Mal nádherných osemnásť rokov, bol prvák na konzervatóriu v Košiciach, keď mu rodičia oznámili, že sa sťahujú do Kanady. Ján Vaculík aj so sestrou ostali v šoku, aj sa chvíľu na rodičov hneval, ale ďakuje im, že mu otvorili dvere Canadian Opera Company. Nezabúda však na slovenské korene, nepohrdne vystúpením na akciách, ktoré organizuje slovensko-česká komunita v Kanade.
Páni Ján Kosiba a Ľáďa Soudek pripravili česko – slovenský juniáles a v prestávke sme si s mladým, talentovaným a úspešným operným spevákom Jánom Vaculíkom našli čas na rozhovor o živote v Kanade a o jeho túžbach.
Mladí muži inklinujú ku gitarám a k divokejším hudobným žánrom ako je opera, prečo ste sa rozhodli pre túto cestu?
Hra na gitare ma veľmi bavila, potom prišli náznaky od profesora, aby som aj spieval popri hre. Postupne víťazil spev, až som celkom prekonvertoval naň. Prešiel som na tréning klasického spevu, prijali ma na konzervatórium, čím sa moja hudobná dráha absolútne zmenila, ale začínal som rock and rollom.
Vaše rockové idoly?
(Smiech). Samozrejme boli idoly, „fičal“ som na Nirvane a podobne tvrdých kapelkách a interpretoch, ale ocenil som aj úžasných hudobníkov ako Eric Clapton. Na Slovensku však máte tiež skvelé kapely, či už Elán či IMT Smile. Záber bol skutočne široký a od tejto hudby som sa dostával aj ďalej, až som sa našiel v opere.
Ako spomínate na svoje začiatky v Toronte?
Zmena podobného tipu nie je jednoduchá a nebola ani pre mňa. Prístup tunajších ľudí ma fascinoval a všetko uľahčil. Tu sa nehľadí na to, kto je odkiaľ, nekategorizuje sa. Od prvého momentu som mal pocit, že som úplne prijatý medzi miestnych. Aj s mojou nie skvelou angličtinou. Toronto je multikultúrne mesto, na rôzne prízvuky sú tu zvyknutí, z tohto pohľadu, proces zaradenia, bol pomerne jednoduchý. Akceptácia je tu na vysokej úrovni.
V súčasnosti to vyzerá, že sa na Slovensko nevrátite.
Človek nikdy nevie. Mám na Slovensku babku, kamarátov, s ktorými som v úzkom kontakte, neustále ma to tam ťahá. Domov je domov a v mojom srdci to vždy bolo a bude Slovensko. V Európe celkovo je situácia momentálne dosť zložitá, čo sa týka klasickej hudby, na Slovensku ešte zvlášť. Možnosťou návratu sa neustále zaoberám v myšlienkach nevylučujem ju, čas ukáže.
Čomu sa venuje manželka?
Hlavne našej dcérke Amélii, ktorá má rok a pol. Manželka rada spieva, miluje hudbu, ale pracuje v optike. Som šťastný, že máme dcéru, ktorá nám rastie ako z vody, už to nie je bábo, ale slečna.
Obľúbené operné postavy máte?
Don Giovanni je postava, ktorú neuveriteľne milujem. Veď čo už môže byť krajšie ako spievať na javisku krásne melódie, naháňať pekné ženy a popíjať vínko? (smiech). V skutočnosti je to opera, ktorá má v sebe veľkú hĺbku, vyžaduje a vyžaruje na pódiu energiu, mám rád energické postavy.. Bel canto a energia sú moje hlavné kritéria na obľúbenosti postáv. Stále sa zúčastňujem konkurzov. Minulý rok som absolvoval dve súťaže, v jednej som skončil na šiestom mieste, jednu som vyhral, čo ma potešilo. Teraz sa chcem zamerať na konkurzy a predspievania pre agentov.
Sledujete aj vývoj slovenskej populárnej hudby?
Mám prehľad čo vychádza, so Slovenskom som stále úzko spätý, sledujem správy aj novinky, nielen v hudbe. Na Slovensku sa momentálne robí veľmi dobrá hudba, študoval som na konzervatóriu s Igorom Timkom, máme s manželkou obaja radi produkciu No Name. Keď vyšiel novu album Tublatanky, musel som ho mať, takže mám k domácej tvorbe veľmi pozitívny vzťah a myslím, že je lepšia ako česká.
Gitara leží v kúte a čaká na svoju chvíľu?
Dávno som si nezabrnkal, ale bol som nedávno na koncerte mojej tunajšej obľúbenej kapely Dave Nations Band, neuveriteľní muzikanti, jazz až country rock, rád sa učím ich skladby na gitare, lebo nie sú jednoduché a už čakám, kedy príde môj čas, aby som vzal gitaru do rúk a trénoval. Momentálne víťazí dcéra nad gitarou.
Stretli sme sa na juniálese, ktorý zorganizovali páni Janko Kosiba a Láďa Soudek, vystúpili ste ako hosť s dvoma skladbami pre českú a slovenskú komunitu, nechceli vás pustiť z pódia, ako vnímate podobné hosťovačky?
Veľmi rád sa zúčastňujem, s Jankom Kosibom nerobím prvý raz a vždy to bolo úspešné a hlavne dobré. Myslím si, že rôznorodosť hudby na tomto podujatí – piesne hlavnej hviezdy Dušana Grúňa, rockovej kapely Avalance, moje operné vystúpenie, či piesne Marky Rajnej prispeli k skvelej nálade a na chvíľu preniesli cez oceán – domov všetkých zúčastnených. Parket bol plný, sála vypredaná, čo viac si môžeme želať? Ešte aj to potešenie, že som aj ja bol súčasťou tohto večera.
Na čo sa momentálne tešíte?
Na výlety a prechádzky s manželkou a dcérou, ktorá mi rastie pred očami zo dňa na deň. Musím uznať všetkým mamám, celý deň s dieťaťom dá zabrať – začali sme chodiť, idú zúbky, všetko ťaháme, chytáme….je to náročne a krásne, alebo krásne náročné, no stojí to za to. Keď si večer ľahnem a premietam si deň, zaspávam s úsmevom.
Text a foto: Anna Olvecká
