„Písanie je moja vášeň už od chvíle, keď som zistila, aké zázraky sa dajú robiť s perom na papier. Písanie je pre mňa terapia, oddych, únik do sveta fantázie. Milujem pocit, keď je osud postáv v mojich rukách,“ usmieva sa mladá autorka LUCIA BRAUNOVÁ a dodáva: „Mojím snom je písať knihy a robiť nimi radosť čitateľom. A tiež túžim, aby som raz napísala taký príbeh, ktorý by sa sfilmoval.“ Práve jej vyšla kniha s názvom Nič krajšie už nepríde.
Vyštudovali ste sociálnu pedagogiku, kde ste v tejto oblasti pracovali? Prečo ste si na štúdium vybrali práve tento smer? Aj ste v tejto oblasti pracovali?
Toto štúdium som si vybrala, pretože ma to vždy ťahalo k sociálnej sfére. V tejto oblasti som len praxovala. Bolo to pedagogicko-psychologické centrum, kde som sa chcela aj zamestnať, ale žiaľ, vtedy nebolo voľné pracovné miesto. Potom sa mi naskytla príležitosť pracovať úplne v odlišnom sektore. Zamestnala som sa v bankovníctve, čo vôbec neľutujem, pretože som spoznala veľa milých ľudí, medzi ktorých patria aj moji bývalí kolegovia.
Teraz ste na materskej dovolenke s dcérkou. Ako sa máte?
Ďakujem za opýtanie, máme sa našťastie dobre, malinká rastie a je zdravá, čo je pre mňa to najdôležitejšie a som neskutočne vďačná, že to tak je. V dnešnej dobe si zabúdame uvedomovať, aké je zdravie krehké a vzácne. Často sa sťažujeme na veci, ktoré sú malicherné a nevážime si to, čo máme. Prednedávnom som čítala jeden článok o autizme, kde na jeho konci boli krásne slová: My, bežní ľudia, by sme nemali byť takí egoistickí a myslieť si, že sa nás to netýka a všetko to, čo máme, brať samozrejme. Musíme splácať to, že nám príroda dala možnosť narodiť sa zdraví. A to možno aj cestou pomoci všetkým ľuďom, ktorí to bez našej „intuície“ nezvládajú…
Práve na materskej dovolenke ste prišli na chuť písaniu. Písali ste aj niekedy predtým?
Áno, píšem už od základnej školy. Moje najobľúbenejšie predmety boli vždy sloh a výtvarná výchova. Písala som si rôzne príbehy a hrdinkami boli vždy dievčatá práve v mojom veku a riešili často situácie, s ktorými som sa stretávala ja. Bola to pre mňa terapia.
Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy?
Veľmi dávno som čítala v časopise skutočný príbeh jednej ženy, ktorý ma zaujal. Bol to článok na jednu stranu, v ktorom prezrádzala svoj dovolenkový zážitok a jeho dôsledky, keď sa vrátila do reálneho života. To bol pre mňa impulz a ostatné vzniklo v mojej fantázii.
Kto je prvým čitateľom toho, čo napíšete?
Moja skvelá švagriná.
O čom vaša prvá kniha je?
Je to milostný príbeh Amélie, ktorú prenasledujú zlé spomienky. Vďaka novej láske na ne zabúda, no neskôr si ju samy nájdu – a to v podobe ozajstného nebezpečenstva.
Ženských románov je na slovenskom trhu ako maku, čítate ich rada aj vy? Ktoré autorky?
Priznám sa, že doteraz som siahala hlavne po zahraničnej tvorbe. No mám prečítané niektoré tituly od pani Džerengovej, Keleovej-Vasiľkovej a Andrejky Rimovej. No určite svoj zoznam rozšírim 🙂 V poličke ma čaká kniha od pani Ondriovej Milovanie po mexicky a od Janky Benkovej Slečna nebezpečná, na ktoré sa veľmi teším.
Čo čítate dcérke?
Našej malej princeznej zatiaľ nečítam, skôr jej spievam, alebo sa snažím spievať. Ale neviem sa dočkať, keď bude už vnímať a ja vytiahnem klasické rozprávky, budem jej čítať a hlasom vyjadrovať situáciu, budem jej robiť také malé divadlo. 🙂
Po akých knihách najradšej siahate vy sama?
Prečítala som nespočetné množstvo kníh, no keď si to tak premietam, väčšinou prevládali romány pre ženy, kde vždy išlo o milostné vzťahy. S výnimkou J. Fieldingovej. Ale zo všetkých autorov mám najradšej Nicolasa Sparksa. Páči sa mi každá jeho kniha. Je majster v smutno-šťastných záveroch, čo dokazuje v takmer každej svojej knihe. Je veľmi málo kníh, ktoré prečítam viac ako raz, aj napriek tomu, že sa mi páčia. Jeho Zápisník jednej lásky je jedna z nich. Neskutočne krásny príbeh lásky, ktorý hovorí o tom, ako láska dokáže byť silná. Pri tejto knihe vždy potrebujem vreckovku.
Foto: archív L. Braunovej
