Priezvisko Saudek je neznáme snáď len najväčšiemu ignorantovi kultúry, fotenia či komiksu. Saudkovia sú dvaja – bratia, dvojčatá. Jeden je škandalózny fotograf Jan a druhý je Kája – zakladateľ československého komiksu. Ten druhý je otcom nadanej mladej dámy, ktorá má netradičné meno – Berenika Saudková. Niečo sa naučila od otca, niečo z prostredia, v ktorom vyrastala, niečo má z vlastnej hlavy, ale isté je, že sa vypracovala vlastným úsilím, vlastnou prácou, to čo robí je silné, silné ako dobrá kniha z 50-tych rokov, ktorú ani dnes nedokážete len tak pustiť z rúk.
S akými pocitmi ste prežívali svoju úplne prvú vernisáž v Bratislave?
Všade, kam som z javiska dovidela som, doslova svietili samé príjemné tváre. Ešte dnes ráno som si myslela, že vernisáž ani nebude. Včera sa pokazilo auto, ktoré viezlo do Bratislavy obrazy, museli sme vyslať iné, preložiť obrazy, nainštalovať ich na poslednú chvíľu. Ja som sa cítila mimoriadne zle a vyzeralo to tiež, že nedorazím. Som tu a som zdravá. Náhle. Takže ďakujem všetkým, ktorí prišli na vernisáž a vyliečili ma. Na jednej strane je to „ostuda“, že v Bratislave vystavujem až teraz, na druhej strane sa teším, že k tomu prišlo. Môj otec miloval Slovensko, keď mal zakázané pracovať, boli to práve Slováci, ktorí mu robotu poskytli, udržali ho nad vodou. Teraz viem, prečo by nikdy na Slovensko nedal dopustiť.
Mamka je tiež umelecky zameraná?
Je psychologička, takže som neustále pod drobnohľadom (smiech). Aj môj brat maľuje a mám aj priateľa, ale tu nie je (smiech) – to len, aby ste o mne vedeli už všetko.
Rodina Saudkových bez toho, aby komunikovala s bulvárom, dáva mu dostatok inšpirácie, aby si na nej zgustli…
Snažím sa vyhýbať bulváru, občas sa mi stane, že sa niekam vyberiem, lebo sú tam príjemní ľudia, kamaráti, samozrejme sa vždy nájde príležitosť ako napísať o mne niečo nelichotivé. Pravdou zase je, že časť rodiny Saudkových bulvár podporuje, doslova ho kŕmi a vyhľadáva, ale ja to nie som (smiech).
Aký je váš vzťah so strýkom Janom Saudkom?
Pravdou je, že ako dieťa som sa od neho veľa naučila. On je však zvláštny v tom, že už keď som bola dieťa, chcel stále so mnou súperiť. Pritom to bolo neporovnateľné, bol muž, mal za sebou množstvo práce, ktoré ja ešte aj dnes mám len pred sebou… Ako dieťa som sa mu vyhrážala, však počkaj, ja ti raz ukážem…! Zatiaľ som mu to asi ešte neukázala, ale verím, že bude dlho zdravý, čiperný a v pohode, aby sa toho dožil…
Výtvarné umenie bolo vo vašej rodine asi na dennom poriadku, bolo aj pre vás samozrejmé, že budete maľovať?
Odmalička som kreslila, skôr ako som rozprávala, maľovala som s čím sa dalo – prstom do piesku, s farebným kamienkom, farbičkami, keď som sa k nim dostala a bavilo ma to. Veľmi. Lenže prišlo k takej situácii, že osobne som citlivo vnímala matku ako živiteľku rodiny, nakoľko ona chodila každý deň do práce a otec bol doma – umelec na voľnej nohe. Maľovanie som týmito očami videla ako problém, lebo som tiež chcela chodiť do práce, zabezpečiť rodinu. Absolvovala som školu zameranú na biológiu, chémiu, snažila som sa maľovaniu vyhýbať, no keď otec ochorel, pochopila som, že každý človek má v sebe vlohy, ktoré by nemal potláčať, ale naopak – rozvíjať. Viem sa postarať, viem urobiť čokoľvek, ale vo všetkom si prídem ako priemerná, pri kreslení si myslím, že som nie najlepšia, ale iná a možno aj dobrá.
Ako je to dnes s vaším otcom – po príhode, kedy prehltol mäso, ktoré sa dostalo, kde nemalo, upadol do kómy…
Bohužiaľ, sedem rokov leží v kóme, denne chodíme za ním do nemocnice, robíme všetko preto, aby sa vrátil do života. Konečne má v Prahe múzeum, dočkal – teda nie on, lebo o tom nevie, ale my sme sa dočkali pocty jeho dielu, predávajú sa knihy s jeho komiksami, obrazy na aukciách naberajú nevídané ceny, čo je nezvyklé u žijúceho autora, aj keď teda on vlastne je v stave, kedy sa nedá povedať, že žije, ale stále je tu s nami. Chcela by som, aby to videl. Rozprávam sa s ním, hovorím mu, aby to zmenil, aby buď ostal alebo odišiel. Cítim, že už je inde, hoci lekári a maminka hovoria, že vníma, tak poslúcham, pracujem s ním, snažím sa ho oboznamovať s vecami, ktoré sa dejú okolo jeho tvorby.
Vaši rodičia sú nezvyčajná kombinácia – psychologička a umelec, o umelcoch sa všeobecne hovorí, že sú „uletení“ – ako si rozumeli, ako nažívali?
Nádherné aj keď extrémne detstvo mi pripravili rodičia, možno aj vďaka talentu maminke, ktorá si skvele vybrala svoju profesiu, bola a stále je citlivá, chápavá, dokázala porozumieť aj otcovi. Lebo je veľmi zlé, ak sú dvaja ľudia rozdielni a nedokážu nájsť k sebe cestu. Moji rodičia si ju našli. Pochopili sa, fungovalo to dobre, a funguje dodnes, maminka mu je úplne verná, myslím, že si ani nedokáže predstaviť po svojom boku iného muža, napokon je s ním od svojich pätnástich rokov.
Viete si predstaviť, že aj vy prežijete život po boku jedného muža?
Veľmi by som si to priala. Ale to je asi sen každého človeka, ktorý chce mať zázemie niekde. Práca je jedna vec, je to pre mňa hobby, zábava, obživa, ale rodina – to je pre mňa život. Chcela by som mať minimálne päť detí, kde sú mláďatá, tam je život. Je to úžasné, že žena dokáže život reprodukovať. Moje kamarátky majú veľa detí, keď prídem, vrhajú sa na mňa a v duchu si hovorím, keby aj mne život doprial podobné hniezdo s kopou detí.
Vaše diela sú priam nabité erotikou, zmyselnosťou, no žena na nich sa dosť podobá na vás…
Najlacnejšia modelka som ja, pretože sa nechám nafotiť zadarmo (smiech), takže hádate správne, som to ja. Nemaľujem portréty, ale výraz a pocity, a keďže seba poznám najlepšie, tak používam seba. Pozerám sa na seba, vidím chyby, ktorých sa snažím vyvarovať, takže môj obrázok sú len tvary a ja im dodávam vyžarovanie, pocity. Je to podľa mňa, ale keby sa niekto chcel stať mojím modelom, uvítam to.
Aj na výraz a pocity je potrebná inšpirácia, kde ju beriete?
V snoch, predstavách, v ľuďoch, niekedy je najväčšou inšpiráciou termín výstavy (smiech).
Dnes existujú moderné druhy umenia, čo vás, ako mladú dámu fascinuje na odkaze 50-tych, 60-tych rokov, keď ste neboli na svete?
Nehovorím o Československu, kde boli talenty skôr udupávané, ale o Západnom svete, kde to žilo, páčia sa mi reklamy z tohto obdobia, hoci nechcem byť komerčná, je to všetko krásne. Rada jazdím do Ameriky, hoci je tá California „z papiera“, nájdete tam kombináciu všetkých štýlov, každá tabuľka, ktorá vás naviguje, každý vodojem je krásny. Kto tam bol, musí mi dať za pravdu.
Viete si predstaviť, že raz Praha, Bratislava alebo celé Česko a Slovensko budú také pestré a krásne?
Európa, a tým pádom aj naše krajiny, sú také zemitejšie, aj keď Anglicko napríklad má úžasnú históriu a krásny dizajn. Takže ide to skombinovať. Tiež môžeme chcieť pekné veci, skúsiť ich…
Podľa čoho vyberáte názvy obrazov – pre mňa je to fascinujúce, že maliar pomenuje obraz…
Podívam sa na obraz a musím to vedieť. Ako keby sme hrali hru – ja poviem červená a vy na to – krv. O tom to je, momentálny pocit, nápad… Priznám sa, že namaľujem obraz a tesne pred výstavou im doslova „hádžem“ názvy, myslím, že by vám to išlo tiež (smiech).
Ceny – kto, ako a prečo určuje obrazu cenu – na výstave máte od 350 eur do 3000?
Ako študentka som maľovala a predávala veľmi lacno, dokonca som veľa aj darovala. Dôležité pre mňa bolo, aby sa dostali k ľuďom, vtedy mi radili, že nemôžem predsa len tak rozdávať. Nemala som ešte manažérov, teraz mám troch (úsmev) v Prahe, jedného na Morave, všetko to funguje. Oni určujú ceny, pretože ak predáte lacno, okrádate tých, ktorí si už vaše obrazy kúpili, ak draho – to tiež nie je dobre. Držím ceny, a čím ďalej tým sa zvyšujú. Najviac sa mi páči, keď fakt niekto príde a kúpi si obraz, je to pre mňa veľmi vzácne, pretože on venuje svoj čas, svoju prácu, svoje peniaze, ktoré prácou zarobil za to, aby mal doma môj obraz. A to je ocenenie. Samozrejme bankovky potrebujem, aj ja platím účty ako každý iný.
Ako ste sa vyrovnali s tým, že nechodíte každý deň do práce, netrápi vás to?
(Smiech). Netrápi. Som veľmi spoločenská. No práca maliara je veľmi osamelá. Existujem s plátnom, farbičkami, zatvorená v ateliéri, niekedy hodiny, dni, týždne… Potom príde vernisáž, je tam sto ľudí, ja musím na nich hovoriť. Žijem v extréme, som buď sama alebo vo veľkej spoločnosti. Pracovala som nejaký čas, v Národnom divadle som robila produkčnú, čo bola práca s ľuďmi, nejaký čas som robila aj zdravotnú sestričku, čo ma nesmierne bavilo, ale stagnovala som tam, nemala som sa kde posunúť.
Meno Saudková – bolo vám niekedy na príťaž?
Mnohokrát a uvažujem, čo s tým. Nás Saudkovcov je neuveriteľne veľa, dokonca aj takých, ktorí Saudkovci nikdy neboli (smiech). Ani neviem pomaly koľko mám bratrancov, strýčkov, pradedov, dedov… Chcela by som to skúsiť bez toho mena, tu mám práce neúrekom, okrem tvorby sa starám ako manažérka o tvorbu môjho otca, a veľa iného tu riešim, tak som odišla do Ameriky, kde mám prenajatý domček, mám čas na prácu. Neučím sa po anglicky, nelietam po baroch, ale venujem sa práci, polovica bratislavskej výstavy pochádza práve z tvorby v Amerike. Tam Saudkovcov nepoznajú, tak som ukázala svoje diela nejakým ľuďom, už mám dohovorenú výstavu v Californii, verím, že to nie je známym menom, musím tomu veriť.
Takže, keď sa vydáte, čo urobíte s priezviskom Saudková?
S hrdosťou si vezmem manželove priezvisko a moje hodím do koša! (smiech).
Kde v ľudskom tele sídli dobro a kde zlo?
(Zamyslenie). Dobro sa rodí v srdci a zlo určite v mozgu.
