Rodáčka z Humenného Viktoria DARSANE napísala dve veľmi úspešné knihy – Recept na Araba a Posadnutá. „Po ich vydaní som si povedala, že už stačí písať o mojom životnom príbehu. Nová kniha Zakázaný inštinkt teda už nie je mojím príbehom, ale nie je to ani vymyslený román, čerpala som zo skutočných udalostí. Hlavných hrdinov Simona a Alexu poznám osobne, preto sa mi kniha písala ľahko, hoci som musela meniť niektoré okolnosti.“
Autorka román odporúča všetkým ženám a dievčatám ktoré si nevedia rady s láskou. „Je to príbeh otázky dôvery a nevery, veľmi aktuálna téma,“ hovorí Viktoria, ktorá má radosť z toho, že aj jej knižná novinka má u čitateliek úspech.
Aké to bolo ísť s kožou na trh až tak hlboko, že ste siahli do vlastné súkromia a vlastne i do svojho vnútra a napísali dve knihy?
Nie, nebolo to jednoduché. Zo začiatku, keď som sa už rozhodla napísať o svojom životnom príbehu, každou pribúdajúcou stránkou som si kládla otázku, či mi to stojí za to. Priznávam, písať o svojom súkromí nie je ľahké. Bol to môj spisovateľský debut a moje nadšenie pre písanie bolo vtedy silnejšie ako váhanie. Povedzme, že dnes to vidím trochu inak. (úsmev) Ale priaznivé ohlasy na obe moje knihy ma vždy zahrejú pri srdiečku a presvedčia ma o tom, že to predsa len stálo za cenu odhalenia svojho súkromia i svojich dlho ukrývaných tajomstiev .Lebo o mojom súkromí dnes už vie každý, kto si mal chuť prečítať obe moje knihy. Som však stále presvedčená, že v oboch z nich je niečo, čo by bolo škoda skrývať pred svetom… Každá má svoj odkaz. A toho sa budem držať pri písaní všetkých svojich kníh.
Aj v príbehu Zakázaný inštinkt čerpáte z reálnych udalostí. Do akej miery? Čím vás ten reálny príbeh zaujal, že ste si povedali – toto je dobrý námet na knihu?
Asi neviem písať celkom vymyslené príbehy. Alebo hľadám v živote to „reálno“. Neviem. Povedzme, že chodím po svete s otvorenými očami. Naozaj si všímam veci, ktoré sú pre mnohých banálne. Ja v nich vidím veľa. Raz mi niekto povedal, že málo spisovateľov dokáže rozmýšľať medzi dejom a dať to na papier. Ja to robím spontánne. Moje postavy takto fungujú, sú reálne. Zo života. Teda aj Simona a Alex zo Zakázaného inštinktu. Vravela som si, tá žena zostane doživotne sama! Ona si nikoho nenájde. Nedokáže to. Simona už úplne prestala veriť na lásku. Hoci na to mala celkom presvedčivé dôvody. Nevedela som, ako dopadne Simonin príbeh, ale keď som sa dozvedela, ako sa časom vyvinul, povedala som si – toto musím napísať! Ten príbeh je nie len vzrušujúci a nezvyčajný, ale aj veľmi aktuálny.
Komu by ste tento román odporúčali?
Všet?ým ženám bez rozdielu! A možno by si ho mali prečítať aj všetci muži, asi by sa čudovali, po čom naša žens?á duša skutočne túži… (úsmev) Tento román je aktuálny preto, lebo otázka dôvery a v konečnom dôsledku aj nevery vo vzťahu muža a ženy sa dnes kladie asi najčastejšie a denne sa s ňou stretávame. Ľudia jednoducho prestávajú veriť. A táto kniha ich presvedčí o opaku. Pevne v to dúfam.
Zakázaný inštinkt je už vaša tretia kniha. Koho máte ako spriaznenú dušu, s kým sa pri písaní radíte, alebo konzultujete už hotový príbeh? Či sa spoliehate len na vlastnú intuíciu?
Hodnotím príbeh sama. Zvažujem, či je hoden toho, aby som ho dala na papier… Snažím sa pozrieť sa na príbeh s odstupom času a opäť zvažujem. Áno, riadim sa len svojou intuíciou. Je to taký môj svet, o ktorom rozhodujem skutočne len vďaka intuícii a inšpirácii. Tuším sa tomu vraví vášeň. (úsmev)
Bývate už tretí rok v Ženeve. Ako ste si tam zvykli? Čo vám v tejto metropole najviac vyhovuje?
S manželom sme sa tu zoznámili pred mnohými rokmi. Je pravdou, že sme pomerne dlho žili na Slovensku, kým sme sa pred tromi rokmi rozhodli do Ženevy opäť vrátiť. Po tom, čo sa v našich životoch udialo, sme asi potrebovali zmenu. Vyhovuje nám tu to, že sa tu vieme celkom dobre obracať. Poznáme už, ako to tu funguje a dokážeme sa tu aj uživiť.
Nechýba vám Slovensko? A rodné Humenné? Ako často sem cestujete?
Slovensko mi chýba, aj keď sa musím priznať, že tam cestujem minimálne. Kvôli náročným pracovným povinnostiam. Moja mama zato naopak cestuje často do Švajčiarska. Obe moje dcérky na babičku nedajú dopustiť a vždy nám prinesie so sebou ?úsok Slovenska. Tak ako moje písanie. Je to v určitom zmysle moja kompenzácia clivoty za domovom. Za Slovenskom. A mojím rodným Humenným, samozrejme… (úsmev)
Predstavte nám, prosím, svoju rodinu – manžela, dcérky…
Pre tých, čo čítali obe moje knihy, to asi nie je nutné… (smiech)A pre tých, ktorí ich nečítali, mi bude veľkým potešením im predstaviť svojho manžela, ktorý je pôvodom z Maroka. Žijeme v spoločnom manželstve už dvanásť rokov. Počas tohto manželstva sa nám narodili dve dcérky. Dnes už 12-ročná Saida a 5-ročná Leila. Dievčatá momentálne chodia do švajčiarskej školy, nemajú špeciálnu výučbu pre cudzincov. Zaradili sa do školského systému pre našincov, aj keď to zo začiatku nebolo celkom bezbolestné. Vychovávané sú po arabsky aj po slovensky. Áno, dá sa to… (úsmev)
Foto: archív V. Darsane
