Rodina je odjakživa chápaná ako základné spoločenstvo, jednotka, vďaka ktorej spolu nažívajú minimálne dvaja ľudia pod jednou strechou. Rodina je tu pre nás stále, aj keď ostatní od nás odídu. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii, je zdrojom skúseností a vzorov správania do ďalšieho života človeka.
Už od narodenia potrebujeme všetci nejaké pevné puto, väčšinou ho dostávame práve od našich rodičov. A práve to puto, ktoré sme od nich dostali, nás dokáže ďalej sprevádzať v našom živote. Pretože rodičia sú na tom, aby nám dodali dostatočnú dávku telesnej aj psychickej nádrže do nášho života. Aby sme mali v sebe zabudované pocity empatie, emócií a rôznych iných podnetov, s ktorými sa v našom živote dostávame do styku. Veď ku komu inému sa v prípade núdze obraciame o pomoc? Určite je to k našim rodičom alebo k súrodencom či k osobám, ktorým môžeme dôverovať a zaberajú určité miesto v našom srdci.
A práve to miesto, ktoré máme v našom srdci pre týchto ľudí môžeme naznačiť, že oni sú pre nás rodinou. Rodiskom, kde sa z nás stávajú možno iní ľudia, iné osobnosti. Proste niekto, vďaka komu sme sa stali možno lepšími alebo viac pozornejšími, emotívnejšími atď…Často krát počúvame rôzne debaty o tom, aká je tá moja rodina. Že nám skôr pomôže niekto cudzí ako niekto z rodiny. Ide najmä o to, ako sa my správame k dotyčnému, od ktorého sme žiadali pomoc a či máme s ním naozaj taký dobrý vzťah. Pretože je iné s niekým ledva prehovoriť a potom od neho žiadať pomoc ako byť tým, že s rodinou, ktorá nám bola daná, budem brať takú aká je. S chybami aj bez nich.
Vážme si preto našu rodinu, ktorú máme. Nielen našich rodičov, ale aj všetkých ľudí, ktorí sú pre nás rodinou. Vďaka ktorým sú z nás práve takí ľudia, akými práve sme.