Peter Pačut: Po prvom vystúpení ma takmer zbili…

Peter Pačut je v našich končinách najznámejší Fredy Mercury. A nielen v našich. Na svojom konte má množstvo zahraničných vystúpení i ocenení za prednes piesní legendárnej kapely Queen a podľa všetkého, ho ďalšie ešte čakajú.

Kedy ste v sebe, vo svojom vnútri,  pocítili prvú informáciu, že piesne Fredyho Mercuryho a skupiny Queen sú tou pravou cestou, po ktorej by ste mali kráčať?

Do roku 1991 som pôsobil ako spevák v rôznych skupinách a zoskupeniach, kde sme okrem iného, spievali aj piesne skupiny Queen, no vôbec som si neuvedomoval, že práve piesne Fredyho mi sedia a dovolím si tvrdiť – oproti dnešku som spieval podstatne horšie (smiech). Moji priatelia boli tí, čo  ma upozornili, že mám podobný hlas a mal by som s tým niečo robiť. Samozrejme, netušil som, čo? Mamka mi ušila nejaké  kostýmy podľa Fredyho a veľmi dobre si pamätám na svoje prvé vystúpenie 2. októbra 1991  –  Fredy zomrel o viac ako mesiac – 24. novembra. Nebolo ešte zvykom, aby sa  niekto  ktosi obliekol ako svetový spevák, spieval jeho piesne a už vôbec nie, pokiaľ ešte umelec žil!  Skoro ma zbili, čo ma na nejaký čas aj odradilo, pretože podobnú reakciu som naozaj nečakal.

 

Kde ste nabrali silu znova sa postaviť na javisko a predsa len spievať piesne, ktoré sršali energiou, celý svet ich poznal…

V roku 1992 som bol vo Wembley na koncerte, ktorý sa konal na počesť Fredyho Mercuryho, ten už bol po smrti. Čo sa týka interpretácie Fredyho piesní, jedine George Michael ma spevom presvedčil,  hoci tam boli hviezdy, ktoré si nesmierne vážim, uznávam ich v tom čo robia. Tam som zistil, že nie jednoduché ani pre ne zaspievať náročné piesne Fredyho a skupiny Queen. Keďže ja som mal dar v hrdle, popasoval som sa s tým, po príchode domov som začal na sebe pracovať a môžem povedať, že tento koncert naštartoval moju kariéru. Naraz som dostával ponuky na akcie ako osvieženie programu a časom som zistil, že spievať na poloplayback nie je to čo chcem a postupne prišla ponuka na založenie kapely Queenmánia a ostatné už viete (smiech).

 

Vašou výhodou je, že sa na Fredyho aj podobáte…

Obávam sa, že sa nepodobám už ani sám na seba (smiech). Často mi hovoria, že Fredy bol chudší…

 

Možno preto, že ste zdravý, čo on teda ku koncu  nebol…

Možno, ale toto ja neriešim, dôležitý je spev.

 

Spomenuli ste, že po návrate z Wembley ste začali na sebe pracovať, ako?

Učil som sa hlasovú techniku, uspievať niektoré pasáže je naozaj náročné, sledoval som videá, počúval donekonečna jeho piesne, aby som sa naučil frázovať ako on, aby to nebolo karaoke, ale naozajstný výkon. Keď robíme koncert s Queenmániou, sme na javisku 90 minút, takže naozaj potrebujem kondíciu ako hlasovú tak aj fyzickú, lebo Fredy bol stelesnená energia, takže ani ja sa nemôžem len tak bezcieľne flákať po javisku. Potom sú iné vystúpenia, napríklad som spieval pred koncertom Václava Neckářa v Bratislave, kde som bol oblečený v čiernom, žiadne kostýmy, lebo šlo noblesný večer a takto isto som vystupoval aj pred Karlom Gottom. Som šťastný za tieto zážitky a stretnutia so skutočnými domácimi velikánmi populárnej hudby.

 

Pracovali ste na sebe asi dobre, pretože ste uznávaný aj v zahraničí…

Keď som v spomínanom roku 1991 začínal, nikto na svete, aspoň nie tak, aby sa o tom vedelo, ešte nespieval piesne Fredyho. Toto trvalo až do roku 1996: Fredy zomrel, ľudia boli zmätení, čo sa to stalo, až v roku 1996 sa objavil človek s podobným zameraním v Londýne. Dnes si hocikto nalepí fúzy, nacapí parochňu,  oblečie kostým Fredyho, pustí CD album Queenu a „show must go on!“ – travesty šou sa začína. Áno, môžem sa pochváliť, že nie som imitátor, ale mám za sebou vystúpenia s obrovskými svetovými hudobnými telesami, takže na mojom vystúpení sa beží skutočná šou. Podklady pre menšie vystúpenia mám aj ja, originálne nahrávky s vokálmi Fredyho, ale spievam vždy ja a naživo.

 

Aj ste sa stretli s pánmi zo skutočného legendárneho  Queenu?

Samozrejme mal som tú česť v Prahe stretnúť aj Briana Maya a Rogera Taylora, keď koncertovali tam a dokonca sa mi stala taká milá vec, že bolo tam 17 a pol tisíca ľudí, bol som vo VIP zóne a oslovovali ma, že „doufáme, pane Pačute, že nám taky zaspíváte“. Ale toto sa samozrejme nestalo, bol  to koncert Queenu, aj keď ma potešilo, že ľudia ma spájajú s tým, čo robím a poznajú ma. Mal som tam normálne autogramiádu, pár fotiek som minul veľmi rýchlo, tak som musel ísť pre ďalšie do auta. Veľmi príjemné zážitky.

 

Okrem zahraničným vystúpení, máte aj veľa cien, ktoré ste ako interpret piesní Queenu získali. Existuje mimoriadné, ktoré má najčestnejšie miesto medzi nimi?

Osobne sa nerád chválim, ale keď som bol na návšteve u Karla Gotta v jeho vile, tak som videl, že má z Nemecka cenu Künstler magazínu, keďže si tykáme, čo mi navrhol v roku 1997, tak som mu len povedal – „jéj, aj ja mám cenu tohto magazínu ako umelec roka“. Pravda je taká, že on má tisícky ďalších, ale aspoň jedna spoločná (smiech). Samozrejme ma  teší aj cena z roku 2010 za projekt so štátnou filharmóniou Košice. Ocenenie je o to cennejšie, že mi ho odovzdával Peter Freenston, ktorý bol osobným komorníkom Fredyho, jeho najbližším človekom  a žije v Česku.  Podával mu lieky, keď už bol Fredy chorý, držal ho za ruku, keď vydýchol…

Čo vám o ňom povedal?

Fredy bol veľmi citlivý človek, mal rád ľudí, uveril im hocičo a vždy bol ochotný pomáhať. Keby ste za ním prišli ako úplne neznámy  a povedali mu – vyhorel mi dom, Fredy by vám dal peniaze, aby ste si kúpili nový. Peter selektoval ľudí okolo neho, musel to vysvetlovať veľmi opatrne a psychologicky, aby nerozdával až tak… No –  bohém…

Na slovenské pomery ste aj vy bohém?

Nie, nemám na to, ani nikdy mať nebudem, aby som mohol niekomu kupovať domy, ale samozrejme pomáham a vystupujem na charitatívnych akciách. Žijem normálnym slovenským životom, aj na pivo dám niekomu občas. Netúžim byť slávny, bohatý, ale chcem uznanie za to, čo robím. To je pre mňa podstatné. Okrem toho, keď pozerám do diára, mám pocit, že doteraz som si užíval a teraz začnem „makať“ (smiech).

Máte rodinu  – ako vnímajú vaše povolanie?

Mám dvoch synov, majú 25 a 20 rokov, starší fotí, obaja počúvajú klasické rockové skladby, milujú Leed Zeppelin, Queen samozrejme, Dee Purple a podobné „divočiny“ a myslím, že sú  na mňa trošku aj pyšní. Viackrát mi povedali, že ma obdivujú, čo si nesmierne vážim. Mladší syn je na jazyky, starší nádherne fotí, je ľavák a ide mu to úžasne.

Spomenuli sme, ako ste sa dostali ku Queenmánii, ale prvé kroky k hudbe…

Už ako sedemročný som navštevoval Ľudovú školu umenia, v 15tich som založil  prvú kapelu  SMILE bez toho, aby som vedel, že presne tak sa volala aj prvá kapela Fredyho Mercuryho, ale robil som aj iné veci, nielen hral a spieval. Napríklad som jazdil na obrovskom domiešavači a vozil betón, ešte pred tou mojou návštevou vo Wembley. 🙂