Ľubo Belák je známy hudobník a televízny tvorca, ktorý sa tentoraz prihovára slovom, umeleckou fotografiou Víta Filu a karikatúrami Ivana Popoviča. Už vyše desať rokov pravidelne prispieva na portál SME.sk, jeho články sa objavujú v iných publikáciách a neraz sa zapája aj do diskusie na sociálnych sieťach.
Preto sa rozhodol vydať zbierku svojich spomienok, nekrológov, blogov a esejí s príznačným názvom Čierne na bielom. Je to súčasne aj jeho osobný príbeh plný stretnutí a reflexií. Články, blogy a eseje v knihe ponúkajú dobrodružstvo pozrieť sa späť a pripomenúť si ako sme žili a čo sme stihli za ten čas zmeniť
Na knižný trh prichádza novinka z vášho pera, respektíve skôr už z počítača. Čo bolo hlavnou motiváciou vydať dielo Čierne na bielom?
Možno mi nebudete veriť. ale moja Darina, manželka. Občas som v spoločnosti priateľom spomenul, že napíšem knihu. Keď sa to opakovalo, Darina mi to začala pripomínať. Jednoducho mi neverila, že si nájdem na písanie knihy čas. A stalo sa. Minulý rok sa Palko Traubner, môj priateľ a môj neurológ, už nemohol pozerať na mňa ako krívam. Zobral ma na pár dní do nemocnice. Nič som tam nerobil, len ležal a pozeral sa na stojan plný infúzií. Práve tam, z nudy, som si začal prezerať moje blogy, články a eseje, či by nestálo za to pár z nich vydať ako knihu. Papierovú, nie elektronickú. Po návrate z nemocnice som oslovil Ivana a Dávida Popovičovcov, či by mi s knihou nepomohli. Ako vidieť pomohli. Ďalší priateľ, Vít Fila, umelecký fotograf, voláme ho Prso, mi zase sľúbil, že mi knihu vytlačí a vydá. Už nič nebránilo tomu aby sa naozaj vo februári 2019 objavila u mňa na stole.
Knihy sú väčšinou vytlačené čierne na bielom, je jej názov symbolický alebo ste ním sledovali niečo konkrétne?
Je to určitá metafora. Na obale knihy vysvetľujem, o čo mi išlo. Keď sa už raz autor odváži niečo napísať, potom je neskoro tvrdiť opak. Čierne písmená, položené na papieri, majú už svoj vlastný život. Navyše, moje texty sú síce o mojich myšlienkach, zážitkoch a názoroch, ale vlastne hovorím, presnejšie píšem o druhých. Tak sa tu objavujú moji priatelia, rodina, ale aj politici. Spomienky na Evu Kostolányiovú, Mariána Labudu, Laca Balleka, Jožka Bednárika a ďalších.
Vyžaduje veľa odvahy napísať a vydať knihu dnes, keď v kníhkupectvách doslova praskajú regály s nimi?
Určite moja kniha nebude kasovým trhákom. Osobne som ju charakterizoval ako prvú ekologickú knihu, ktorá šetrí životné prostredie. Celá je z bieleho papiera, potlačená čiernymi písmenkami a karikatúrami Ivana Popoviča. Keď ju ktokoľvek prečíta, má viacero možností, ako ju použiť. Napríklad v zime, keď je chladno, dá sa po prečítaní zapáliť a pekne sa čitateľ môže pri nej zohriať. Nemá žiaden plastový obal, a tak sa vráti späť do panenskej prírody taká ako si zaslúži. Prach si a na prach sa obrátiš.
Zážitky, spomienky, komentáre… váš bohatý život je určite na sériu kníh. Podľa čoho ste zhodnotili, že práve tie, ktoré zverejňujete, sú hodné čítania?
To, či sú hodné čítania, posúdi až čitateľ. Jedno však je isté. Keď sa mu nechce so mnou spomínať, prejde na články o politike, keď nechce politiku, stačí obrátiť list a ocitne sa v divadle na premiére. Keď si chce zafilozofovať, ponúkam mu seriál o konci sveta. Dúfam, že každý si tam nájde svoju tému, a možno aj sám seba.
Prezradíte nejaký zážitok z knihy, aby sme „namaškrtili“ čitateľov?
Určite bude viacerých zaujímať príbeh s Jankom Lehotským. V spomienke Lepšiu vypravíme, spomínam na časy, keď Janko hral v mojej kapele. Bol pôvodcom, ale aj obeťou viacerých humorných situácií. Legendárne bolo jeho pašovanie cigariet z Juhoslávie do Švajčiarska. Vtipná, aspoň dúfam, je spomienka na moju prvú originálnu zabíjačku v Kulpíne. Nie všetko je humorné. Spomínam na nevšednú udalosť, keď ma ako šesťročného zrazilo auto a uložili ma na trávu v domnienke, že som vydýchol posledný raz. Ako vidíte, stále som tu.
Keď vyjde podobná kniha, často sa stane, že autor získa aj nepriateľov. Boli ste milostiví k tým, o ktorých píšete, alebo nebolo treba, nakoľko máte s nimi len pekné zážitky a spomienky na stretnutia?
Súčasťou knihy sú moje názory na aktuálnu politiku. Blogy, v ktorých sa opieram do politikov, neraz vyvolávajú u čitateľov vášnivé reakcie. V čase vlády Ivety Radičovej, mojej priateľky, som jej napísal otvorený list, mysliac si, že sa spamätá a zmení spôsob svojho úradovania. Namiesto toho mi napísala nepríjemnú SMS, aby som to okamžite stiahol. Bolo neskoro. Môj list sa rozletel do sveta a s veľkou pravdepodobnosťou ho prečítalo okolo 200 000 ľudí. Precestoval celú Európu. Takýchto „strát“ mám za sebou viac. Žiaľ, som už taký. Doma ma učili, že kradnúť a klamať sa nemá. Naša politická scéna, a je jedno z ktorej strany, je presiaknutá týmito činnosťami.
Váš deň, keď práve nepíšete – ako vyzerá?
Napriek môjmu ročníku, som ako archívne víno, mám stále veľa práce. Venujem sa najmä televíznej tvorbe. Pred nedávnom sme s Ivanom a Dávidom Popovičom ukončili trinásťročnú prácu nad animovaným seriálom Mať tak o koliesko viac. Pripravili sme 52 častí, čo je v dejinách slovenského animovaného filmu rarita. Popri tom spolu s Dodom Šuhajdom, priateľom ešte z bigbítových čias, sme pripravili niekoľko mega koncertov popmusic. Takto vznikol koncert k jubileu Kamila Peteraja, Janka Lehotského a spomienka na Bratislavskú Lýru. Aj tohto roku pripravujem ďalšie vydanie takéhoto koncertu. Popri tom mám dôležitú úlohu deda. Môj vnuk Dávid je neuveriteľne živý a keďže jeho mamička, moja dcéra Silvia sa profesionálne venuje choreografii, neraz ho máme na krátkodobý pobyt u nás, u starých rodičov.
Vnuk má síce len dva roky, ale prejavujú sa u neho sklony z umeleckého prostredia, v ktorom vyrastá?
Dávidko je neuveriteľne živý a vnímavý. Typický chlap. Má rád stroje, autá, komiksových hrdinov a video. To je jeho obľúbená činnosť, vlastne nečinnosť. Vie pri sledovaní detských televíznych programov stráviť večnosť. V práci s počítačom je úspešnejší ako moja manželka, ktorá sa hneď v úvode vzoprela digitálnemu veku. Dávid je v digitálnom prostredí ako ryba vo vode. Jednoducho je to človiečik budúcnosti.
V istom období ste mali hudobnú skupinu, ako je to s vaším hudobným životom dnes?
Ak vás raz osloví hudba, už sa jej nevzdáte. Naučila ma všetko, čo som k životu potreboval. Myslím si, že hudobníci sú šťastnejšou časťou našej populácie. Preto sa neraz zavriem do štúdia a pracujem na nových pesničkách. Nie sú to už ľahké tanečné skladby. V ostatnom čase sa pravidelne vraciam k slovenskej poézii a snažím sa zhudobniť básne našich básnikov. Plánujem vydať CD s kolekciou takýchto zhudobnených básní, ktoré naspievam. Sám som prekvapený, ako sa slovo opreté o hudbu mení a dostáva ďalší rozmer. Priznám sa, dnešná populárna hudba mi nie príliš konvenuje. Ale nájde sa vždy niečo, čo ma prekvapí. Takýmto prekvapením bol koncert IMT Smile, na ktorý ma pozval Ivan Tásler a Janko Došek do Incheby koncom minulého roka. Bol som spokojný, že aj na Slovensku existuje hudobník, či hudobníci, ktorí to s pophudbou, rockom, či folkom, myslia vážne. Nie, nehovorím o smútku v hudbe. Naopak. Bol som svedkom brilantného koncertu, kde som ako hudobník mal čo počúvať a atmosféra nadšeného publika mi potvrdila, že ešte stále sú tu diváci a poslucháči, ktorí vyhľadávajú dobrú a kvalitnú hudobnú zábavu.
Vaša dcéra Silvia je tiež umelkyňa, neodhovárali ste ju od toho?
Nikdy som ju nikam neposielal, niečo pre ňu vybavoval. Je úplne samostatná. Robí nám radosť. Jej umelecká dráha je vyznačená úspechmi nielen v tanečnom, ale aj divadelnom umení. Navyše vidím, že choreografia je pre ňu vášeň a v divadelnom prostredí je šťastná. Aj jej partner, Martin Hudec je divadelník, spevák. Takže rodina Belákovcov má ďalšiu umeleckú dynastiu. Možno vnuk Dávid raz prevezme žezlo, ktoré nám odovzdal môj otec, herec Michal Belák a mama, Paula Beláková, operná speváčka. Je škoda, že už nie sú svedkami Silvinkinho úspechu.
Čo vás čaká a neminie najbližšie vo vašom stále aktívnom pracovnom živote?
Keď dokončím spropagovanie mojej knihy, už ma čaká ďalšia televízna práca. Spomínal som ďalší koncert, pravidelne spolupracujem aj so zahraničnými umelcami a celé leto sa venujem bohumilej činnosti. Pomáham Jurajovi Kukurovi a manželom Lorinczovcom pri realizácii Detskej univerzity. Neuverili by ste, aké sú naše deti nadané a suverénne. Som si istý, že ak niekto vo svete „nezblbne“, naše deti majú na to, vybudovať pre seba a ďalšie pokolenia lepší život, ako sme sa ho dosť neúspešne snažili vytvárať my.
Zdroj: Anna Olvecká
