Je s nami niečo, čo nás ovplyvňuje viac, než si dokážeme predstaviť.
Je s nami niečo, čo rozhoduje o tom, ako prežívame tento deň, ako sme prežili dni minulé, aj o tom, čo nás čaká.
Niečo, čo ovplyvňuje aj to, čo nás v živote stretne, ako sa pri tom budeme cítiť a čo si o tom budeme myslieť.
Naše myšlienky.
Sú s nami zrastené, zdajú sa byť našou súčasťou, stotožňujeme sa s nimi, počúvame ich, aj keď nás trápia, bodajú, drvia, presviedčajú o tom, čo je pravda.
Akoby hlasy dospelých z detstva navždy
zostali žiť v našich hlavách a stále nám určovali, ako žiť, čo hovoriť, čo si myslieť, čo mať a čo nemať rád.
Nepríjemné myšlienky nás obťažujú, ale nepomáha nič, je nemožné ich nepočúvať, zapchať si pred nimi uši, zabaviť sa niečím, čo nás rozptýli…
Niekedy sa nám podarí zbaviť sa ich na chvíľu, ale zväčša – bez toho, aby sme si to uvedomili – začnú nenápadne znovu dobiedzať a prehrávajú nepríjemné scenáre jeden za druhým.
Skutočne žijeme svoj život, keď konanie a dojmy z neho podriaďujeme hlasu vo svojej hlave, ktorý tak presvedčivo hovorí naším menom a maskuje sa oslovením v prvej alebo druhej osobe?
Čo sa môže stať, ak svoje myšlienky prestaneme poslúchať na slovo?
Nemám na mysli žiadne vymazávanie myšlienok z našej hlavy, snahu o bezmyšlienkovitosť, o úpornú elimináciu všetkého, čo by zaváňalo premýšľaním.
Medzi dobrou a zlou myšlienkou je veľký rozdiel.
Spoznáme to veľmi jednoducho. To dobrépre seba cítime ako príjemné, to, čo nás trápi a obmedzuje, nás samých bolestne zatvára.
Počula som už námietky, že svet nemôže byť len biely, že je nutná rovnováha a že ak existujú dobré myšlienky, majú tu svoje miesto aj tie nepríjemné. Myšlienky ovplyvňujú to, ako sa cítime, do veľkej miery určujú, ako vnímame svet okolo seba.
Dlho som verila tomu, že prítomnosť dobrých aj zlých myšlienok je v poriadku. A hlasu vo svojej hlave som dávala neobmedzený priestor na to, aby mohol formou bodavých myšlienok uplatňovať svoje týranie, podmaňovanie a dokazovanie. Uvedomila som si, že nebol spravodlivý. Dobrými myšlienkami skutočne veľmi šetril!
S tým, ako na papieri pribúdajú rovnice, ktoré sú vyjadrením bolesti v našich životoch, sa svet mení. Netreba tu všetko vidieť ružovými okuliarmi, potlačiť to, čo nechceme. Len stojíme, dovoľujeme si nadýchnuť sa voľne, zhlboka, a až do špiku kostí cítiť, že ten, kto sme, sme skrátka a jednoducho my. Od začiatku, čo poznáme sami seba. Len sme na seba zabudli.
Nie je nutné nikam chodiť, netreba nič robiť, vítaná je len pozornosť venovaná tomu, čo si myslíme:
o vzťahoch,
o zdraví,
o peniazoch,
o práci,
o sebe a o svete okolo nás.
To, čo cítime ako ťaživé, je určené na našu prácu.
To, čo nás povznáša a samo nám dodáva silu, elán, chuť a radosť, to je cesta, po ktorej máme ísť. A ak by sa objavili ďalšie myšlienky, ktoré by nás azda chceli znovu bolieť, jednoducho ich napíšeme do rovníc na ďalšiu prácu.
Celý život hľadáme pokoj a spokojnosť.
Hľadáme krásne vzťahy a lásku. Keď opadnú myšlienky na to, že nás druhí nemajú radi a že sa musíme zavďačiť všetkým, môže sa objaviť to, čo sme napriek svojej snahe nemohli nájsť. Naša prirodzená vnútorná pohoda sa začne premietať do sveta okolo nás. Náš svet začne byť iný.
Možno sa nevyhneme udalostiam, ktoré naša myseľ kvalifikuje ako bolestivé: rozchod s partnerom, strata práce. My však máme šancu ovplyvniť to, AKO SA BUDEME CÍTIŤ.
A ak sa objavia myšlienky na to, že nás vždy niečo zrazí na kolená, že sme slabí a život je stále krutý a tvrdý, aj keď sa už tak dlho snažíme, je čas opäť si vypísať rovnice na papier.
Ak také myšlienky neprídu, je správny čas urobiť ďalší krok a ísť oproti šanci, ktorá často chodí so zdanlivou stratou ruka v ruke.
Vidia ju len tí, ktorí sú na ňu pripravení. Tí, čo prestali veriť boľavým myšlienkam.
Autor: Petra Horáčková, certifikovaná koučka Aleša Kalinu
