Vzťahy

Rodičia, tohto sa vyvarujte

Poznáme tie pocity a vieme, že nie sú veľmi príjemné. Bojíme sa seba samých, svojich myšlienok, pocitov, okolitých ľudí. Akoby nás ovládala iná sila. Stále dokola si kladieme otázky typu „prečo som taký práve ja? Prečo kolegovia majú dostatočnú guráž a neprekáža im ich vzhľad, postava alebo vyjadrovanie sa? Sú úspešní, nadaní, plní energie – čo stojí za ich silou a nadšením?“

 

Stretol som sa s mnohými ľuďmi, ktorí sa snažili presvedčiť ma, že práve oni nemali v živote dosť šťastia. Že im jednoducho osud nenadelil to potrebné, a tak im nezostáva iné ako lopotiť sa týmto životom až do konca. Odsúdení na obviňovanie seba samých a na trýznivé myšlienky o vlastnej hodnote sú postupne strkaní životom na jeho koniec. Nikdy nevyniknú, nestanú sa lídrami, nikdy sa neprihlásia ako prví, nikdy nebudete počuť ich nesúhlas. Dokonalí otroci, poslušní, spravodliví, dobrí, verní, akoby boli ideálnymi ľuďmi. Takto ich vníma okolie – ale vo vnútri sú celkom iní.

Vyhrajte svoj vnútorný boj
Vo svojom vnútri prežívajú neustály boj a rozpory a postupne zmierení s celou situáciou kapitulujú a stávajú sa ľahostajnými. Ľudská psychika je však naprogramovaná inak. Mozog vždy bude nútiť človeka, aby sa uplatňoval, využíval svoj talent, potreby, lásku, túžbu po potrebnosti a chvále. Ani tí najpresvedčenejší povaľači a ľudia, ktorí majú na čele napísané „Dajte mi pokoj, je mi všetko jedno“, sa neuspokoja s osudom a niekde vo vnútri ich bude zožierať hlások, ktorý ich nabáda: „Niečo nie je v poriadku, prejav sa, pusti sa do diela, miluj, si predsa dôležitý.“

Ale ako je možné, že existujú ľudia, ktorí celkom bez ostychu stoja v čele veľkých firiem a obdarení veľkou sebadôverou hlásajú svoje úspechy, a naproti nim sa potácajú ľudské trosky, zanedbané, na hranici sebavedomia blížiaceho sa k nule? Kde sa stala chyba? Jestvuje azda rozdeľovač šťastia, nálady, sebavedomia a sily? Nie. Všetko sa presne nastaví práve v období, keď o tom nemáte ani tušenia – počas vášho detstva.

Od nevinného počatia k šokujúcim praktikám
Poďme sa pozrieť na príklad výchovy malého Tomáša (ide o skutočný príbeh, vyrozprávaný na konzultáciách). Bol počatý ako nechcené dieťa, ale jeho rodičia si ho nakoniec nechali a kvôli nemu sa vzali, aby nerobili hanbu sebe ani rodičom. Navonok nikto nič nespoznal. Bola to krásna rodinka a práve narodený chlapček jej na kráse ešte pridával. Všetko sa zdalo nádherné, za zavretými dverami sa však rodičia postupom času začali správať inak. Ako dieťa rástlo, začali si uvedomovať, že sú spolu nie kvôli sebe, ale výhradne kvôli synovi. Stúpajúca nervozita sa prejavovala aj vo vzťahu k potomkovi.

Tomáš si už presne nepamätal, čo všetko mu doma robili a hovorili. Pri hľadaní Emočných rovníc však vyplávali na svetlo sveta šokujúce praktiky. Z mojich článkov už viete, že mozog sa formuje z jednej bunky a v čase vzniku je úplne čistý. Nič neobsahuje a postupne, ako rastieme, sa napĺňa informáciami. Ak teda človek v dospelosti preukáže, že určitá informácia je v jeho hlave zapísaná, musela sa tam dostať za určitých podmienok. Akých? Zo správania a z rozprávania rodičov. Zápisy práve od nich tvoria najväčší podiel všetkých zápisov, ktoré z jedinca robia dospelého s konkrétnymi formami správania.

Prejavy Emočných rovníc v živote
Tomáš mal v hlave zapísané nasledujúce Emočné rovnice: „Moje dielo môže byť mamou pošliapané“, „nestojím za nič“, „zo svojho diela sa nestihnem radovať“, „mama pohŕda mojím dielom“, „mame som svojím narodením zničil život“. A ďalšie: „Mama považuje moje slová za hlúposti“, „moje dielo je mame na smiech“, „za prejavy nadšenia som ponižovaný a trestaný“. Podľa zákonitostí Emočných vzorcov si iste dokážete predstaviť, akým človekom Tomáš bol.

Keď Tomáš dospeje, bude od svojho mozgu neustále počúvať vety typu: „Do ničoho sa nehrň“, „radšej ostaň podriadený“, „nech nesie zodpovednosť niekto iný“, „neprejavuj sa“, „si nula“, „si trúba“, „bolo by lepšie, keby si nebol“, „len obťažujem“.  Podobných viet by som sem mohol napísať možno stovky. Sú to vety Tomášove, ktorý ako nevinný prišiel na tento svet, a pritom mu tí, čo ho splodili, nahrali svojimi postojmi a skutkami odporné kombinácie. Deti si každú našu vetu a postoj vykladajú po svojom.

Zistili sme, že mama Tomášovi doslova rozkopla hrad z kociek, ktorý postavil. Neustále mu verbálne aj neverbálne dávala najavo, že jej zničil život a že práve vďaka nemu musí žiť s človekom, ktorého nemiluje.

Rodičia, rozvíjajte svoje deti do dokonalosti. Netlačte ich na dno.
Takže rodičia, prosím vás, buďte na svojich nevinných potomkov dobrí. Budujte ich zdravé sebavedomie, nepotláčajte ich prirodzenú aktivitu, zaujímajte sa o nich. Len tak im do hláv nevysejete zrnká, ktoré v dospelosti vyrastú v žiaľ.

Zdroj: Aleš Kalina, kouč

To Top