Kto, komu slúži?

„V reštaurácii pri stole sedí mladý párik. Ona a on. Čakajú na jedlo. Nerozprávajú sa. Obaja držia v ruke svoje smartfóny a pozornosť venujú rozsvieteným displejom. Nie päť minút, ani desať. Celých takmer dvadsať minút. Kým im porcia nepristane pred nosom. Smartfóny položia vedľa taniera, tak, aby na ne dovideli, zaželajú si dobrú chuť, začnú jesť a očami stále sledujú dianie na displeji.“ Určite to poznáte, jednoducho dvaja čo si spolu „vyšli“. Romantika ako lusk. 

 

Štatistiky hovoria, že denne kontrolujeme mobilný telefón v priemere 80 až 100 – krát. Čo však možno urobiť bez toho, aby nám hrozil pracovný, rodinný, či spoločenský kolaps? Možno postačí krátko sa zamyslieť. Koľkokrát za deň kontrolujete smartfón my? Koľkokrát ho kontrolujete úplne zbytočne? Bez pípnutia, bez šťuchnutia, len tak z nudy, či zo zvyku. Koľko zbytočných, nič nehovoriacich statusov, správ posielate do sveta? Znervózňuje vás, keď už viac ako sedem minút nezapípal?

Pravda je, že len málo študujúcich, pracujúcich, vo svete spoločenského diania žijúcich si deň, či život vie predstaviť bez mobilného telefónu. Tento techno fenomén sa zaradil medzi užitočné, ale zároveň aj návykové. Je len na slobode ducha a sile osobnosti, či smartfón povýšime na svojho neohrozeného „šéfa“, ktorý panuje nad našou mysľou a voľným časom, alebo sa jeho šéfom staneme my a dokážeme ho aspoň na dve, tri, štyri hodiny opustiť bez toho, aby nás v mysli mátal. A samozrejme bez toho, aby bol tým prvým, čo chytíme do ruky a skontrolujeme po hodinovom odlúčení, či výdatnom spánku.

Ponúkaná sila, výkon, enormná výdrž a všeličo iné,  majú slúžiť vám, nie vy im. A presne v tomto duchu sa telefóny vyrábajú. Vynikajúce fotoaparáty pre nečakané zážitky, možnosť využiť smartfón ako power banku a nabiť iné zariadenie bez „šťavy“, perfektná kvalita a odolnosť tela a displeja, to by mali byť vždy pripravení pomocníci, alias služobníci. Nemalo by to byť naopak.

Keď príde čas odložiť ich, urobte to. Bez výčitiek, bez nervozity, slobodne. Ľudia sú dôležitejší.

Autor: Simona K.
Zdroj: comm.sk