Mnohí vo vzťahoch buď bojujú, alebo v nich len prežívajú. Až sa nám zdá, že láska je krásna len na začiatku a potom už len zraňuje a bolí. Ľudí, ktorí nakoniec radšej na vzťahy rezignujú, pribúda. Prečo je to tak? Keď sme sa narodili, boli sme prirodzene napojení na seba, na lásku v nás. Túžili sme ju vyjadrovať a túžili sme ju vnímať od blízkych, aby sme sa cítili v bezpečí. Lenže tí istí blízki, ku ktorým sme s bezhraničnou dôverou vzhliadali, často neprijímali a nemilovali seba samých. Počas svojho života „nakúpili“ veľa najrôznejších presvedčení a názorov, za čo sa radi môžu mať a za čo nie. A tomu malému človiečikovi – nám – to začali vštepovať.
„Toto tvoje správanie je správne a toto nie je. Tieto tvoje emócie sú v poriadku a tieto nie sú. Táto tvoja reakcia je zlá a táto správna. Toto hovoriť môžeš a toto nikdy…“
A tak sme postupne, ale iste začali strácať svoju osobitosť, spojenie s vlastným vnútorným kompasom a prirodzenosťou a snažili sme sa svoje správanie vtesnať do určitých schém, ktoré sa v rodine „nosili“. A prečo sme to všetko tak ochotne robili?
No predsa kvôli odmene. Kvôli vytúženej láske. Vo svojich malých hlavičkách sme si preložili, že nás budú mať radi, ak budeme robiť, čo sa od nás žiada. A nebudú nás mať radi, ak to, čo od nás chcú, robiť nebudeme…
Nechceli sme, aby sa naši milovaní na nás hnevali. Túžili sme po ich pozornosti, objatí a prijatí. Túžili sme po ich dotykoch, ocenení a obdive. A každý z nás si postupne našiel cestu, ako také správanie u rodičov dosiahnuť. Keď sa nám to však podarilo, nebolo to zadarmo, museli sme pre to dosť veľa urobiť.
A tak sa niekto pre lásku naučí podlizovať a koketovať, iný prosiť a žobroniť. Niekto sa naučí kričať a urážať, niekto zas veľmi plakať. Ďalší sa naučí byť často chorý, niekto sa naučí utekať. Niekto sa naučí ubližovať sám sebe, iný zas druhým…
Všetky tieto emočné detské návyky nevedomky prenášame až do svojej dospelosti. Vyzeráme dospelo, náš vek zodpovedá dospelosti, všetci máme občiansky a väčšina z nás aj vodičský preukaz. Mnohí majú dokonca vlastné rodiny a deti. Väčšina sa dospelo zabáva, pije alkohol a fajčí. A predsa tam hlboko, kam nemáme dosah, sme stále tie malé, úbohé deti, ktoré zúfalo žobronia o lásku.
Kým…
… naše srdce nie je dostatočne mnohokrát zranené natoľko, aby nám to došlo.
A čo nám teda má dôjsť?
Že sme uverili lži. Uverili sme, že:
… kľúč k našej spokojnosti a láske majú iní ľudia!
… iní ľudia určujú, či sme, alebo nie sme hodní lásky!
… podľa toho, ako sa budeme správať, si lásku zaslúžime, alebo nezaslúžime!
Toto sú najväčšie životné omyly. Sú to tie dôvody, prečo sa nám vo vzťahoch nedarí a prečo v živote nie sme takí šťastní, ako by sme si želali. Stále sa ako tie malé deti snažíme naučenou cestou získať lásku, ktorú nám predsa podľa „dobrých rád“ nášho mozgu môže dať len a len ten druhý.
Lenže to všetko je úplne inak – ten druhý nám nemôže dať vôbec nič! Ako by aj mohol?
Naozaj veríte, že niekto iný má tú moc dať nám lásku a potom ju zas vziať? A my sme teda otrokmi a obeťami, ktoré bezmocne čakajú na to, kým si naša drahá polovička zmyslí, kedy nám tú lásku prinesie a kedy nám ju zas odoprie? Je to hlúposť, nemyslíte?
Prečo stále ostávame malými deťmi a žijeme tak v strachu?
Pretože bez lásky (teda priazne) by sme ako malé deti neprežili. A naša primitívna časť mozgu si to dobre pamätá! Vezme do rúk kormidlo presne v momente, keď si zmyslí, že tá strašná a desivá situácia práve opäť prichádza, a hlása: „Rob všetko, čo vieš, len neostávaj osamote! To neprežiješ, bez lásky umrieš!“
V skutočnosti…
… je tá vytúžená láska v nás. Nik nám s ňou nemôže nikam odísť. Nie je na prídel. Je v nás od narodenia. Náš partner ju má v sebe tiež – ale pre seba. Môže nám ju prejaviť, môže nám ukázať lásku vo svojom srdci, ale nikdy, nikdy nám ju nemôže DAŤ. Ak čakáme na to, že nám ju dá a konečne tak budeme v bezpečí, čakáme, milí priatelia, na Godota. Nikdy nepríde.
Naši rodičia nevedeli jednu pomerne zásadnú vec. A ja vám ju teraz prezradím. Nie preto, že som nebodaj taká mimoriadne chytrá, ani preto, že chcem niekoho poúčať. Ale preto, že som si týmto očistcom prešla rovnako, ako ním práve prechádzajú mnohí z vás.
Tým „tajomstvom“ je, že naši rodičia si mysleli, že oni aj vy sa musíte správať určitým spôsobom, aby ste si lásku zaslúžili. A to najčastejšie tak, aby ste slúžili druhým. Aby ste tu boli pre druhých. Aby ste mysleli na svojich blízkych a ideálne aj za svojich blízkych. Aby ste boli ochotní. A hlavne – aby ste neboli sebeckí!
Viete, každý z nás tak môže žiť ďalej – prežívať tieto obchodné vzťahy. Vzťahy plné závislosti typu „ja pre teba spravím toto a ty pre mňa zas tamto“. Každý z nás si volí život podľa seba.
V takom prípade však tú čistú, skutočnú lásku nikdy nedostaneme. Stále budeme len tými citovými žobrákmi. Pretože toto spoločnosťou tradične chápané vnímanie lásky je a vždy bude len obchodom. Čistou závislosťou, potrebou. Nie je v tom žiadna možnosť voľby, nijaká sloboda. Je v tom len manipulácia, strach a využívanie.
Ale čo s tým teda robiť?
Tá jediná a pravá láska vyviera z nášho vlastného srdca. Tam sa musíme obrátiť, len tam ju musíme hľadať. Ak sa chcete napojiť na lásku k sebe samým a postupne začať cítiť vlastné srdce (psychicky aj fyzicky), ponúkam vám nasledovné cvičenia:
1. Majte sa radi úplne za všetko
Neexistuje ŽIADNY dôvod, pre ktorý by ste sa nemali mať radi. Treba si odpúšťať úplne všetko, za čo ste sa doteraz obviňovali. Odteraz do celého svojho myslenia a konania začnite púšťať lásku. Napríklad: teraz mám depresiu… a mám sa za to rada. Môžem sa mať rada aj s depresiou. Stále som to ja. Teraz závidím kamarátke… a aj tak sa mám rada, aj takáto závistlivá. Nepodarila sa mi skúška, ale stále sa mám rada. Teraz nenávidím seba samu… a aj tak sa môžem mať rada atď.
Znie to trochu divne. Mozog to zo začiatku ani nechce veľmi prijímať – tieto nezmysly! Ako sa môžem mať rada za to, že nenávidím samu seba?
Aj napriek tomu vydržte! Nenechajte sa chytiť do pasce svojho ega. Môžete sa mať radi bez podmienok – aj za to, že sa práve nemôžete mať radi.
Môj TIP: Spomeňte si na to, čo vám v detstve vyčítali a zakazovali. Napríklad predvádzať sa, smiať sa príliš nahlas, nedať druhým prednosť, odmietnuť pomoc druhému, urobiť niečo podľa seba atď. Napíšte si tieto potlačené časti seba samých na papier a ku každej si povedzte, že aj za to sa máte radi. Aj to ste vy – a aj s tým ste úplne v poriadku.
2. Buďte oporou a najbližšou osobou sami sebe
Kedykoľvek sa pristihnete, že sa pre druhých ľudí cítite zle, opíšte sami sebe, čo od nich teraz vlastne potrebujete – napríklad pohladenie, objatie, uistenie, že vás miluje, pocit bezpečia, istoty, že nezostanete osamotení… A tentoraz to urobte inak ako v minulosti.
To, čo v tejto situácii potrebujete od niekoho iného, si dajte sami! Napríklad: Cítim, že od druhých potrebujem pocit, že je všetko v poriadku, že som v bezpečí – objímem sa, pohladím a prehovorím sama k sebe (môžem v sebe vidieť päťročné dieťa alebo hovoriť k sebe samej ako k dospelej):
„Nemusíš sa báť. Som tu s tebou. Nikto ti nemôže ublížiť, pretože ja sa o teba vždy postarám. Odteraz sa na mňa môžeš kedykoľvek spoľahnúť! Už ťa v tom nikdy nenechám!“
Akékoľvek emócie pritom nechajte bez posudzovania voľne odchádzať z tela von.
3. Začnite robiť veci tak, ako ich cítite, nie tak, ako sa od vás očakáva
Buďte úprimní. Ak chcete blízkym povedať NIE, urobte to. Keď sa vám nechce v nedeľu zájsť k rodičom na pravidelný „povinný“ obed, zavolajte im a povedzte im to. Odteraz žite svoj vlastný život. Nájdite vlastný zmysel života, vlastný smer a kráčajte svojou cestou. Naberiete tak späť vlastnú vnútornú silu, začnete si viac vážiť samých seba a stúpne tak aj hladina lásky vo vašom srdci.
Pýtajte sa sami seba:
Ako by som si želal/a, aby vyzeral môj život, keby mi bolo jedno, čo si o tom budú myslieť iní? Čo by som vo svojom živote zmenil/a hneď teraz?
Ak chcete zažiť skutočnú lásku, prestaňte ju oddnes hľadať u iných. Nemajú vám čo dať. Nemajú ani povinnosť vám nič prejavovať a dokazovať. Je to úloha každého z nás – naplniť svoje srdce láskou, až bude pretekať cez okraj. A potom stretnete a zažijete tú skutočnú lásku. Nie tú romantickú predstavu o princovi na bielom koni… Tú naozajstnú, tú jedinú pravú. Tú, ktorú venujete sami sebe. Tú, ktorá v skutočnosti nikdy nebolí a nezraňuje.
Ak máte konkrétnu otázku, kliknite na: https://ales-kalina.cz/poradna