Rozhovory

Slovenská minimalistka Mirka Čechová: „Elimináciou nepotrebných vecí zo života dávame priestor tomu, čo nás robí naozaj šťastnými“

Mirka Čechová je slovenská minimalistka. Založila si blog Minimalisti.sk a prostredníctvom neho šíri myšlienku minimalistického životného prístupu ďalej. Minimalizmus definuje ako vedomé rozhodovanie a eliminovanie nepotrebných vecí zo života, aby sme tak urobili viac priestoru tomu, čo nás robí naozaj šťastnými. Pri príležitosti dnešného uvedenia nového filmu o životnom minimalizme s názvom 100 vecí na plátna kín poskytla Mirka slovenským médiám rozhovor, v ktorom porozprávala svoj príbeh, aby tak inšpirovala ďalších, ktorých minimalizmus fascinuje či láka…  

 

Minimalizmus je stále populárnejším spôsobom života. Ako by ste tento životný prístup definovali Vy? Čo je vlastne minimalizmus?
To je ťažko definovať, pretože pre každého môže minimalizmus znamenať niečo iné. V zásade by som minimalizmom nazvala taký životný štýl, pri ktorom sa vedome (rozumom a citom) rozhodujem.

Zameriavam sa na to, čo vo svojom živote chcem mať (lebo to milujem a robí ma to šťastnou a vôbec nezáleží na tom, či sú to veci alebo činnosti) a zároveň obmedzujem to, čo je nejakým spôsobom navyše. Odstraňujem to, čo je nepotrebné, zbytočné, nepomáha mi to ani nerobí radosť.

 

Je minimalizmus pre každého?
Verím, že áno. Minimalizmus vôbec nie je o tom, žiť ako asketa a nemať doma vôbec nič, zbaviť sa všetkého majetku a mať celý svoj život zbalený v jednom ruksaku. To už je extrém.

Minimalizmus je o zdravom nastavení vlastných hraníc. Vedomom živote. Zamyslení sa: potrebujem to? Robí mi to radosť? Som takto šťastný? Minimalizmus je pre mňa o obmedzovaní nepotrebného, a navyšovaní toho, čo ma robí šťastnou. A to je myslím vhodné pre každého.

 

Čo priviedlo dnešnú spoločnosť k tomu, že stále viac a viac inklinuje k minimalizmu?
Vidím dve hlavné oblasti, v ktorých sa minimalizmus veľmi rozširuje a stáva doslova “trendom”. Prvou oblasťou (vonkajšou, zasahujúcou naše okolie) je ekológia/zero waste (kvôli zničenému životnému prostrediu a klimatickým zmenám) a druhou oblasťou (osobnou, zasahujúcou náš vlastný život a vnímanie jeho hodnoty) je antikonzum (ľudia si začínajú uvedomovať, že hromadením “statkov” šťastie nenájdu).

Minimalistický spôsob života má rôzne úrovne a podoby, je to tak? Je možné stať sa minimalistom a zároveň sa nevzdať úplne všetkého?

Áno, je to tak. Minimalistom môže byť aj človek, ktorý má doma pomerne veľa vecí. Mali by to však byť veci, ktoré má rád a používa ich. Má ich preto, že mu robia radosť, sú súčasťou jeho spôsobu života. Nemá ich len pre samotné “vlastnenie” týchto vecí.

Uvediem príklad (knihy vs. oblečenie): Milujem knihy a doteraz som sa žiadnej nevzdala. Moje deti čítajú knižky z môjho detstva. Kupujem knihy, ktoré viem využiť dlhodobo, ich obsah využijem a viem ich prečítať niekoľkokrát. Jednorazovky, romániky si radšej požičiam v knižnici, aby potom nestáli smutné nečítané v polici a nezapadali prachom. Keď by sa stalo, že knihu už nechcem, určite ju nevyhodím do smetí, ale nájdem jej náhradný domov (darujem, predám). Naopak na oblečenie, topánky, “šminky” si nepotrpím. Tu idem po praktickosti, funkčnosti. Kupujem minimálne, po dôkladnom zvážení prínosov. Niekto to však môže mať úplne obrátené.

Toto bol len jeden príklad, ale aj takýmto spôsobom sa môže prejavovať minimalistické zmýšľanie.

 

Ako vyzeral Váš život pred tým, než ste sa stali minimalistkou?
Veľmi podobne ako teraz. Možno som k niektorým veciam chovala citovejší vzťah, ako v súčasnosti. Určite však v menšej miere ako väčšina ľudí v mojom okolí. Určitý vývoj však prebehol, to je samozrejmé. Čím som staršia, tým viac premýšľam nad životom a svojimi rozhodnutiami, ale ani v minulosti som nebola výrazne iná.

 

Odkedy je teda vlastne Mirka Čechová minimalistkou?
Keď tak nad tým premýšľam, ja som vlastne minimalistkou asi odjakživa. Aj keď kedysi som to tak nenazývala. Vlastne som to nenazývala nijako. Len som videla/cítila, že to mám inak. Asi som bola vždy prehnane racionálna a praktická. Nikdy som napr. neinklinovala k hromadeniu vecí, k bezhlavému nakupovaniu. Vždy som si vystačila skôr s málom. Alebo lepšie povedané, bola a som šťastná za to, čo mám. Nikdy som nevidela zmysel v naháňaním sa za blahobytom a vlastnením množstva vecí. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale nechápala som a doteraz nechápem ľudí, ktorí majú nakupovanie (míňanie, rozhadzovanie) ako svoj koníček.

 

U mnohých ľudí podobné veľké životné premeny väčšinou naštartuje nejaký významný životný zlom…
Ako vravím, u mňa to šlo vždy tak nejako prirodzene, postupne. Pamätám si napríklad z detstva, že v sobotu sa robilo veľké upratovanie a mňa bohovsky nebavilo vykladať všetok krištáľ z poličiek a utierať prach na porcelánových šáločkách. Vtedy som sa zaprisahala, že žiadne „lapače prachu“ doma mať nechcem. A podobne som to mala aj pri iných veciach, proste čo mi nevyhovovalo, toho som sa “zbavila”.

 

Ako vyzerá minimalizmus vo Vašom podaní?
Tým, že veľa o všetkom premýšľam, som analyzovala a zisťovala: Toto nechcem. Toto nepotrebujem. Toto mi len zavadzia. S týmto mám len starosti. Toto ma obmedzuje. A naopak: Toto ma baví. Toto mám rada. Toto sa mi páči. A tak sa to postupne vyselektovalo.

Tak napríklad pri nákupoch – snažím sa nekupovať zbytočnosti, využívať požičovne. Keď si kúpim niečo na seba, snažím sa, aby to bolo kvalitné, dlho vydržalo, aby to bolo pohodlné a rada som to nosila, aby som to vedela kombinovať k väčšine ostatných vecí v šatníku a teda vedela často využiť.

Doprava a pohyb – radšej sa odveziem bicyklom ako autom, lebo je to ekologickejšie, flexibilnejšie a ešte posilním aj kondičku. Radšej idem behať (potrebujem len kvalitné tenisky), cvičím jogu (stačí jogamatka) namiesto fitnescentra (zbytočné peniaze) alebo nákupu rôznych drahých a neskladných cvičebných zariadení.

Snažím sa recyklovať a využiť do konca veci, ktoré už mám doma namiesto kupovania nových. Nemusím mať najnovší model (čohokoľvek), stačí ten starší, pokiaľ je funkčný.

Robím veci, ktoré ma bavia a tak ako to mne vyhovuje namiesto toho, aby som slepo nasledovala trendy a stresovala sa, že nerobím toto alebo tamto. Chodím na miesta, kde sa cítim dobre namiesto “povinného” zúčastňovania sa niečoho, lebo to tak robia všetci.

Keď vidím, že niečo nepotrebujem, nezužitkujem, radšej to darujem či predám ako by to malo zaberať miesto, čas a energiu na starostlivosť alebo by som sa mala cítiť zaviazaná tým, že “však som za to zaplatila, snáď to len tak nevyhodím”, alebo “však mi to niekto daroval a musím to mať”.

 

Je u Vás minimalistický spôsob života spojený aj s prístupmi ako je zero waste?
Čiastočne. Nemám rada nejaké škatuľkovanie. Nie som teda ani nejaký zero waste fanatik. Snažím sa ísť podľa seba a nájsť rozumnú mieru. Snažíme sa doma neplytvať prírodnými zdrojmi, nepoškodzovať prírodu, ale zas nebudeme hladní len preto, lebo naše obľúbené potraviny sa predávajú iba v plastových obaloch. Nevyhodím niečo, len preto, že to nie je najlepšie bio, eko, zero waste. Snažím sa to, čo už doma mám, využiť najdlhšie a najpraktickejšie, ako viem. Pri nákupe nového však porozmýšľam nad najlepšími alternatívami. Aj keď hľadanie “najlepšej alternatívy” by bolo asi na samostatný článok.

 

Čomu sa ešte profesne venujete okrem svojho blogu minimalisti.sk?
Pohybujem sa vo svete IT a začalo sa to možno práve tým blogom. Mám školské aj predchádzajúce pracovné skúsenosti z IT oblasti, no až po založení blogu minimalisti.sk som sa začala online svetu naozaj aktívne venovať.

V súčasnosti mám svoju firmu, v ktorej sa tvorím internetové stránky, píšem texty a články pre firmy, veľmi ma baví grafika, no na ňu nemám toľko času, ako by som chcela a venujem sa tiež vzdelávaniu (najmä žien) v IT.

 

Ste minimalistka – jednotlivec? Alebo máte aj rodinu a deti, ktoré v duchu tohto životného prístupu vychovávate?
Tým, že mám manžela aj deti, je ťažšie držať sa len vlastných ideálov. Realita je často niekde úplne inde. Robíme kompromisy a prispôsobujeme sa jeden druhému. Snažím sa rodinu viesť k tomu, aby premýšľali. Snažíme sa rozumne hospodáriť nielen s financiami ale aj s časom a energiou.

Nekupujeme všetko, čo zbadáme, aj keď o pár dní nás to omrzí. Nebudeme plytvať vodou, teplom, elektrinou, lebo nie sú zadarmo. A tým nemyslím, len finančné hľadisko. Nechcem mať obrovský dom, keď by som mala byť jeho rukojemníkom a jeho údržba by ma stála množstvo peňazí, času a energie, ktoré viem využiť lepšie. Necestujeme každý rok k moru, keď vieme objavovať krásy nášho okolia. Nepozeráme televízor, keď môžeme ísť von a spoznávať skutočný svet. Nerobíme veci, len pre to, aby sme šli s davom.

Samozrejme, stále máme niektorých vecí viac, ako by sme nevyhnutne potrebovali, stále sú veci v ktorých máme rezervy, dali by sa robiť lepšie, no nehrotíme to. Žijeme, vyvíjame sa, učíme sa a hľadáme ten ideál pre seba.

 

Minimalisti sa stávajú čoraz väčšou celosvetovou komunitou. Koľko ľudí vyznáva túto teóriu na Slovensku?
V poslednej dobe sa minimalizmus šíri aj u nás, to je pravda, no netrúfam si odhadnúť, koľko ľudí tento životný štýl zasiahol. A niekedy je to aj tak, že ľudia ani nevedia, že sú minimalisti, len sa snažia žiť najlepšie ako vedia a ide to samo.

 

Ste prepojení s minimalistami z iných krajín?
Áno, sledujem aj niektorých zahraničných minimalistov, no nie som s nimi nejako extra v kontakte. S niektorými si sem tam napíšeme mail, iných len sledujem na internete a sociálnych sieťach.

 

Ak niekoho láka minimalistický spôsob života a premýšľa nad tým, že by sa na to dal, čo by ste mu odkázali resp. čo by ste mu poradili? Ako začať? Čo urobiť ako prvé?
Určite by som nezačala bezhlavo vyhadzovať všetky veci. Ako prvé by som sa zamyslela nad svojím PREČO? Prečo chcem ísť smerom minimalizmu. Čo mi vadí na doterajšom živote? Čo chcem zmeniť? Čo chcem obmedziť? Na čo sa chcem zamerať, čomu sa venovať viac? Odpovede na tieto otázky môžu byť u každého iné a tak aj prvé kroky môžu vyzerať úplne inak.

 

Do kín v týchto dňoch prichádza film 100 vecí zameraný práve na tému antikonzumu a minimalizmu. Plánujete si ho ísť pozrieť do kina?
Áno, určite si ten film nenechám ujsť. Som veľmi zvedavá, ako sa hlavní protagonisti vysporiadali s tým, že doslova zo dňa na deň prišli o všetok svoj majetok a začínali od nuly. Komediálne spracovanie filmu isto prinesie zaujímavé situácie 🙂

 

Myslíte si, že napríklad aj takýto film môže byť inšpiráciou pre človeka, ktorý sa rozhoduje, že by skúsil žiť v duchu minimalizmu, no nie je si istý, či by to zvládol a váha, či začať alebo nie?
Možno by mohol byť akousi ukážkou toho, čím si človek prechádza a čo rieši v takejto situácii. Podľa mňa však v tomto prípade trochu nedobrovoľne. Film som ešte nevidela a tak neviem, ako to nakoniec všetko dopadne. No predpokladám, že sa diváci minimálne zamyslia ako by sa sami s takouto situáciou vyrovnali a ako by sa mohol zmeniť ich život.

Toto je však trochu extrémna situácia (zo dňa na deň nemať vôbec nič) a v praxi sa takýto prístup vyskytuje podľa mňa zriedkavejšie, ako postupné znižovanie a prehodnocovanie vlastníctva vecí.

 

Film 100 vecí bol inšpirovaný skutočným príbehom fínskeho filmára, ktorý sa vzdal na rok všetkých svojich vecí a každý deň si bral späť iba 1 z nich. Čo hovoríte na takýto radikálny minimalistický  prístup a experiment? Dali by ste sa na niečo podobné aj Vy?
Osobne by som myslím mala odvahu niečo podobné skúsiť, no v terajšej životnej situácii si to neviem predstaviť. Mám už život nejako zorganizovaný a viem že moja rodina a práca vlastníctvo istého množstva vecí nevyhnutne potrebuje.

Predstaviť by som si to vedela v situácii, že by som žila sama, bez záväzkov (vzťahových, pracovných) a došla by som do stavu, že potrebujem okamžitý životný reset. Vtedy áno.

Zdroj rozhovoru: Adriána Čahojová, Magic Box Slovakia

Click to comment

Odpovedať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

To Top