej životnom príbehu, že má vážne chorú jedinú dcérku Veroniku, chcela som jej pomôcť, darovala som jej obraz na dražbu a oslovila som mnohých mojich známych výtvarníkov. Našlo sa veľa šľachetných duší, ktorí prispeli svojimi dielami, čo som veľmi rada. Martinka ma nedávno oslovila, či sa nepridám na spoločnú výstavu. Rada som  prijala jej pozvanie a aj jej rada prispejem, nikdy som nemala problém so spoločnými výstavami.  Každý výtvarník má iné originálne, svojské obrazy a myslím si, že výstava je tým pestrejšia a rozmanitejšia.

Nie je to vaša prvá bratislavská výstava, ale vaše obrazy už boli aj v prestížnej galérii na Bratislavskom hrade. Čo pre vás znamenajú podobné výstavy?
Áno, mala som tú česť vystavovať aj v galérií na Bratislavskom hrade a priznávam bol to krásny a nezabudnuteľný zážitok.  Jeden taký malý môj splnený sen. Vystavovala som už v rôznych mestách nášho krásneho Slovenska ako sú Levice, Banská Štiavnica, Nitra, Banská Bystrica, Trenčín, Bratislava, ako aj v rodnom meste Želiezovce. Taktiež som vystavovala  v zahraničí, a to v Českej republike, Taliansku a Ukrajine. Všetky výstavy sú pre mňa istou výzvou a pristupujem k nim zodpovedne, dávam do nich kus seba a robím ako aj maľujem  obrazy s láskou… bez toho to ani inak nejde.

Spomínate si na svoj prvý obraz, ktorý ste namaľovali už ako výtvarníčka, nie ako dieťa s farbičkami?
Prvý obraz sa pamätám, vtedy som tvorila pastelom a znázorňoval ženské tvary, ktoré sa prelínali do seba. Bol to abstraktný obraz, na ktorom bola  žena s tromi prsiami. Dodnes neviem ako mi to napadlo. Urobila som sériu pastelových obrazov, ktoré boli vystavované v jednej z pražských galérií, čo bolo pre mňa v tom čase veľké šťastie a radosť.

Ženy tvoria najširšie spektrum vašej tvorby, prečo práve ženy?
Prečo ženy… navrhovala som v minulosti módu pre ženy a mojou inšpiráciou sa stali práve ženy. Každá žena je jedinečná, svojská a záhadná  svojím spôsobom a ja ako ju vnímam, prenášam do svojich obrazov.

Používate pri svojej tvorbe aj obrazy reálnych žien alebo sa necháte unášať fantáziou?
Nechávam sa unášať skôr  fantáziou, snažím sa prebúdzať hravosť, predstavivosť veselou hrou farieb, ktoré miestami presahujú do abstrakcie, či aj pop artu. V obrazoch je moje JA, je to pohľad na môj svet, ale aj na moje vnútro.

Absolvovali ste klasickú ľudovú školu umenia, kam sa uberali neskôr vaše kroky, na aké štúdium?
Po klasickej ľudovej škole umenia ma to stále vo vnútri lákalo k umeniu, určite som vedela, že chcem tvoriť. V tom čase tvoriť módu pre ženy –  bolo  ťažké sa rozhodnúť… boli sme samy s maminkou a rozhodovali aj iné aspekty ako aj financie.

Neľutujete, že ste nešli študovať priamo výtvarnú školu, ale odevnú?
Aj keď kľukatou cestou po strednej ekonomickej škole som išla na Odevnú školu do Trenčína a môj sen sa stal skutočnosťou. Istý čas som navrhovala módu pre ženy – ako som už spomínala, ale keďže bývam v malom mestečku nebolo to perspektívne a mala som už aj v tej dobe zdravotné problémy. Prekonala som pľúcnu embóliu a môj strážny anjel stál pri mne. Každý deň za to ďakujem. Po životných zmenách som sa vrátila k maľovaniu. Je to moja celoživotná záľuba, ktorú milujem od detstva.

Uživiť sa na Slovensku výtvarným umením asi nie je jednoduché?
Áno to je pravda, na Slovensku to nie je jednoduché v svete umelcov

. Možno keby som žila v inej krajine, bolo by to úplne o inom a možno by som bola známa a uznávaná výtvarníčka. Ale mám šťastie ako sa hovorí, cena maliara stúpne po jeho smrti. Tak aspoň môj syn bude hrdý na to, že jeho mama bola známa maliarka.

Čo robíte, keď si potrebujete od maľovania oddýchnuť, sú vôbec také chvíle?
Zaujímavosťou je,  keď nie som v pohode, jednoducho nedokážem ani tvoriť a niekedy to môže trvať aj dlhé mesiace. Rada relaxujem pri hudbe, obľubujem prechádzky v prírode, ktorá na mňa pozitívne vplýva. Všeobecne mám rada kultúrne vyžitie, ako sú divadlo, múzeá, galérie atď.

V Bratislave ste si pred pár dňami vyskúšali aj rolu modelky, ako ste sa cítili
Rola modelky –  áno (úsmev)  – pripomenulo mi to krásne spomienky, keď som na škole predvádzala svoj vlastný návrh šiat, a keď sme sa učili s knihou na hlave chodiť po móle. Milo ma to prekvapilo  a s radosťou som povedala áno. V šatách od Rebeccy Just som sa naozaj cítila, akoby som sa v ňom narodila.

Čo vás čaká najbližšie, aké výtvarné počiny?
Naďalej chcem tvoriť, maľovať a milovať a tešiť sa z toho. Jednoducho rozdávať radosť a tešiť sa zo života. Ak človek miluje umenie, musí tvoriť, lebo bez toho jednoducho nemôže žiť.

Zdroj: Anna Olvecká
Foto: Archív S.J,. Desana Dudášová

 

Click to comment

Odpovedať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

To Top