Keď sa povie vojna, väčšina z nás si predstaví vojakov, zbrane a straty na životoch. Ale vojna, to sú aj osudy žien, ktoré museli prežiť bez mužov. Žien, na pleciach ktorých ostala starosť o rodinu, jedlo, prežitie. A boli to práve ženy, ktoré po vojne budovali celé mestá a snažili sa dať do poriadku to, čo vojna napáchala.
Príbeh Odsúdená pre život rozvíja príbeh žien troch generácií – starej mamy, mamy a dcéry – do života ktorých zasiahla druhá svetová vojna. Kvôli tomu, aby prežili, musia zvládnuť aj veci, o ktorých si mysleli, že ich nikdy nezvládnu.
Vojna všetky tri ženy rozdelí a každá prežíva svoj vlastný, strastiplný príbeh. Prežijú vojnu? Stretnú sa po nej opäť všetci pospolu a budú opäť šťastná rodina, alebo im to osud nedožičí?
Strhujúci príbeh, ktorý približuje kruté fakty vojny na pozadí emotívnych ľudských príbehov.
Ukážka z knihy:
Koncentračný tábor, december 1943
„Hej, ty!“
Sára nereagovala a ďalej škrabala kúskom drievka blato z drevákov. Nemala chuť sa zoznamovať s novými ženami. Aj tak o chvíľu skončia v plyne alebo zomrú.
„Počuješ ma? Können Sie mich hören? Hallasz engem? Czy mnie słyszysz?“
„Nie! Nem! Nicht hören!“ skríkla Sára, postavila sa a presadla si o pár metrov ďalej.
„Takže počuješ!“ ozvalo sa jej onedlho spoza chrbta, až sa mykla prekvapením. Sára sa otočila a zahľadela sa do vodovo sivých očí, ktoré svietili na ešte vcelku peknej tváričke. Asi dvadsaťročná žena mala vystrihané vlasy, ale na boku jej ostal krátky prameň – ako jej holili hlavu, zjavne naň pozabudli. Bolo vidieť, že mala vlasy zlatej farby, zatočené v prstencoch. Mala veľké, pekne vykrojené pery a výrazné lícne kosti. „Škoda takej tváričky,“ pomyslela si smutne Sára.
„Nechcem sa rozprávať, nerozumieš tomu?“
„Prosím, rozprávaj sa so mnou, nemám tu nikoho. Všetkých niekam zobrali,“ zatiahla žena plačlivo. „Prosím, pomôž mi!“
„Tu si každý musí pomôcť sám.“
„Ale ty vieš, ako to tu chodí. Ja som nová! Nemôžeš byť taká bezcitná!“ modré oči úpenlivo prosili, ale Sára sa nechcela dať obmäkčiť.
„Choď sa popýtať niekoho iného. Ja rady nerozdávam.“
Na moment ostalo ticho.
Sára počula vzďaľujúce sa kroky. Bola rada, že žena konečne odišla. No potom spoza chrbta začula šepot. „Keď sme sem prišli, zobrali mi dcérku.“
Ostalo dlhé ticho, v ktorom akoby zastal čas. „Nevieš, kam ju dali? V ktorom baraku by som ju mohla nájsť? Dostanem sa k nemu? Poraď mi, prosím! Veľmi ju chcem vidieť, či je v poriadku.“
Sára si prestala čistiť topánky a otočila sa k žene. Pripomenula jej zúfalstvo, aké cítila, keď sem prišla. Prezrela si ju pozorne od hlavy po päty a vzdychla si. Prečo by mala byť práve ona poslom zlých správ? Nechcela ním byť. Chcela mať pokoj.
Na druhej strane, tá žena sa ocitla v situácii, v akej sa ocitla ona pred polrokom. Kdesi v skrytu duše sa v nej ulomil kúsok ľadu a prebudil sa v nej súcit. Rozhodla sa pre kompromis.
„Deti sú príťažou. Deti nepracujú,“ pokúsila sa jej niečo naznačiť.
„To mi je jasné. Chceš povedať, že budú v inom tábore? V takom pre deti?“
„Nie. Chcem tým povedať, že s deťmi je oštara.“
„Ehm. Nerozumiem.“
Sára si vzdychla.
„Deti tu nechcú. Nepotrebujú ich.“
„To si už predsa povedala. No stále nechápem, čo tým chceš povedať,“ povedala modrooká žena. Snažiac sa spriateliť a odľahčiť situáciu jej podala ruku. „Som Ingrid.“
Sára ju neprijala, ale odpovedala: „Sára.“
„Vždy si bola taká stručná?“
„Nie. Život ma naučil.“
„Ako dlho si už tu?“
„Asi polroka.“
„A je tu dobre? Strýko mi hovoril, že nás vezmú do novej zeme. Že dostaneme nové pozemky, domy, budeme mať lepšiu prácu. Zobrali sme si všetky svoje najcennejšie veci, aby sme mali z čoho začínať. Keď sme konečne prišli tým hnusným vlakom, povedal, že je chorý, aby sa dostal do nemocnice a nemusel hneď pracovať. Vieš, cesta ho poriadne unavila.“
Sára nevedela, či sa má smiať alebo plakať.
Postavila sa a pozrela Ingrid do očí, akoby chcela vedieť, či zvládne to, čo príde. Uvidela v nich veľa otáznikov, zúfalstvo, ale aj silu. Silu prijať pravdu.
Pochopila, že tejto žene musí povedať, čo sa tu deje, lebo inak sa to dozvie od niekoho iného a to veľmi krutým spôsobom.
„Oklamali ťa. Aj jeho. Peniaze, ktoré ste priniesli, si nechajú tí, čo tu šéfujú. A žiadna lepšia krajina nebude. Nebude nová práca. Nebude nový život. Bude len toto tu,“ obsiahla rukou priestor okolo seba.
„Toto tu? Tu sa mi nepáči. Strýko sa hneď sťažoval na ubytovanie, len čo sme prišli.“
Sára sa trpko zasmiala.
„A stavím sa, že ho hneď odviedli preč, že?“
„Áno, už asi vylihuje niekde v lepšom baraku. Tento tu je hrozný. Strýko si vždy vedel všetko vybaviť,“ povedala Ingrid hrdo.
„Nuž, tak toto bola posledná vec, ktorú si vybavil,“ šplechla jej do očí natvrdo Sára. Toľko naivity v jednom dievčati, to bolo na nevydržanie!
„Prečo si to myslíš?“
Nič sa nedá robiť, Sára na to bude musieť ísť polopatisticky. Zdvihla pohľad a zahľadela sa smerom ku komínom a čiernemu dymu, ktorý sa vznášal vo vzduchu.
„Vidíš ten dym?“
„Áno, vidím. Odporný! Prekážal mi hneď, ako som prišla. Všetko je tu kvôli nemu akési čierne a ponuré.“
„To je popol. Popol z mŕtvych ľudí,“ odmlčala sa a pozrela na Ingrid. Sledovala ju rozšírenými zrenicami a v neveriackom úžase.
„Radšej si naňho zvykaj. Budeš ho cítiť denne.“
„Toľko popola.. toľko ľudí.. to nie je možné…“
Sára sa nadýchla a dodala: „Je to dym z ľudí, ktorí dnes išli do neba.. hore komínom.“
„Do neba? Hore… komínom?“ koktala Ingrid a opakovala Sárine slová. Chytila sa rukou za ústa. „Komínom?“
„Áno, komínom v krematóriu. Tie vysoké komíny, to nie je žiaden priemyselný podnik. Sú to krematóriá. Nepotrební ľudia idú hneď do plynu, kde ich zadusia. A potom ich spaľujú. V tých komínoch.“
„Neverím…To je.. to je… nemožné! To by niekto zastavil! Také niečo sa nemôže diať, jednoducho to nie je možné!“ Ingrid vypliešťala oči. Pozrela sa Sáre do očí a pochopila, že niečo také hrozné by si predsa len tak nevymyslela.
A ak si to nevymyslela, tak to musel byť pravda.
Pomaly si uvedomila, čo sa deje a srdce jej začalo búšiť tak, až je takmer vyskočilo z hrude. Pot zo šoku jej oblial tvár a roztriasli sa jej ruky. Ingrid zrazu vstali všetky chlpy na tele a nohy jej zoslabli tak, že si musela sadnúť na studenú zem. Nevládala stáť.
„Mama,“ šepla a Sára prikývla.
„Otec?“ Sára prikývla druhýkrát.
„Strýko?? Nešiel do nemocnice, nemá lepšie ubytovanie?
„Nemá,“ šepla tentoraz Sára.
Na to posledné sa Ingrid neodvážila opýtať.
Sára však dobre pochopila, čo chce vedieť. A hoci to takmer nevládala vypovedať, dodala tú poslednú krutú vetu.
„Idú tam všetci chorí, starí, vetchí… a deti,“ dodala Sára potichu.
„Deti? Vravíš… deti?“ vytreštila Ingrid oči, a keď Sára prikývla, pochopila.
Otočila sa a zvracala do trávy.
