Klaudiin život šokujúco zmení nehoda syna a odhalenie manželovej nevery. Po rozvode a neúspešnom boji o druhého syna sa za pomoci sestier ocitne v Londýne ako šéfka študentskej agentúry.
Vo víre veľkomesta sa snaží zabudnúť na minulosť a začína nový život: odmietne ponuku na sobáš s kariérnym diplomatom a neskôr prežije románik s bývalým študentom. Následky však na seba nenechajú dlho čakať…
Hlavná hrdinka nie je žiadne neviniatko ani obeť, a aj napriek nepriazni osudu verí, že sa oplatí snívať, bojovať a otvárať dvere novým životným výzvam.
Život (nie) je román je o láske partnerskej, materinskej a súrodeneckej, o pomoci a empatii, o symbolike snov, o náhodách i tragikomických prekvapeniach, ktoré sa môžu stať tak vo fiktívnom románe, ako aj v skutočnom živote…
Vydavateľstvo Motýľ, júl 2012
Život (nie) je román – úryvok z textu
Zasvietila v kuchyni a naliala si čaj do tmavomodrého hrnčeka
s bielymi bodkami. Potrebovala sa zohriať. Tohtoročný
november bol studený a v dome kúrila iba v niektorých
izbách. V obývačke, v spálni a v izbe… Adama.
Zatiahla zips na hrubom čiernom svetri. Zachytila svoj obraz
v skle vitríny. Pochudnutá, strápená tvár scvrknutá na
veľkosť školáčky, tmavé kruhy pod vyhasnutými očami – výsledok
bezsenných nocí.
Adam visel na internete, zatvorený vo svojej izbe, ďaleko
od celého sveta. Včera mu náhodou našla vo vrecku bundy
podivnú cigaretu.
Najhoršie boli víkendové večery ako tento. Za oknami tma,
v izbách chladno a Dominik…
Dominik tu nie je! Opäť sa rozozvučala v jej hlave ozvena
a hlasy, ktoré od seba odháňala, jej začali škodoradostne pripomínať,
že sú späť. Dlho a tajne bojovala s démonmi. Lietajúcimi
prízrakmi, ktoré ju nabádali robiť tie strašné veci.
Našepkávali jej, aby prehltla nie jednu, ale všetky tabletky na
spanie, aby vyskočila z balkóna na siedmom poschodí, keď
fajčila na návšteve u sestry. Ale premohla ich, pred očami sa
jej vždy zjavil Adam. On ju predsa ešte potrebuje! Má pre
koho žiť! Musela sa pozbierať kvôli nemu, nezaslúži si bláznivú
a depresívnu matku! Hrdlo jej zovrela úzkosť.
Každý, kto ju po pohrebe stretol, jej skladal poklony. Aká
je silná, ako ju obdivujú. Ako dokáže statočne prijímať rany
osudu. Naozaj? V piatkové večery, ako bol tento, sa jej opäť
vynárala dráma z konca leta. Príbeh Dominikovej nehody,
ktorý sa mal šťastne skončiť po príchode z dovolenky… Lenže
po týždni nastali komplikácie. Varovali ich, prevoz Dominika,
ktorý tak veľmi silila, vraj nie je dobrý nápad. Podpísali
reverz. Tak veľmi chcela byť doma, vrátiť čas a nikam necestovať!
Snívala o Mišovi a nerátala s tým, že stratí rodinu,
ktorú dovtedy pokladala za samozrejmosť. Nehoda, potom
Boris a nakoniec… Dominik odpadol raz ráno v ich ružovej
kúpeľni na prízemí a už sa neprebral. Výkriky, strach, sanitka,
hrôza! Nemohla uveriť slovám doktora v nemocnici.
Akoby iba odčítala z pier: je mi ľúto, ale váš syn… Vypla
zvuk aj obraz. To predsa nemôže byť pravda! To bude nejaký
omyl! Chcú ju vari presvedčiť, že už nikdy neuvidí svoje krásne
dieťa, biely zubatý úsmev a tmavé oči plné hviezdičiek?
Potriasla hlavou a odpila si z čaju. Popálil ju na perách
a to jej pripomenulo prítomnosť. Zahľadela sa do tmavej
záhrady.
Niekto zazvonil. Podišla k oknu a pri bráne uvidela Borisa.
„Adam, je tu otec! Choď otvoriť“ zakričala. Chvíľu čakala,
ale keď sa neukazoval, išla odomknúť. Adam ignoroval
všetkých a všetko naokolo. Najskôr odišiel Dominik, potom
otec. Koľko môže zniesť pätnásťročný chlapec? Tak rada by
ho objala, ale nemala síl. Jej náruč zostala prázdna. Nemala
viac muža ani jedného zo synov. Adam sa zmenil. Všetci
boli iní.
„Čau,“ Boris vošiel do dvora. „Ady je doma?“
„Hej, hore v izbe. Idete niekam?“ kráčala dva kroky pred
ním, ani si ho poriadne nevšimla. Už mesiac s nimi nebýval
a ani jej nechýbal. Vlastne mu sama navrhla, aby sa odsťahoval,
ak chce. Nepotrebovala jeho súcit. Nemohla však poprieť, že aj
on je strápený. Mal užšie ramená a vlasy mu
úplne zošediveli. Ani on celé noci nezažmúril oka.
„Áno, ideme na bowling. Ideš aj ty?“ ticho doložil Boris
a zatvoril vchodové dvere.
„Nie.“
„Poď, čo tu budeš… Sama. Veď nemusíme byť nepriatelia.
Hlavne kvôli Adamovi.“ Borisov tón zmäkol. Myslel to
úprimne.
„Nie,“ zopakovala Klaudia. „Ešte musím preložiť zopár
strán.“
Po prázdninách si vzala na fakulte neplatené voľno. Darmo
ju vedúca katedry presviedčala. Nemohla sa postaviť
pred študentov, veď nevedela zvládnuť ani samu seba. Bála
sa zajtrajška, ba čo viac, bála sa, čo sa môže stať o hodinu!
Po čase jej sestra navrhla, aby prekladala pre ich tlmočnícku
agentúru. Obidve Klaudiine sestry – Katarína a Karolína
– začali spolu podnikať pred desiatimi rokmi a vybudovali si
celkom slušnú povesť. Klaudia sa rozbiehala pomaly, sedieť
celé hodiny za počítačom bola drina. Aj keď ju preklady už
dlho pokúšali, radšej učila. Mala viac času na synov a koniec
koncov – kým žila s Borisom, nebola odkázaná vypľúvať
dušu. Našťastie jej aj naďalej posielal peniaze na chod domácnosti.
Bola to slušná suma. Mohla by si pokojne sedieť
doma a utápať sa v depresiách. Ale takto sa jej aspoň troška
podarilo osedlať blúdiace myšlienky.
Boris ironicky pokrútil hlavou. Hrá sa na svojom neškodnom
piesočku! Nikdy nemala odvahu rozbehnúť niečo veľké.
Zmeny, ktoré plánoval, jej chcel servírovať po malých
dávkach. Určite ju po čase odstrihne zo spoločných peňazí
a dom jej bude platiť, iba ak… Poradil mu to jeho šéf na pive.
Ten mal okrem ženy a dvoch detí v prepychovom domčeku
na Kolibe ešte dlhonohú blondínku v novom hniezdočku lásky
na nábreží. Stará nech si tam býva bezplatne, ale beda,
ak si domov privedie milenca! Takto máš istotu, že tvoj syn
nemusí obchádzať nejakého cudzieho blbca. A že má tvoja
žena tridsaťtri a vyzerá na dvadsaťpäť? Tým skôr! Je to kus,
možno sa raz budeš chcieť vrátiť… Pivové reči a chlapská
logika urobili svoje. Naozaj. Už spolu nežijú, rozvod je len
otázka času a Dana pýta stále viac. Minule naňho zaútočila
so svadbou. Dana, známa televízna tvár. Určite by jej zverejnenie
ich svadby prinieslo nové ponuky a ani jemu nebol mediálny
záujem o jeho osobu proti srsti. Ach, tá Dana! Usmial
sa sám pre seba a pristihol sa, že sa teší domov. Domov! Na
tú usmiatu dlhonohú babu a bucľatého šibala zvaného Sofia.
Rýchlo sa vyzul a vybehol po schodoch.
Musíme sa porozprávať, pomyslela si Klaudia. Borisa
už žmýkala nová rodina a pocit neistoty ju dusil stále viac
a viac. Danu zazrela letmo na pohrebe. Tá mala ale drzosť,
pretŕčať sa na takom mieste a za takých okolností! Keď odchádzali
z cintorína, pohľadom vyhľadala malú Sofiu. Ako
vyzerá Borisov ďalší potomok? Nestačili mu tí dvaja spoloční
krásavci?
Boris cupital dolu po schodoch sám.
„Nechce ísť, skajpuje s kamarátmi,“ vzdychol si.
Stáli na chodbe a mlčali. Napokon sa Klaudia spýtala so
sklonenou hlavou: „Dáš si čaj?“
„Môže byť,“ obaja sa pohli do kuchyne.
Podala mu šálku-dvojičku, bielu s modrými bodkami. Vybrala
ju náhodou, prišla jej prvá pod ruku. Tie hlinené hrnčeky
jej kúpil Boris na desiate výročie sobáša. Vedel, že ju
potešia viac ako zlatý prsteň. Pripomínali jej, že nie všetko
v ich manželstve bolo zlé. „Ako dnes?“ Boris si nesmelo sadol
do kresla v obývačke
aj s horúcim čajom. Do toho istého kresla, kam sa zvykol
sebavedome rozvaliť, keď sa vracal večer z banky.
„Adam sa tvári, že je v pohode, ale… Začal fajčiť,“ povedala
Klaudia.
„Vravel som ti, aby si pred nimi nefajčila!“ vyštekol na ňu
a to, že použil množné číslo, ju zabolelo.
Rýchlo zmenila tému, aby zabránila hádke.
„Rozmýšľala som, chcela som ti navrhnúť… Keďže teraz
tak často chodíš za Adamom, priveď niekedy aj malú.
Keby sa mohol o ňu starať a hrať sa s ňou, možno by to
pomohlo,“ rýchlo si chlipla čaju.
Jeho odpoveď k nej doletela ako facka.
„A načo? Aby si na ňu zazerala?“
„Tak fajn, nič som nepovedala,“ zdvihla ruky. Vzdávam sa.
Ako tisíckrát predtým…
Mlčali a pili čaj. Boris váhavo prehovoril.
„Počuj, práve som navrhol Adamovi, že ak by chcel, mohol
by ísť bývať ku mne,“ zahľadel sa do zeme.
Bodlo ju v žalúdku: „To nemyslíš vážne?!“ skríkla hlasnejšie
ako chcela.
„Nerob paniku, dobre? Možno toto by mu pomohlo! Stále
sa pozerať na tú kôpku nešťastia, ktorá z teba zostala… To je
veľa aj na koňa! Mysli trochu aj naňho! V novom prostredí
by prišiel na iné myšlienky…“
„Ty mi ho chceš ukradnúť?!“ prerušila ho Klaudia.
„Nebuď smiešna a spamätaj sa! Aspoň o tom porozmýšľaj.
Je to zatiaľ iba návrh…“
Opäť ju začala zaplavovať vlna zúfalstva. Pochybnosti boli
späť. Vari robí niečo zle? Chcel by Adam od nej odísť?
„Bože!“ klesla na gauč a rozplakala sa.
„Klaudia, nezačínaj zase! Bol to iba nápad, chcem mu pomôcť…“
sadol si vedľa nej.
„Veď to ty si ma poslala preč!“
„Tak dobre. Prosím ťa, vráť sa! Poprosím ťa aj na kolenách,
len mi neber ešte aj Adama!“
Zviezla sa na kolená a prevrhla čaj na stolíku.
„Klaudia, vstaň! Nerob tu scény!“
Rukami si prikryla tvár. Boris zrazu stíchol. Na hlave pocítila
teplo, niečia dlaň jej skĺzla po vlasoch a spočinula na
pleci. Zdvihla uslzenú tvár a vstala. Ocitla sa v Adamovom
náručí. Hneď jej napadlo, ako zase vyrástol a zmužnel.
„Mami, ja nikam nepôjdem. Nenechám ťa samu, neboj
sa.“
Boris zamieril pomaly k dverám. Zase tu bol zbytočný.
Otočil sa a sklamane pozrel na Adama. Opätoval mu dlhý
pohľad, plný ľútosti, ale aj nádeje. Nebolo v ňom viac vzdoru
a nenávisti. Potešilo ho to, ešte má uňho šancu. Vidí, že by sa
rád odpútal od mamy, opustil toto slzavé údolie.
Adam sa usmial a Boris súhlasne prikývol.
„Tak ahoj, bol to iba návrh, ktorý stále platí.“
Nasadol a naštartoval, chvíľku iba tak sedel, nedbajúc na
zvedavých susedov. Potom vytiahol z náprsného vrecka vetrovky
ploskačku slivovice a napil sa. Nech nafúka, je mu už
všetko jedno. Svinský život! Do očí sa mu nahrnuli slzy. Položil
hlavu na volant a zreval: „Dominik!“