Patrí medzi výrazné talenty literárnej tvorby súčasnosti, má 33 rokov a na konte 13 kníh. Alica Bartková sa vyznačuje mimoriadnym postrehom, detailným zobrazením vzťahu a priblížením dnešného života. Jej slová sú úderné, vťahujú do deja, a často predstavujú nový, iný – súčasný pohľad na svet.
V roku 2013 jej vyšli romány Pachuť slov (Slovart), Šťastné konce, nešťastný svet (Tatran) a Veľká vlna (Tatran). V roku 2014 zbierka poviedok Snesitelná těžkost bytí (Gasset), román Trhlina (Forza), kriminálna novela Zabijaci (Forza) a temný román s prvkami trileru Kniha nepokoja (Tatran). Medzi jej najnovšie knihy patria tituly Piková sedma, Návrat a Ranný lov (Forza Music).
Žijete v meste, o ktorom roduverní hovoria, že zaživa v Bystrici po smrti v nebi. Uberáte sa aj vy smerom, že váš život patrí mestu Banská Bystrica?
Určite sa nezberám zatiaľ z nej odsťahovať. Musela by to byť zvláštna veľká príležitosť, aby som sa k tomuto kroku odhodlala. Je mi tam dobre.
Na svojom konte máte 13 kníh, dve sú síce ešte nevydané, ale vo vašom veku je to aj tak dosť… Ako to, že vás neuživí písanie a musíte ešte pracovať?
Keby boli moje knihy bestsellery, možno by ma uživili. Slovensko je malá krajina, možno raz príde doba, že ma uživí písanie, neviem, ale túžim po tom.
Bestsellery, prečo nie sú, keď na všetky vaše knihy sa dočítame úžasných kritík, čitatelia sú nadšení?
Toto skutočne nie je otázka na mňa. Neviem. Názor ľudí je subjektívny, vydavateľ dopredu nevie, čo bude úspech. Trh u nás je zvláštny, možno pokrivkáva aj reklama. Čitatelia majú dnes skôr radi knihy, ktoré obsahovo nejdú do hĺbky, sú povrchnejšie, ľahšie, prerazia, lebo ich kupujú ľudia, ktorí čítajú iný druh lietratúry ako produkujú intelektuálne založení ľudia.
Vaše knihy, podľa vašich slov sú teda hlbšie, nestačí ich prečítať a o týdeň nevedieť o čom sme čítali?
Niekoľkokrát som sa stretla s názorom, so spätnou väzbou, že moje knihy sú stredným prúdom. Intelektuáli by povedali, že sú možno jednoduchšie, ale zase ľudia, ktorí kupujú vyslovene konzumné knihy ich považujú za zložité. Ja sama ich takto nezaraďujem.
Dúfajme, že nastane zlom… Vyštudovali ste interesantnú kombináciu – filozofiu a výtvarnú edukáciu, ľudia filozofi, skôr neinklinujú k umeniu, ešte k tomu výtvarnému…
Na strednej som sa rozhodla pre výtvarnú, hoci som maľovala odmalička a filozofia sa k tomu pridružila. Filozofiu mám rada, zaujíma ma, no priznávam, že pre život je nepoužiteľná kombinácia (smiech).
No práve, čo rodičia, nehovorili vám, aby ste si vybrali niečo čo vás v pohode uživí?
Mama bola rada, že som išla študovať to, čo som išla, pretože ma pozná a o otcovi hovoriť nebudem.
Dokázali ste napísať, respektíve vydať, štyri knihy v jednom roku – rôzna tematika, rôzne postavy – ako je to možné a ako to robíe? A píšete jednu potom druhú alebo pokojne máte rozpísané tri-štyri knihy?
Vždy píšem iba jednu, svoje knihy vidím ako na filmovom páse, premietajú sa mi v hlave jednotlivé postavy, udalosti, a to nielen priamo pri písaní, ale aj pri iných činnostiach, dokonca v spánku (úsmev). Normálne sa mi snívalo čo tá postava urobí a dala som to do knihy. Keď píšem, žijem život postavy, snažím sa naozaj riešiť, čo je, ako sa oblieka, aké má traumy, postupne sa snažím dostať do nej, až do hlbky. Niekedy mi napadne záver, inokedy stred potom to spájam do kompaktného celku.
Vedeli by ste mi povedať koľko vám trvá napísať jednu knihu?
To je rôzne, napríklad Pikovú sedmu som napísala za mesiac, ale bolo to veľmi intenzívne, aj desať strán denne. Mala som absolútny popud čo najskôr to dostať do knihy, ten príbeh vo mne rezonoval. Knihu Návrat som napísala pred siedmymi rokmi a pritom vyšla až teraz v marci, ponúkla som ju vydavateľovi, ale zaujala až teraz. Poviedky, ktoré mi vyšli v Česku vznikali desať rokov. Nie je to tak, že chrlím knihu za knihou.
Inšpirácia, ako to s ňou funguje u vás? Viem, že ju zbierate okolo seba, napríklad stretnete človeka, o niečom hovoríte a vo vás skrsne nápad – toto by bolo na knihu, prídete dmov a začnete na tom robiť?
Inšpiráciu nedostávam vedome, že niekam idem a „osvieti“ ma. Ale keď to príde, jasné že to hodím na papier, no nasilu nič nepíšem.
Čo robíte, keď nepíšete?
Kedysi som dosť kreslila, v poslednom čase som upustila od toho, ale chcela by som sa ku kresleniu vrátiť. Inak množstvo vecí, ktoré robia mladé ženy (úsmev).
Navrhujete si sama aj obálky?
Prešla mi u vydavateľa jediná – Zabijaci a chápem, že niektoré sú komerčnejšie ako by som sama chcela. Vydavateľ má niekedy iný pohľad ako ja, ale beriem to.
Vydavatelia vám zasahujú do deja?
Mám len tie najlepšie skúsenosti, naozaj mi minimálne zasahujú a som za to vďačná.
Ako vnímate súčasnú vlnu tzv. ženských románov?
Nikdy som ich nečítala a ani ich nečítam, nebavia ma. Aj som sa snažila, ale nič mi to nedalo, pripadalo mi to hlúpe – s prepáčením.
Máte obľúbené knihy z povinného školského čítania, lebo niektoré podľa mňa, ani nemôže žiak základnej školy pochopiť a vychutnať si?
Pamätám si Chrám matky Božej v Paríži a Jar Adely Ostrolúckej – to boli knihy, ktoré ma naozaj zaujali. A možno poviedky od Tajovského. Bavilo ma robiť čitateľské denníky, dokonca som si ich aj ilustrovala.
Váš spisovateľský jazyk je považovaný za ostrý ako britva, používate taký jazyk a v bežnom živote?
Myslím, že áno (smiech). Ale samorejme v rámci slušnosti.
Záujmy, okrem písania?
Kresba, maľba, kultúra celkovo, hlavne výtvarné umenie, hudba, ale zase nie všetko.
Ženské rozmary – nákupy, čím si robíte radosť?
Všetko ženské je mi blízke, okrem štrikovania (smiech). Kedysi som najviac míňala na maliarske potreby ani nie preto, že som ich potrebovala, ale taká tá túžba mať to doma a radovať sa z toho. Dosť veľa míňam na knihy, čo by som mala obmedziť, pretože mnohé končia nedočítané. Ak ma kniha neosloví do dvadsiatich strán, nedočítam ju.
Zamilovaná ste?
Nie, ani zamilovaného románu sa odo mňa nedočkáte, aj keby som bola (smiech).
