Tajomstvo jednej noci

Strach, napätie a nebezpečenstvo. Aj to skrýva najnovší román od slovenskej autorky Adriany Krištofíkovej Obete noci je nesporne vzrušujúce a zaujímavé čítanie, ktoré vám ponúkne náhľad do životov obyčajných ľudí, ktorí spravili niekoľko zlých rozhodnutí. V tomto príbehu inšpirovanom skutočnou udalosťou nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Je hlboká noc. Začínajúci spisovateľ Jakub čaká na inšpiráciu. Náhodou vyzrie z okna a naskytne sa mu pohľad na neskutočnú scénu: na treťom poschodí v bytovke oproti stojí na úzkej rímse pod oknom muž a malé dievčatko…

Eva a Jaro chceli žiť naplno, no honba za úspechom a pôžičky na všetky strany sa im stali osudnými. Ambiciózna Eva trávi čoraz viac času v práci a dcéru odkladá ku kamarátke, Jaro nezvláda prepustenie z dobre plateného miesta, vracia sa k experimentovaniu s drogami a ocitá sa na ulici.

Ako zasiahla neočakávaná dráma a klamstvá túto rodinu zistíte, keď nakuknete za dvere jedného sídliskového bytu a do života susedov Jakuba a Mirky. Ani im sa nevyhla hra na pravdu a lož, ktorá navždy zmenila ich komplikovaný, no láskyplný vzťah.

Autorka Adriana Krištofíková píše príbehy o živote, aký je všade okolo nás, a starosti či situácie obyčajných ľudí podáva dynamickým a gradujúcim spôsobom. Tentoraz prichádza Adriana so šiestym, úplne iným románom, ako sú predchádzajúce knihy. Ak máte radi skutočné príbehy, pri knihe Obete noci si určite prídete na svoje.

Začítajte sa do úryvku knižnej novinky Obete noci: knižná novink: Obete noci

Sobota, 15. marca, 02:00
Keď som padala na svoju vysnívanú plávajúcu podlahu vedľa kuchynskej linky, zrakom som sa zachytila na tmavých oknách, ústiacich do dvora, akoby som čakala, že vystrú ku mne neviditeľné ramená a nedovolia mi spadnúť. Akoby mala noc byť mojím spojencom a nie nepriateľom. Vide­la som, ako sa odo mňa vzďaľujú dva rozsvietené štvorče­ky v bytovke oproti a predstavovala som si, ako mi niekto z toho bytu pribehne na pomoc. Niekto… Ale po chvíli, pri­lepená tvárou k zemi, som si priznala, že je koniec. Nikto za mňa nič nevybojuje a v hodine dvanástej napokon každý bojuje sám. Smrť si ma predsa napokon našla a teraz už nič nie je dôležité, ani čas, ktorý sa ukrýval za veľké slová. Po­čujem plač novorodenca. Som to ja, celá bez seba, že som sa zrazu ocitla v prievane, oslepená silným neónovým svetlom. Túžim po maminom lone, ale drsné prsty ma profesionálne otáčajú pod prúdom vlažnej vody a odnášajú ďaleko od zná­mej vône a hlasu, ktorý sa mi ešte včera duto prihováral cez vrstvu kože a svaloviny.

Vraj sa mi má premietnuť celý život, aspoň tak som o tom čítala v múdrych knihách. Čakám, či sa dostavia zážitky zo škôlky, oslavy narodenín, dedkova šesťdesiatka. Mama by ma mala odprevádzať do školy a otec uznanlivo pritakávať nad maturitným vysvedčením. Prázdniny, diskotéky, letá na kúpalisku. Najlepšie kamarátky. Zasnežené kopce a lúky po­siate margarétami. Ľúbi ma, neľúbi ma… Jaro mal na môj vkus nemoderné meno a taký zostal až do mojej poslednej chvíle. Nedokonalý. Katarína mi raz dávno povedala, že mám na výber. Nemusím sa s ním zahadzovať, ani sa zaňho vydávať, ani žehliť jeho prešľapy. Nemusím nič a mám byť sama sebou. Múdra staršia sestra, ktorá všade bola a všetko vie. Odvrkla som jej, aby sa starala o svoje veci. Viem, čo robím, viem, čo chcem!