Peter Bažík: Nesnažím sa nikam tlačiť, kto chce, si ma nájde

Peter Bažík: ozhovor

Spevák a multiinštrumentalista Peter Bažík sa v roku 2006 zúčastnil súťaže  Superstar, kde sa prebojoval do finále. Po súťaži sa akoby stratil na nejaký čas, aby sa v roku 2014 nielen zúčastnil, ale rovno vyhral spevácku súťaž X-faktor.

Priznám sa informácia, že pochádzaš zo siedmych detí mi doteraz unikala, aké to je vyrastať v takej početnej rodine?
Áno, bolo nás doma sedem a ja som štvrtý v poradí (smiech). Snažili sme sa pomáhať si navzájom a samozrejme aj rodičom, keďže na Orave mať sedem detí nebolo jednoduché, ustriehnuť ich a ešte aj uživiť. Vždy bolo veselo, naučilo ma to deliť sa takmer o všetko.

Ako je to teraz s vami, Oravu ste asi opustili…
Sme doslova rozlietaní. Najmladšia sestra je v Holandsku, ďalšia vo Švajčiarsku, jedna učí na žilinskej univerzite,  jeden brat je na Orave, druhý rovnako v Bratislave ako ja, skrátka kde tade. Vždy sa však niekto objaví doma u rodičov, ktorí myslím, takmer nikdy nie sú sami. Akurát my, súrodenci, máme trochu problém dať sa dokopy. Stane sa, že niekto si spomenie, že ako deti sme mali skupinu B7 a občas nás zavolajú, vtedy sa aj stretneme, keď to čas dovolí.

Všetci ste pekne poutekali do sveta s patričným vzdelaním, ako to zvládli vaši rodičia, sedem deti vypraviť do sveta, poskytnúť im školy…
Moja mama verila vždy, že keď sa niečo chce, peniaze budú a vždy boli. Naozaj sa vždy našiel niekto, kto nás podporil kto nám kúpil prvý klavír, zaplatil rok školy a podobne, takže aj takto sme prechádzali rokmi, štúdiami, až sme sa dopracovali, kde dnes sme.

Zrejme bolo aj veselo v takej početnej rodine, lebo humor, ktorým oplývaš, ktorý ponúkaš návštevníkom svojich koncertov máš aj z domu?
Z mojich vystúpení sa môže zdať, že môj život je gombička, bezproblémový, ale nebolo to vždy tak. Býval som veľmi tichý chlapec, uzavretý, moje odpovede boli jednoznačné, jednoslovné, všetko zlé som v sebe dusil. Trvalo dlho kým som pochopil, že o problémoch treba hlavne hovoriť, inak sa nevyriešia.

S kým ich riešiš teraz, keď sa niečo vyskytne?
Asi očakávajú  čitatelia odpoveď,  že najopornejším bodom je manželka, ale nie je to tak (smiech).

Milenka?
Nie, žiadna nie je. Môj manažér Stano Guláš. Počas dvanásťročnej kariéry som zistil, že nie som schopný riešiť účty, papiere, honoráre, preto som často bol aj oklamaný, lebo ľuďom dôverujem, zveril som im zodpovednosť.  Stano je fakt človek, za ktorého ďakujem, že som na neho narazil. Manželke to ani nemôžem zazlievať,  mnohým veciam v tejto brandži nemôže rozumieť. Keď napríklad komponujem a nedarí sa mi, neviem pomenovať čo tomu chýba, volám Stanovi, ktorý študoval kompozíciu a veľmi mi pomáha, ale aj v iných oblastiach.

Ľudia majú predstavu, že máš nádherný život aj vďaka výhre ktorá bola prezentovaná…
…áno toto je dôležité zdôrazniť, že bola prezentovaná ()smiech).

Ale iste ťa to niekam posunulo..
Presne ako moja účasť v Superstar, čo bola dosť krutá facka, ale naučila ma veľa o živote a o čom je šoubiznis. Keď som išiel do X-faktoru, už som vedel na čo si treba dávať pozor, že nesmiem všetko brať príliš vážne a osobne, čiže X-faktorom som preplával skoro by sa dalo povedať s ľahkosťou. Výhra bola akýmsi zadosťučinením pre mňa. Málokto ma k tejto súťaži priraďuje, nemala takmer žiadnu mediálnu kampaň, neplnili sme denne titulky, z pôvodne plánovaných desiatich týždňov  boli tri, takže ak aj to ľudia zaregistrovali, zrazu sa to stratilo. Dokonca mňa sa pýtali ako pokračuje X-faktor a ja že to už skončilo a teraz otázka – fakt? A kto vyhral?

Teraz si trochu rypnem… Sisa Sklovska bola tvoja tútorka, bola z teba nadšená, očarená, kedy ste spolu naposledy hovorili?
Viem to presne, na krste môjho albumu v roku 2016…

Prečo vtedy?
Kontakt vychladol, ona mala veľa muzikálových povinností, okrem toho riešila bedrové kĺby,  lekárov, operácie, nechcel som ju prenasledovať a otravovať, tým pádom to odišlo do stratena.

Keď sleduješ slovenskú hudobnú brandžu, cítiš sa v nej dobre?
Mám svoj svet a priznám sa,  príliš nesledujem ani slovenskú, ani žiadnu scénu. Celý umelecký svet cezo mňa prúdi, evidujem ho, ale neriešim. Zapnem si rádio, keď v krátkom čase ide štvrtý raz tá istá pesnička, čo teda ide, tak ho vypnem. Ale občas sa stane, že ma nejaká skladba zaujme a pocit, ktorý z nej mám sa snažím pretaviť do svojej tvorby bez toho, aby som pátral kto to spieva, kto to zložil a podobne. Nesnažím sa nikam tlačiť, keď ma niekto chce, nájde si ma.

Momentálne je obdobie manželských kríz určite nielen v šoubiznise, ale ten je na očiach. Ako vníma manželka tvoje zanietenie pre hudbu, odchody, príchody, dôveruje ti, nedožaduje sa viac času aby si trávil s rodinou?
Nie. Boli časy, keď sme to mali  v tom to smere ťažšie, ale dnes je to v poriadku. Žiadne výstupy, keď som ďalej a prespím, neriešime to, ja viem kedy môžem a mám  prísť domov a manželka vie, že prídem hneď ako sa dá.

Vnímajú tvoje dievčatá, že majú slávneho otca?
Áno a sú hrdé,  aj keď ešte malé, staršia má 5 a mladšia 2 roky. Nedávno dávali program z Hodiny deťom  a obe boli nalepené na televízore, ja som bol mimo, manželka mi ich fotila a posielala fotky. Bolo to milé.

Podpiskarty do škôlky nosia?
Keďže ich ja nosím do škôlky, podpiskarty už všetky deti majú (smiech).

Na čom aktuálne pracuješ – nový album alebo tak?
Nie, vydal som jeden album a zatiaľ to tak ostane, rozširujem ho. Chcem ľudí nechať,  nech sa k mojej hudbe dostávajú úplne voľne a kedy chcú, takže je voľne stiahnuteľná na mojej stránke. Ak ma niekto chce podporiť, podporí ma aj bez kúpy CD albumu. A robím to aj pre iných tak, lebo komponujem aj pre iných. Vystúpení mám dosť, aj keď väčšinou sú to firemné akcie a plesy, ale vymysleli sme aj koncerty supernatural. Tie sa dejú tak, že máme večer čas, lebo sa odniekiaľ vraciame,  vytipujeme si parkovisko, tak s gitarou bez ozvučenia a svetlá nám robia prechádzajúce autá okolo, si zahrám, zaspievam a idem ďalej. Mňa pozná veľa ľudí, niektorí ani netušia, že som spevák, poznajú ma ako človeka a to je pre mňa viac. Už aj „lajky“ na fanúškovskej stránke mi prestali pribúdať, ľudia majú spomienky, že si dali so mnou pivo alebo mali so mnou iné zážitky a niekedy ani netušia, že spievam (smiech).

Zažil si niekedy pocit, že si niekto?
Mal som sedem alebo osem rokov, bola to moja mama, ktorá rozhodla, že som niekto. Mali sme doma zaužívané, že nikto nevstal od stola, kým všetci nedojedli. Tak sme sa raz takto naobedovali a mama sa postavila, očami po nás všetkých prešla a prehlásila – niekto umyje riad a očami sa zastavila pri mne. Vtedy som zistil, že som niekto! (smiech).

Zdroj: Anna Olvecká