Adriana Krištofiková : Život (nie) je román

Klaudiin život šokujúco zmení nehoda syna a odhalenie manželovej nevery. Po rozvode a neúspešnom boji o druhého syna sa za pomoci sestier ocitne v Londýne ako šéfka študentskej agentúry.

Vo víre veľkomesta sa snaží zabudnúť na minulosť a začína nový život: odmietne ponuku na sobáš s kariérnym diplomatom a neskôr prežije románik s bývalým študentom. Následky však na seba nenechajú dlho čakať…

Hlavná hrdinka nie je žiadne neviniatko ani obeť, a aj napriek nepriazni osudu verí, že sa oplatí snívať, bojovať a otvárať dvere novým životným výzvam.

Život (nie) je román je o láske partnerskej, materinskej a súrodeneckej, o pomoci a empatii, o symbolike snov, o náhodách i tragikomických prekvapeniach, ktoré sa môžu stať tak vo fiktívnom románe, ako aj v skutočnom živote…

Vydavateľstvo Motýľ, júl 2012

Život (nie) je román – úryvok z textu

Zasvietila v kuchyni a naliala si čaj do tmavomodrého hrnčeka

s bielymi bodkami. Potrebovala sa zohriať. Tohtoročný

november bol studený a v dome kúrila iba v niektorých

izbách. V obývačke, v spálni a v izbe… Adama.

Zatiahla zips na hrubom čiernom svetri. Zachytila svoj obraz

v skle vitríny. Pochudnutá, strápená tvár scvrknutá na

veľkosť školáčky, tmavé kruhy pod vyhasnutými očami – výsledok

bezsenných nocí.

Adam visel na internete, zatvorený vo svojej izbe, ďaleko

od celého sveta. Včera mu náhodou našla vo vrecku bundy

podivnú cigaretu.

Najhoršie boli víkendové večery ako tento. Za oknami tma,

v izbách chladno a Dominik…

Dominik tu nie je! Opäť sa rozozvučala v jej hlave ozvena

a hlasy, ktoré od seba odháňala, jej začali škodoradostne pripomínať,

že sú späť. Dlho a tajne bojovala s démonmi. Lietajúcimi

prízrakmi, ktoré ju nabádali robiť tie strašné veci.

Našepkávali jej, aby prehltla nie jednu, ale všetky tabletky na

spanie, aby vyskočila z balkóna na siedmom poschodí, keď

fajčila na návšteve u sestry. Ale premohla ich, pred očami sa

jej vždy zjavil Adam. On ju predsa ešte potrebuje! Má pre

koho žiť! Musela sa pozbierať kvôli nemu, nezaslúži si bláznivú

a depresívnu matku! Hrdlo jej zovrela úzkosť.

Každý, kto ju po pohrebe stretol, jej skladal poklony. Aká

je silná, ako ju obdivujú. Ako dokáže statočne prijímať rany

osudu. Naozaj? V piatkové večery, ako bol tento, sa jej opäť

vynárala dráma z konca leta. Príbeh Dominikovej nehody,

ktorý sa mal šťastne skončiť po príchode z dovolenky… Lenže

po týždni nastali komplikácie. Varovali ich, prevoz Dominika,

ktorý tak veľmi silila, vraj nie je dobrý nápad. Podpísali

reverz. Tak veľmi chcela byť doma, vrátiť čas a nikam necestovať!

Snívala o Mišovi a nerátala s tým, že stratí rodinu,

ktorú dovtedy pokladala za samozrejmosť. Nehoda, potom

Boris a nakoniec… Dominik odpadol raz ráno v ich ružovej

kúpeľni na prízemí a už sa neprebral. Výkriky, strach, sanitka,

hrôza! Nemohla uveriť slovám doktora v nemocnici.

Akoby iba odčítala z pier: je mi ľúto, ale váš syn… Vypla

zvuk aj obraz. To predsa nemôže byť pravda! To bude nejaký

omyl! Chcú ju vari presvedčiť, že už nikdy neuvidí svoje krásne

dieťa, biely zubatý úsmev a tmavé oči plné hviezdičiek?

Potriasla hlavou a odpila si z čaju. Popálil ju na perách

a to jej pripomenulo prítomnosť. Zahľadela sa do tmavej

záhrady.

Niekto zazvonil. Podišla k oknu a pri bráne uvidela Borisa.

„Adam, je tu otec! Choď otvoriť“ zakričala. Chvíľu čakala,

ale keď sa neukazoval, išla odomknúť. Adam ignoroval

všetkých a všetko naokolo. Najskôr odišiel Dominik, potom

otec. Koľko môže zniesť pätnásťročný chlapec? Tak rada by

ho objala, ale nemala síl. Jej náruč zostala prázdna. Nemala

viac muža ani jedného zo synov. Adam sa zmenil. Všetci

boli iní.

„Čau,“ Boris vošiel do dvora. „Ady je doma?“

„Hej, hore v izbe. Idete niekam?“ kráčala dva kroky pred

ním, ani si ho poriadne nevšimla. Už mesiac s nimi nebýval

a ani jej nechýbal. Vlastne mu sama navrhla, aby sa odsťahoval,

ak chce. Nepotrebovala jeho súcit. Nemohla však poprieť, že aj

on je strápený. Mal užšie ramená a vlasy mu

úplne zošediveli. Ani on celé noci nezažmúril oka.

„Áno, ideme na bowling. Ideš aj ty?“ ticho doložil Boris

a zatvoril vchodové dvere.

„Nie.“

„Poď, čo tu budeš… Sama. Veď nemusíme byť nepriatelia.

Hlavne kvôli Adamovi.“ Borisov tón zmäkol. Myslel to

úprimne.

„Nie,“ zopakovala Klaudia. „Ešte musím preložiť zopár

strán.“

Po prázdninách si vzala na fakulte neplatené voľno. Darmo

ju vedúca katedry presviedčala. Nemohla sa postaviť

pred študentov, veď nevedela zvládnuť ani samu seba. Bála

sa zajtrajška, ba čo viac, bála sa, čo sa môže stať o hodinu!

Po čase jej sestra navrhla, aby prekladala pre ich tlmočnícku

agentúru. Obidve Klaudiine sestry – Katarína a Karolína

– začali spolu podnikať pred desiatimi rokmi a vybudovali si

celkom slušnú povesť. Klaudia sa rozbiehala pomaly, sedieť

celé hodiny za počítačom bola drina. Aj keď ju preklady už

dlho pokúšali, radšej učila. Mala viac času na synov a koniec

koncov – kým žila s Borisom, nebola odkázaná vypľúvať

dušu. Našťastie jej aj naďalej posielal peniaze na chod domácnosti.

Bola to slušná suma. Mohla by si pokojne sedieť

doma a utápať sa v depresiách. Ale takto sa jej aspoň troška

podarilo osedlať blúdiace myšlienky.

Boris ironicky pokrútil hlavou. Hrá sa na svojom neškodnom

piesočku! Nikdy nemala odvahu rozbehnúť niečo veľké.

Zmeny, ktoré plánoval, jej chcel servírovať po malých

dávkach. Určite ju po čase odstrihne zo spoločných peňazí

a dom jej bude platiť, iba ak… Poradil mu to jeho šéf na pive.

Ten mal okrem ženy a dvoch detí v prepychovom domčeku

na Kolibe ešte dlhonohú blondínku v novom hniezdočku lásky

na nábreží. Stará nech si tam býva bezplatne, ale beda,

ak si domov privedie milenca! Takto máš istotu, že tvoj syn

nemusí obchádzať nejakého cudzieho blbca. A že má tvoja

žena tridsaťtri a vyzerá na dvadsaťpäť? Tým skôr! Je to kus,

možno sa raz budeš chcieť vrátiť… Pivové reči a chlapská

logika urobili svoje. Naozaj. Už spolu nežijú, rozvod je len

otázka času a Dana pýta stále viac. Minule naňho zaútočila

so svadbou. Dana, známa televízna tvár. Určite by jej zverejnenie

ich svadby prinieslo nové ponuky a ani jemu nebol mediálny

záujem o jeho osobu proti srsti. Ach, tá Dana! Usmial

sa sám pre seba a pristihol sa, že sa teší domov. Domov! Na

tú usmiatu dlhonohú babu a bucľatého šibala zvaného Sofia.

Rýchlo sa vyzul a vybehol po schodoch.

Musíme sa porozprávať, pomyslela si Klaudia. Borisa

už žmýkala nová rodina a pocit neistoty ju dusil stále viac

a viac. Danu zazrela letmo na pohrebe. Tá mala ale drzosť,

pretŕčať sa na takom mieste a za takých okolností! Keď odchádzali

z cintorína, pohľadom vyhľadala malú Sofiu. Ako

vyzerá Borisov ďalší potomok? Nestačili mu tí dvaja spoloční

krásavci?

Boris cupital dolu po schodoch sám.

„Nechce ísť, skajpuje s kamarátmi,“ vzdychol si.

Stáli na chodbe a mlčali. Napokon sa Klaudia spýtala so

sklonenou hlavou: „Dáš si čaj?“

„Môže byť,“ obaja sa pohli do kuchyne.

Podala mu šálku-dvojičku, bielu s modrými bodkami. Vybrala

ju náhodou, prišla jej prvá pod ruku. Tie hlinené hrnčeky

jej kúpil Boris na desiate výročie sobáša. Vedel, že ju

potešia viac ako zlatý prsteň. Pripomínali jej, že nie všetko

v ich manželstve bolo zlé. „Ako dnes?“ Boris si nesmelo sadol

do kresla v obývačke

aj s horúcim čajom. Do toho istého kresla, kam sa zvykol

sebavedome rozvaliť, keď sa vracal večer z banky.

„Adam sa tvári, že je v pohode, ale… Začal fajčiť,“ povedala

Klaudia.

„Vravel som ti, aby si pred nimi nefajčila!“ vyštekol na ňu

a to, že použil množné číslo, ju zabolelo.

Rýchlo zmenila tému, aby zabránila hádke.

„Rozmýšľala som, chcela som ti navrhnúť… Keďže teraz

tak často chodíš za Adamom, priveď niekedy aj malú.

Keby sa mohol o ňu starať a hrať sa s ňou, možno by to

pomohlo,“ rýchlo si chlipla čaju.

Jeho odpoveď k nej doletela ako facka.

„A načo? Aby si na ňu zazerala?“

„Tak fajn, nič som nepovedala,“ zdvihla ruky. Vzdávam sa.

Ako tisíckrát predtým…

Mlčali a pili čaj. Boris váhavo prehovoril.

„Počuj, práve som navrhol Adamovi, že ak by chcel, mohol

by ísť bývať ku mne,“ zahľadel sa do zeme.

Bodlo ju v žalúdku: „To nemyslíš vážne?!“ skríkla hlasnejšie

ako chcela.

„Nerob paniku, dobre? Možno toto by mu pomohlo! Stále

sa pozerať na tú kôpku nešťastia, ktorá z teba zostala… To je

veľa aj na koňa! Mysli trochu aj naňho! V novom prostredí

by prišiel na iné myšlienky…“

„Ty mi ho chceš ukradnúť?!“ prerušila ho Klaudia.

„Nebuď smiešna a spamätaj sa! Aspoň o tom porozmýšľaj.

Je to zatiaľ iba návrh…“

Opäť ju začala zaplavovať vlna zúfalstva. Pochybnosti boli

späť. Vari robí niečo zle? Chcel by Adam od nej odísť?

„Bože!“ klesla na gauč a rozplakala sa.

„Klaudia, nezačínaj zase! Bol to iba nápad, chcem mu pomôcť…“

sadol si vedľa nej.

„Veď to ty si ma poslala preč!“

„Tak dobre. Prosím ťa, vráť sa! Poprosím ťa aj na kolenách,

len mi neber ešte aj Adama!“

Zviezla sa na kolená a prevrhla čaj na stolíku.

„Klaudia, vstaň! Nerob tu scény!“

Rukami si prikryla tvár. Boris zrazu stíchol. Na hlave pocítila

teplo, niečia dlaň jej skĺzla po vlasoch a spočinula na

pleci. Zdvihla uslzenú tvár a vstala. Ocitla sa v Adamovom

náručí. Hneď jej napadlo, ako zase vyrástol a zmužnel.

„Mami, ja nikam nepôjdem. Nenechám ťa samu, neboj

sa.“

Boris zamieril pomaly k dverám. Zase tu bol zbytočný.

Otočil sa a sklamane pozrel na Adama. Opätoval mu dlhý

pohľad, plný ľútosti, ale aj nádeje. Nebolo v ňom viac vzdoru

a nenávisti. Potešilo ho to, ešte má uňho šancu. Vidí, že by sa

rád odpútal od mamy, opustil toto slzavé údolie.

Adam sa usmial a Boris súhlasne prikývol.

„Tak ahoj, bol to iba návrh, ktorý stále platí.“

Nasadol a naštartoval, chvíľku iba tak sedel, nedbajúc na

zvedavých susedov. Potom vytiahol z náprsného vrecka vetrovky

ploskačku slivovice a napil sa. Nech nafúka, je mu už

všetko jedno. Svinský život! Do očí sa mu nahrnuli slzy. Položil

hlavu na volant a zreval: „Dominik!“