Román o tom, že závisť, nenávisť a zloba môžu náš život zničiť len vtedy, ak im to sami dovolíme.
Má krásnych sedemnásť, úspechy v škole, no namiesto toho, aby si vychutnávala život, podľahne vábeniu sladkej pasce a postupne sa zmení na nepoznanie. Za bledou tvárou, vyhasnutými očami a nervozitou skrýva nielen deravé srdce, ale aj žily dopichané od ihiel. Chýba jej otcovo pohladenie, ktoré už dlho nepocítila. Až takmer tragická situácia otvára zámky a otec i dcéra si uvedomia hodnotu a silu lásky aj odpustenia. Chuť k životu umocňuje láska k Jurajovi. Smútok a strach o blízkeho človeka sú nielen cenou za to, že niekoho milujeme, ale zároveň otvárajú srdcia…
Knihu vydalo Vydavateľstco Motýľ!
Úryvok z knihy:
„Kde toľko trčíte?!“ Vilo vbehol do izby ako cyklón. „Už som tam dolu vystál jamu –čo sa deje?“ Neuniklo mu, ako si Táňa náhlivo stiera z tváre slzy.
„Nič sa nedeje, oci,“ Iveta sa schúlila pod paplón, „len sa nikam nejde.“
„Ako to?“ pozrel na Táňu.
„Odmietla ju ošetriť!“
„Ježišikriste. Odmietla?!“ zrúkol. Nemoralizoval, neodsudzoval ju za to. Mala na to právo. Mozog mu začal pracovať na plný výkon, aby našiel východisko z patovej situácie.
„Ráno pôjdem k zubárke na polikliniku,“ odpovedala tlmene, schúlená pod paplónom.
„No nič! To isté sa môže zopakovať aj ráno.“ Strach o dcérin život vyprodukoval dostatočné množstvo adrenalínu, aby sa chopil aktivity. V zozname mobilu vyhľadal číslo na infekčné oddelenie na Kramároch. „Takže ideme na výlet do Bratislavy,“ povedal, keď srdečným ďakujem ukončil hovor. Zavelil: „Ivetka, Táňa ti pomôže obliecť sa a zbaliť si veci, predpokladám, že nocovať budeš v nemocnici. Ja vezmem z obývačky deku a vankúš, aby si sa vzadu v aute mohla pohodlne natiahnuť.“
„Ak môžem, pôjdem s vami. Ty sa musíš sústrediť na šoférovanie, takže ja môžem dohliadať na Ivetu,“ ponúkla sa Táňa.
„Budem veľmi rád,“ usmial sa a vybehol z izby.
Stará matka vytušila, že čosi nie je v poriadku. Nemôžu sa tak dlho chystať. Vilo jej predsa povedal, že je to len o dve ulice ďalej. Vyšla do haly, syn práve vybehol z obývačky s dekou v ruke.
„Ideme na kliniku do Bratislavy,“ oznámil jej a pokračoval v ceste do garáže. Stará pani nechápavo pozerala k schodisku, na ktorom sa konečne ukázali tie dve. Stislo jej srdce, keď videla, aká je jej vnučka zúbožená a akú má opuchnutú tvár .
„Ideme do Bratislavy,“ povedala jej Táňa.
„To som už počula, ale prečo, preboha, teraz na noc? Čo sa deje?“ spýtala sa rozrušene.
„Tu ju odmietli ošetriť a Vilo sa obáva, že by to tak mohlo byť aj zajtra. Volal teda na kliniku.“ Zostúpili z posledného schodu. Ivete nebolo dvakrát do reči, a tak sa aspoň silene usmiala.
„Odmietli?!“ rozhorčenie starej ženy naberalo na obrátkach.
„Áno, vraj by to mohlo uškodiť dobrému menu ambulancie.“ Táňa podoprela Ivetu a spolu kráčali k dverám do garáže.
„Aha, rozumiem,“ v starej matke vzkypela zlosť a zaškrípala protézou. „Viete, moje drahé,“ neodpustila si poznámku, kráčajúc im za chrbtom, „sú dva druhy bytostí na tomto svete.“ Táňa s Ivetou zastali a natočili hlavy k nahnevanej žene. „No len jeden druh si zaslúži označenie ľudia. Slovo ľudskosť nie je pre nich žiadna fráza. Človek je u nich na prvom mieste, pretože si uvedomujú jeho hodnotu. No tí sú vzácni, je ich ako šafranu,“ stará matka sa zachmúrila, zlosť sa drala na povrch.
„A čo tá druhá skupina, starká?“ zvedavosť premohla zoslabnuté telo.
„Tá druhá skupina sú tí, čo len žerú a serú. Nevedia, načo sú tu, myslia si, že to je ich poslanie. Takých je plno a spoznáš ich ľahko, pretože všade, kam vstúpia, ich cítiť ako fekálie,“ stará žena zlostne udrela paličkou do podlahy. Iveta pookriala a aj napriek tomu, že sa cítila mizerne, vyprskla. Rovnako ako Táňa.
„Teda, starká, ty si taká super!“ vnučka sa vrátila o pár krokov a objala drobnú žienku.
Vilo nervózne vstúpil do haly: „Dámy sa už porozprávali?“ podpichol.
„Áno, ale musela som ešte vystískať starkú. Ozaj, oci, ty si vedel o tom, že sú na svete dva druhy ľudí?“
„Pozrime sa, ako nám pookriala,“ hlas zanikol za dverami auta. Žena s paličkou sa vrátila do svojej izby, prezliekla sa z domáceho oblečenia do nočnej košele a s opakovanou prosbou, aby „najvyšší“ ochraňoval jej vnučku, zaspala.
?
Len čo Vilo zabuchol za sebou dvere, Eva s námahou vstala a vrátila sa do kúpeľne. Chcela sa znova pozrieť sama sebe do očí. Nevedela, ako dlho ešte vydrží so sebou bojovať. Začínala Vila vnímať akosi ináč. Ako veľmi ho predtým nenávidela! To on môže za smrť mojej sestry, rezonovalo v nej. Keď videla, aký zlomený sa vrátil z väzenia, cítila satisfakciu. No on sa akosi prirýchlo zotavil, postavil na nohy. A ona predsa chcela, aby trpel… Mal zaplatiť za všetky slzy, čo u nej Petra nechala, za poníženie, ktorým si prešla, keď na ňu ľudia ukazovali prstom, za tú hanbu, keď v správach hovorili o Vilovi J. z Topoľčian, ako o zadržanom pre podozrenie z výroby omamných látok a prekurzorov… A teraz tu zápasí s pocitom, že by mu mohla odpustiť. Cítila, že zradila. Zradila sestru, zradila seba, zradila svoju túžbu po pomste. Nechcelo sa jej čakať na božie mlyny, veď tie predsa melú až príliš pomaly. Kedy sa to stalo? Kedy? bičovala sa otázkou cestou do postele. Kedy som si začala uvedomovať, že celá moja cesta za pomstou bol jeden veľký omyl? Áno, viem. V tom momente, keď som mu rozprávala príbeh o holičovi. Vtedy sa to zlomilo a ja som v sebe znovu našla starú Evu Salajovú. Aj keď už bolo tak strašne neskoro… Žena, ukrytá pred svetom i sebou, sa usedavo rozplakala.
?
V nemocnici ich prijali bezodkladne, privolaný lekár už čakal. Prehliadol Ivetu: „Pôjdeme sa odfotiť, slečna,“ usmial sa a privolal ošetrovateľa. „Môžete počkať tu,“ natočil sa smerom k Vilovi a Táni, „nech sa páči, sadnite si.“ Starý lekár sa pohodlne usadil na svoju stoličku za pracovným stolom, zatiaľ čo tí dvaja zaujali miesto v kreslách hneď pri dverách. Od ošetrovne ich delila tenká stena. Táňa usúdila, že bude zrejme z dreva. Stena však nebránila výhľadu na lekára za stolom. „Situácia na Slovensku,“ lekár si oprel ruky o stôl a prekrížil si prsty, „je, žiaľ, patová.“ Vila zaujal jeho skúsený hlas. „Mám teraz na mysli zubné lekárstvo. Na Slovensku nemáme zriadenú špecializovanú zubnú ambulanciu pre HIV pozitívnych pacientov,“ skonštatoval. „A ako vždy, hlavnú rolu zohrávajú peniaze.“ Lekár vstal a z ošetrovateľových rúk vzal snímku. Röntgen potvrdil jeho úsudok. Zub, nad ktorým sa vytvoril hnisavý vačok, musel ísť von. Ivete naznačil, aby si sadla do zubárskeho kresla. „Takže odfotená už si, teraz ťa trošku povozím,“ povedal prívetivo. Pristupoval k nej priam otcovsky. Ivete aj napriek slabosti pripadalo veľmi zábavné, že sa s ňou zhovára ako s malým deckom. „Zriadenie takýchto ambulancií,“ nadviazal na predchádzajúci rozhovor, „nie je jednoduché najmä pre finančnú náročnosť. Lekári zase priznávajú, že sa pacientov infikovaných HIV ošetrovať boja. Tak čo s vami?“ pozrel Ivete priamo do očí. „Máme vás nechať napospas osudu? Nebola by to škoda, keby taká krásna mladá slečna chodila po svete štrbavá?“
„A vy sa nebojíte?“ stihla položiť otázku ešte predtým, ako jej aplikoval injekciu.
„Tak na toto ti, ak dovolíš, odpoviem ústami Marka Twaina: Strach zo smrti je následkom strachu zo života. Človek, ktorý žije naplno, je pripravený zomrieť kedykoľvek.
Správa, že jeho dcéra bude musieť zostať v nemocnici minimálne do stredy, ho zaskočila, ale na druhej strane bol rád, že lekári nechcú nič zanedbať a budú Ivetu pozorovať. Chcú si byť istí, že liečba zuba sa nebude vylučovať s antiretrovirálnou liečbou. Urobia testy a podľa toho usúdia, kedy môže byť pacientka prepustená. Rozlúčil sa s dcérou hneď po zákroku. Na kresle takmer skolabovala, pretože injekcia na umŕtvenie účinkovala minimálne. Lekár ju síce na to upozornil, pýtal sa, či to skutočne zvládne. Vtedy ešte netušila, čo ju čaká, a tak hrdinsky pritakala. Ručala na celú ordináciu. Nechýbalo veľa a takmer doktorovi treskla. Ešteže ju sestrička paralyzovala. Teraz už vedela, prečo lekár privolal túto, prečo mu neasistovala tá milá, drobučká, čo ich prijímala. Mäsiar prezlečený do sesterskej rovnošaty splnil svoju úlohu dokonale. Našťastie sa zub podarilo vytrhnúť na prvý pokus. S tampónom v ústach a vražednou bolesťou boli akékoľvek verbálne prejavy nemožné, ale jej oči povedali všetko podstatné.
„Je noc, vyrazíme späť alebo zostaneme tu,“ zaskočil ju otázkou, keď nastupoval do auta.
„Neviem, nie som pripravená na noc mimo domu,“ odvetila rozpačito.
„To nič, zastavíme na benzínke, tam kúpim potrebné veci a vrátime sa sem. Pozri,“ ukázal smerom cez cestu, „tamto je ubytovňa pre zdravotníkov. Už som tam spal, keď tu bola Iveta po prvýkrát. Robili jej vyšetrenia a testy, tak som tu strávil jednu noc. Nie je to žiaden luxus, ale celkom príjemné ubytovanie. Prespíme, ráno pôjdeme pozrieť Ivu a potom vyrazíme domov.
„No…“ stále váhala.
„Och,“ zľahka si plesol dlaňou po čele, „ja tu plánujem, a pritom som sa ťa ani nespýtal, či zajtra nemáš nejaký program. Čo ja viem, napríklad, školu,“ jeho mučenícky pohľad jej nedal dýchať.
„Nie, zajtra mám na programe akurát to, že o jednej musím byť v práci,“ usmiala sa.
„To v pohode stíhame.“ Bolo rozhodnuté. Auto sa pohlo k najbližšej benzínovej stanici.
„Pozri, čo mám,“ ukázal na tričko v plastovom obale, „to je pre teba. Sexi košieľka na spanie,“ rozosmial sa nad svojím nákupom.
„Myslím, že sa doňho vtesnám prinajmenšom dvakrát, ak nie viac,“ usúdila, keď si pozrela veľkosť.
„Vidíš, máš to dva v jednom. Košeľu aj paplón,“ smiech nabral na intenzite.
Vilo neklamal, izba bola útulná a poskytovala všetko najpotrebnejšie, aby mohli pohodlne prenocovať. Zhodila zo seba šatstvo a zamierila do sprchy. Pustila na seba blahodarný prúd vody. Predpokladala, že aj Vilo vo vedľajšej izbe zo seba s nadšením zmýva celodenný stres. Sadla si na kraj postele v žltom tričku, ktoré jej siahalo takmer po kolená, a zľahka si trela vlasy uterákom. V izbe bolo otupno. Ticho. Zvykla si na zvuk televízora či rádia, ktoré v jej izbe na podkroví robili spoločnosť. Uložila sa na spánok. Triedila si myšlienky z celého dňa. Chcela unaviť myseľ, aby čo najskôr vypla. Myšlienky náhle prerušilo klopanie na dvere. Zliezla z postele a po špičkách cupitala ku dverám.
„Dúfam, že som ťa nezobudil,“ zaváhal Vilo. Bolo už dosť neskoro.
„Vzal som na benzínke sedmičku červeného, aby mi pomohlo ľahšie zaspať,“ dodal na svoje ospravedlnenie. „Nedáš si aj ty?“ ruka nachádzajúca sa za chrbtom jej zamávala pred nosom dvomi bielymi pohárikmi.
„Rada,“ usmiala sa a naznačila mu, aby vošiel…
