Nič nemusím a všetko môžem…

Bez toho, aby sme o tom vedeli, žije väčšina z nás pod otrockým bičom „Mal by si“. „Mal by si“ dnes vládne mnohým z nás, a hoci sa navonok zdá, že sme slobodní, nie sme. Kdesi v mozgu máme zapísané príkazy, čo všetko by sme mali zvládnuť, urobiť, prečítať, odbehnúť, odcvičiť, nakúpiť, zarobiť, a aj keď nepočujeme práskanie biča, každodenne sme šľahaní mnohými nepríjemnými príkazmi. 

 

Spomínam si na jednu klientku, ktorá si od týchto príkazov oddýchla len v sprche. Ak sme ponorení do práce, nepočujeme tento bič práskať tak často, ale ak máme voľno alebo sme na dovolenke, jeho hlas sa nedá prepočuť.

Velenie nášho mozgu
Mal by si ísť nakúpiť, mal by si ísť cvičiť, mal by si ísť behať, mal by si viac zarábať, mal by si viac milovať, mal by si upratať, mal by si sa umyť, mal by si lepšie jesť a tak ďalej, stále dokola. Mozog akoby sa prezliekol do otrokárskeho hávu a nekompromisne velí s použitím tých najbolestivejších nástrojov – našich emócií. Popchýna nás do činnosti tak, že povie „Mal by si urobiť toto“ a k tomu nás pichne bolestivou emóciou, ktorá znie – ak sa pokúsime preložiť ju – asi takto: „Ako to, že si to ešte nespravil? Vieš predsa, že by si mal.“ Týmto spôsobom sú milióny ľudí manipulované svojou vlastnou hlavou do činností, do ktorých sa im ani nechce, ale vládnuci mozog velí, a tak ich robia s jedinou túžbou – splniť príkaz a mať čo najskôr opäť pokoj. Pokoj od vlastnej hlavy.

Tak sú mnohí z nás hnaní nie ostatnými ľuďmi či okolím, ale samými sebou do činností, ktoré ani sami nechcú robiť. Nakoniec ich však predsa len urobia, aby si odškrtli „splnené“ a mali konečne pokoj. Tak sa žena stane otrokyňou svojho muža a varí mu, perie, upratuje po ňom, pretože jej hlava velí: „Mala by si to tak robiť.“ Potom nám tieto ženy na konzultáciách plačú, že sa v tých vzťahoch necítia dobre, ale robia tak celé roky.

Vplyv týchto príkazov
Jeden človek pod vplyvom týchto príkazov stále trénoval golf, aby po niekoľkých rokoch zistil, že tento svoj záujem nerobil ako koníčka, ale ako otročinu. Iná pani sa nechala vlastným mozgom nútiť do prehnanej starostlivosti o svoju krásu, aby nakoniec zistila, že sa aj tak nemôže nikomu páčiť.

Ďalšia pani bola celé desaťročia otrokom upratovania, hnaná handrou do poriadku si nemohla v pokoji sadnúť vo vlastnom trojposchodovom dome s celkovou plochou takmer 300 m², kým ho ráno celý nezmyla. Keď si jedného dňa sadla ešte pred uprataním, aby si prečítala obľúbený časopis, mozog ju otravoval príkazom „Mala by si“ tak dlho, že sa nakoniec aj tak postavila a opäť pustila upratať čistý dom.

Iný človek, otravovaný svojou hlavou, denne chodil cvičiť, pretože mozog velil „Mal by si, inak ti ochabnú svaly“. A tak chudák – neustále naháňaný – nemohol vynechať ani jednu hodinu v posilňovni, pretože by si aj tak neoddýchol sám od seba, keby to nesplnil.

Odkiaľ tieto príkazy máme?
Ako sa vlastne tieto príkazy do našej hlavy dostali? Od mamičky a otecka. Ako malí sme donekonečna počúvali vety typu: „Ale Peťko, urob toto, to by si predsa mal, inak ťa nebudem mať tak veľmi rada. Poslúchni predsa mamičku, ukáž, ako ju máš rád.“ V tomto režime žila väčšina z nás. Jednoducho sme mali urobiť toto a tamto, inak by nás nemali tak radi a pani suseda by si myslela ktoviečo. Vtedy nám to pripadalo normálne, dnes – ak nás niekto z nášho osobného matrixu nevytrhne – nám to pripadá normálne tiež. Hnaní vlastnou hlavou posluhujeme rodičovským príkazom aj v päťdesiatke.

Urobte si život taký, aký chcete
Dnes nás však už nikto nenaháňa a ani nám neprikazuje. Môžeme si predsa urobiť život taký, aký chceme. Slobodne môžeme žiť, s kým chceme, robiť prácu, akú chceme, môžeme sa predsa kamarátiť, s kým chceme, a zarábať, koľko chceme. Môžeme žiť v krajine, v akej sa nám zachce, a byť súčasťou spolkov, ktoré nám vyhovujú. Áno, to všetko môžeme. Kdesi v hlave nám však stále znie: „To by si mal a to predsa nemal.“ Hrozné! A tak sú mnohí z nás slobodní, ale sami pred sebou otročia vlastným príkazom.

Povyhadzujte „Mal by si“ z hlavy
Sám som to v posledných dňoch na dovolenke zažil celkom zostra. Môj mozog počas jedného dovolenkového dňa vravel: „Ešte si si neprečítal tie časopisy, čo si vzal so sebou, ešte si nezabehol tú trasu, ktorú si si pripravil. Ešte si nebol v meste – rýchlo, rýchlo, deň ti uteká. Ešte si nebol na prechádzke, ešte si nenapísal článok.“ Keď som si uvedomil, že ma ženie vlastná hlava, a nie partnerka, priatelia či režim, úplne som sa z toho spotil.

Sám sebou hnaný do činnosti som sa z dovoleniek vracal unavenejší ako z práce. A prečo? Pretože v práci som plnil neviditeľné dávno implantované príkazy rodičov, že pracovať sa má. Robil som, čo sa má, a od mozgu som mal pokoj. Rodičia však na dovolenku nikdy nešli a bola pre nich stratou času. Otec dokonca trávil svoju dovolenku na stavbe domu, a keď ho konečne dostaval, nechával si dovolenku aj tak zaplatiť.

A hádajte, čo mi mozog robil na mojich dovolenkách! Stále pracovať, neustále niečo robiť, skoro vstávať, makať aspoň telesne, keď už nie hlavou. Takže som si aj tak neoddýchol.

Nakoniec som sa postavil svojej hlave a povedal si:„Kašlem na teba, mozog! Vylez mi na hrb! Aj tak si len nastavený a plný príkazov z detstva. Aj tak mi stále opakuješ iba to, čo ti nahrali rodičia a blízki.

Nebudem ťa počúvať, ty hlinená guľa, a kompletne ťa prerobím. Prečo by som aj mal počúvať niečo, čo sa raz aj tak rozpadne na prach? Budem si robiť, čo chcem ja sám, podľa svojich túžob, a na plnenie príkazov „Mal by som“ kašlem. Zo začiatku to iste nepôjde rýchlo, ale naučím sa to, aby som mohol vojsť do tých nádherných záhrad slobody, kde nevelí ohavný otrokár Malbysom, ale pán Sloboda.

Autor: Aleš Kalina, kouč