To, že spisovateľka Ivana ONDRIOVÁ miluje písanie, netreba nikomu zvlášť dokazovať, svedčí o tom množstvo jej vydaných a úspešných románov. Ale tento rok je aj pre ňu špecifický – napísala pre vás totiž už tretiu knihu! A so záhadným názvom – Značka: Neľúbená.
Ivanka, vychádza ti tento rok už tretia kniha, parádne si sa rozpísala…
Na písanie si jednoducho čas nájdem vždy, lebo bez neho akosi nemôžem byť… Hoci je pravda, že posledné mesiace len na pár okamihov denne neskoro večer, keď už sú poniektorí susedia dávno v posteli… Ale popri pracovnom kolotoči to inak než po desiatej večer vlastne asi ani nejde. Písanie však nie je o stíhaní, ale o chuti, a ak chuť je, zapnem pc a píšem – ak nie je, dám si v ten deň pauzu. A najmä, na moju radosť, môj vydavateľ zatiaľ chce moje príbehy dávať von, za čo som nesmierne vďačná, takže sa mi píše o to ľahšie. (úsmev)
O čom je táto najnovšia s krásnym názvom Značka: Neľúbená?
O neľúbenej… O mladej Andrei, ktorá si presne to myslí. Že je neľúbená a nechcená, neverí na skutočnú lásku, na lásku svojej matky, svojho priateľa, neverí ani, že by ju mohol mať otec, ktorý sa jej vzdal ešte pred narodením, ozaj rád. Upína sa na svoju kariéru a nezávislosť, k okolitému svetu je cynická a takpovediac tvrdá. Šok prichádza, keď v nepoznanej, pokojnej Beši odkrýva dávno pochované tajomstvo svojej rodiny a spoznáva tam lásku, ktorá sa zdá byť taká skutočná…
Ako sa ti kniha písala, koľko ti to trvalo a komu by si knihu odporúčala?
Priznám sa, že veľmi fajn, lebo je taká, ako ja vravím, iná, trošku ironická… Milujem, ak môžem pri písaní zájsť s fantáziou na opustené, vzdialené, mne celkom neznáme miesta, do lesa, hôr, k potoku, tam moja predstavivosť pracuje naplno. Tu som presne to spojila: divokosť prírody s rodiacim sa veľmi krehkým vzťahom a vlastne s hľadaním identity hlavnej hrdinky.
A čo momentálne čítaš ty?
Práve som si z knižnice požičala svoju milovanú Sandru Brownovú a jej starší titul V zajatí citov…, lebo som si nedávno pri písaní uvedomila, že vďaka tomu, že takmer vôbec nečítam, sa akosi vo svojich románoch vyjadrujem stále podobne, bez nejakej obmeny. (úsmev) Takže je jasné, že si už veľmi, veľmi nutne potrebujem rozvinúť slovnú zásobu.
Foto: archív I. Ondriovej
