Silvia Koscelanská-Hajdučeková sa narodila v Košiciach a rodnému mestu je verná dodnes. Vyštudovala stavebnú priemyslovku, no stále ju to ťahalo viac k peru ako k rysovacej doske. Už v detstve sa stala vášnivou čitateľkou a v januári 2011 si splnila sen – vydala svoju prvotinu Drsná neha. O rok neskôr, v apríli 2012 jej vyšiel román Za tie prachy to stálo a v júli 2013 kniha Tak mi treba! Teraz jej vychádza novinka Povedať prepáč nestačí.
Vyštudovali ste stavebnú priemyslovku, ale napokon ste pri rysovacej doske neskončili. Prečo ste si vybrali taký technicky smer?
Také boli časy… Ocino síce skončil gymnázium, no namiesto vysokej si večerne urobil elektrotechnickú priemyslovku a v nádeji, že som „techniku“ podedila po ňom, mi odporúčal stavebnú priemyslovku.
A odkedy ste písali? Už na strednej škole?
Písať (vážne) som začala až na staré kolená. (úsmev) Na strednej škole to boli len povinné slohy, eseje, úvahy. Zistila som, že mi to celkom ide, a už vtedy som sa prejavila ako „biznis žena“. Spolužiakom som písala úlohy zo slovenčiny a oni namiesto mňa rysovali, počítali betónové konštrukcie. Najviac ma ale hnevalo, že vždy dostali lepšiu známku ako ja.
Hovoríte, že píšete o živote žien, ich láskach, trápeniach i tajných želaniach. Možno by sa teda potom mohlo zdať, že vaše knihy sú určené iba ženám, ale vraj ich čítajú aj muži… Aké máte od nich spätné väzby?
Úplne prvou spätnou väzbou bolo, keď mi jeden pán napísal, že sa mu dostal do rúk román Za tie prachy to stálo a bol ním taký očarený, že neváhal a obdaroval ňou nielen baby v rodine, no i kolegyne. Druhá (taká pamätná) väzba bola v knižnici, keď mi pani povedala, že sa k Drsnej nehe dostala, až keď ju prečítal jej manžel. Sú to veľmi milé a najmä povzbudivé slová, a som im za ne vďačná.
Prvá kniha – na tú si autor pamätá celý život. Ktorá bola tá vaša, o čom bola a spomínate si, ako ste ju tvorili?
Na toto si pamätám presne. Čítala som knihu od nemenovanej autorky a vyhlásila, že takú hlúposť dokážem napísať aj ja. Dovtedy som písala len sama pre seba, respektíve, pre kamarátky… Asi o týždeň na to sa mi rozsypal počítač a tak som siahla po stroji z roku Pána, a vtedy som na internete našla oznam o projekte Mám talent. Risk je zisk, povedala som si, a výsledok? Drsná neha uspela. (úsmev)
Odvtedy vám vyšli ďalšie tri knihy, tá najnovšia je ešte horúca z tlačiarne… Volá sa Povedať prepáč nestačí. Komu by ste ju odporúčali?
Nechcem nikomu nič vnucovať, prečítať si ju môže každý, kto má chuť, čiže aj dámy, no i páni. Určite sme sa viacerí stretli so situáciou, že ženy dokážu byť aj mrchy. O to viac to bolí, ak vás nechutným spôsobom zradí najlepšia priateľka, lebo pozerá už len na svoje blaho. Niektorí svoju bolesť premietnu do žiaľu, iní do trpkosti. „Moja“ Alexandra zanevrela na ľudí aj lásku a riešila to útekom z Košíc do Prahy. Nemala vlastne ani čo stratiť, rodina ju vyhodila na ulicu, priateľ zradil, srdce skamenelo. Ako sa ďalej prebíjala životom, aké rany jej osud ešte uštedril a kedy prestala piť povestný kalich horkosti sa dozvie každý, kto po tomto románe siahne.
Žijete v Košiciach, nikdy ste netúžili nachádzať sa v centre kultúrneho diania – v Bratislave?
Viete, že aj áno? Ale čestne priznávam, že moje prvé dojmy z hlavného mesta boli rozpačité. Bratislava sa mi nepáčila, na chuť som jej prišla až neskôr. Možno aj preto, že manžel vyrastal na Palisádach, neskôr sa presťahovali na Ul. Fraňa Kráľa –a keď ma tam povodil, ako správna romantička som sa do tých zákutí, aj uličiek pod Slavínom zamilovala. Vraví sa – jeden nikdy nevie a neviem ani ja či v Bratislave raz neskončím. (úsmev)
Kde hľadáte inšpiráciu, keďže ste sa vyjadrili, že vo vlastnom živote to nie je? A ako dlho píšete jeden román?
Áno je to tak, o sebe, svojej rodine či veľmi blízkych priateľoch nepíšem. Vraví sa, že peniaze ležia na chodníku, len ich treba zbierať, a tak je to aj u mňa. Inšpirácií je na uliciach dosť… Ako dlho mi trvá napísať román? Všetko závisí od okolností. Ak sa v reálnom živote nedeje nič mimoriadne, píšem. Drsnú nehu som mala hotovú za tri týždne, naopak, posledný román Povedať prepáč nestačí som písala s veľkými prestávkami.
Ako a kde ste trávili leto?
Ach jaj… (smiech) Kedysi sme sa slnili v Chorvátsku alebo Grécku, no v roku 2004 sme prvýkrát navštívili Egypt a zostali mu verní dodnes. Každý rok si povieme, že toto leto strávime v inej krajine, pri inom mori a vždy vystúpime na letisku v Egypte. Je nám tam prosto fajn, ja ho už beriem ako svoj druhý domov.
Foto: archív S. Koscelanskej-Hajdučekovej
