Predstavovať Maťa Ďurindu, lídra Tublatanky je asi zbytočné. Stretnúť ho je vždy malý sviatok. Nevyhľadáva spoločenské akcie, keď sa objaví, vždy je o čom s ním debatovať. Pohodový, usmiaty, dobre naladený rocker sa tak predstavil aj na udeľovaní výročných cien ZAI. Na dobrú náladu mal aj zvláštny dôvod – po dlhých dvadsiatich piatich rokoch vystúpil na javisko nie aby spieval, ale aby si prevzal cenu spevák roka 2018.
Ako vnímaš dnešný slávnostný večer a skutočnosť, že cenu si preberal po štvrťstoročí od tej ostatnej?
Vnímam ho ako nezávislé ocenenie, lebo Zväz autorov a interpretov je v podstate nezávislé hlasovanie od všetkých ostatných. To ho robí zaujímavým. Dostať cenu od Zväzu autorov a interpretov je asi najťažšie, pretože musia za teba zahlasovať v podstate konkurenti – kolegovia z brandže – speváci, textári, skladatelia hudby, preto si nesmierne vážim, že zahlasovali za mňa. Rok 2018 bol pre nás – skupinu Tublatanka – koncertne veľmi bohatý. Hrali sme turné po Českej republike spoločne so skupinou Citron a speváčkou Tanjou, to bolo hneď z kraja, v lete sme vystupovali na festivaloch a amfiteátroch a na jeseň veľké turné po Slovensku.
Pri príležitosti spoločného turné ste nahrali s kapelou Citron a spoločný duet…
Áno, je to pesnička o Československu, pretože sme deti Československa, ktoré bolo našou kolískou. Prežili sme v ňom kus, môžem povedať dobrého života, cítili sme sa v ňom dobre, preto ma teší, že skvelé české a slovenské priateľstvá pretrvávajú – Česi chodia na Slovensko, do Tatier, žiaľ často aj umierať, Slováci chodia na Moravu do Prahy, o tom je aj tá pesnička, volá sa Silní a nezlomní.
Tublatanka a Citron – Silní a nezlomní: https://www.youtube.com/watch?v=ILKLIpfv-bI
Keď sa obzeráš späť na začiatok hudobnej kariéry, mal si predstavu, alebo dovolil si si snívať o tom, že ťa hudba bude celý život nielen sprevádzať, ale aj živiť?
Hudba bola moje hobby, koníček, vždy som chcel robiť hudbu, vydávať platne, kazety, cédečka a všetko sa mi to splnilo, ale samozrejme vyštudoval som farmáciu, ktorá bola poistkou pre mňa, keby to v hudbe nevyšlo. Rozhodne som si nemyslel, že ma bude dlhodobo živiť. Preto som sa vytrápil s farmáciou, ktorá je ťažká škola, veľmi som obdivoval moje spolužiačky, ktoré prevládali v škole, lebo nás chalanov bola asi pätina. Často som dievčatám závidel jak sa dokážu s ľahkosťou naučiť ťažké chemické vzorce. Ja som sa doma trápil, potil, mučil, často som otca musel poprosiť, aby mi vysvetlil organickú chémiu. Tie baby sa učili na internáte, kde iní žúrovali, a ľavou zadnou zvládali ťažké semináre. Ale to som sa nechal uniesť. Som rád, že stále máme fanúšikov, že sú nám verní a priťahujú nových k našej muzike.
Poteší ich Tublatanka novým albumom?
Samozrejme, je to môj dlh voči našim fanúšikom, takže keď je čas skladám piesne, pretože musíme dať von kvalitu, tá sa od nás očakáva. Medzitým pre dieťa do školy, povoziť po krúžkoch a myslím, že tento rok to s kapelou stihneme. Nápady a pesničky sú, už len nacvičiť s kapelou, nahrať v štúdiu a vydať.
Sú pre teba motiváciou a inšpiráciou práve fanúšikovia?
Inšpiráciou je život, fanúšikovia sú skôr motiváciou, že Tublatanka je tu pre nich už 36 rokov. Chcem sa hudbou a textami vyjadrovať k veciam, ktoré nás obklopujú, niekedy aj trápia, preto sa snažíme o silné obsažné texty a nie o banality. Robiť nové CD je veľmi náročné, chceme, aby pesničky boli silné, spevné a pritom texty s obsahom.
S Martinom Sarvašom je vaša spolupráca ako na hojdačke, raz veľa, inokedy menej. Vsadíte na jeho textársky talent?
Určite s ním rád spolupracujem, v roku 2018 otextoval krásnu, spomínanú pesničku Silní a nezlomní, urobil text pesničke Spomienka na Ďura Černého a samozrejme veľa ďalších krásnych a zmysluplných textov.
Na pódiu si prezradil, že naposledy si cenu preberal pred 25-mi rokmi, aké to bolo po štvrťstoročí vyjsť na javisko a prebrať cenu spevák roka?
V roku 1993 sme nahrali dvojalbum rockových kolied Poďme bratia do Betlema a v roku 1994 sme dostali cenu za album roka od ZAI, preto to bol zvláštny pocit dnes. Už som aj zabudol ako sa preberajú ceny, či sa treba pripraviť a ako sa pri tom tváriť (smiech). Samozrejme žartujem, hudbu nerobím kvôli cenám, takže som spokojný. Robím hudbu lebo ju cítim, chcem sa ňou vyjadrovať, mám ju rád, dokonca oveľa radšej ako filmy. Mám rád dobrú hudbu, lebo muziky je dnes veľa, všetkého je veľa – potravín, áut, oblečenia, ale málo je dobrého a pri muzike to platí zvlášť. Treba veľmi rozmýšľať, aby si človek vybral hodnotu…vo všetkom.
Existuje hudba, ktorá ti spôsobuje zimomriavky?
Dostal som sa do fázy, kedy som prešiel do klasiky. Moja dcéra Barborka chodí na klasický klavír, hrá klasické skladby, aj keď na začiatku jednoduché a objavil som pri tom aj ja hodnoty klasickej hudby. Som ako obarený, keď počúvam klasiku, hoci Barborka nemá rada, keď načúvam, ale snažím sa nenápadne priplichtiť a objavujem tam obrovskú energiu, silu, hudobný cit. Myslím, že klasickú hudbu neprekoná nikto nikdy, nemôžeme ju pochopiť ako mladí, ako tínedžeri, treba na ňu dozrieť.
O Barborke si nám prezradil, že je hudobne nadaná, čo tvoj syn Martin?
Keď som sa ho opýtal, či chce robiť niečo s hudbou, povedal mi, že chce chodiť na bubny. V jednej z dvoch obývačiek máme pri krbe obrovské dospelácke bubny, lebo nechcel som mu nainštalovať detské, nech rastie s tými veľkými. Manželka by ich videla možno radšej niekde inde, aj keď si neviem predstaviť kde, takže 6-ročný Maťko bubnuje, dvakrát do týždňa chodí normálne k učiteľovi na bubny a učiteľ mi hovorí, že rytmy sa učí rýchlo. Upozorňujem ho však, že nie to nie je len chodiť na bubny, ale doma aj cvičiť, veľa, veľa cvičiť, čo zatiaľ moc nepochopil. Verím však, že čoskoro, ideálne by bolo budúci týždeň, mu to príde (smiech).
Čo počúvaš, keď si potrebuješ od svojej hudby oddýchnuť?
Ticho. Kedysi ma ticho znervózňovalo, v detstve som ho doslova neznášal a dokonca aj s rodičmi sme cez dovolenky vyhľadávali hlučné miesta. Dnes ticho a vzduch. Večer len tak otvoriť okno, vychutnávať si aj zvuk hlavnej stanice a pokojne aj autá z diaľnice a predsa mi to evokuje ticho. Pozerám na oblohu a hovorím si – nech žije život.
Text: Anna Olvecká
Foto: René Miko
