Keď Matias Baláž ako štvorročný prvýkrát sadol na motorku Yamaha PW 50, jeho mama tušila, že sa práve začína kapitola, ktorá preverí aj jej odvahu aj materinské srdce. Dnes, ako osemročný pretekár, žije rýchlosťou, ktorá mamine srdce napĺňa nesmiernou hrdosťou aj tichým strachom. Učí ju dôverovať jeho vášni, byť mu oporou a nájsť rovnováhu v svete, kde stotinové rozdiely menia všetko – okrem lásky k nemu.
Ako ste reagovali, keď Matias prvýkrát prejavil záujem o motorky?
Prirodzene. Motorizmom žijem od detstva, aj s Matiasovým otcom Michalom, sme sa zoznámili, keď pretekal na Pretekoch do vrchu na Pezinskej Babe.
Pamätáte si na prvú jazdu Matiasa? Aké to bolo pre vás ako mamu?
Pre mňa mix odvahy a strachu. Cítila som jeho odhodlanie aj strach. Radosť aj zúfalstvo, keď to nešlo hneď. Keď som videla, ako prirodzene sa na motorke pohybuje, vedela som, že je to jeho svet. Zároveň som si uvedomovala, že cesta pred nami bude dlhá a nie vždy jednoduchá.
Motošport je fyzicky aj psychicky náročný – čo vás najviac prekvapilo?
Najviac možno to, koľko disciplíny vyžaduje. Nie je to len „dať plyn“. Sú tam tréningy, analýzy jazdy, mentálna príprava, strava, kondícia… a to všetko v takom mladom veku. Prekvapilo ma tiež, ako veľmi sa musí učiť zvládať tlak a svoj vlastný výkon.
Aké sú vaše najväčšie obavy, keď Matias jazdí?
Pretekárskym životom žijeme už takmer piaty rok. Obavy sa menia podobne ako názor. Zo začiatku to bola najmä bezpečnosť. Teraz veľa riešime, či budeme schopní financovať jeho aktivitu na profesionálnejšej úrovni – materiálne i tréningovo, s čím samozrejme súvisí aj miera obavy o bezpečnosť. Moje obavy sa vždy zmiernia, keď vidím, ako dôsledne pristupuje k tréningu a ako profesionálne pracuje celý jeho tím. Dôvera v proces je pre mňa kľúčová.
Ako vyzerá bežný tréningový deň – z pohľadu mamy?
Je to logistika, timing a dôsledná príprava vybavenia. Tato je na prípravu technického zázemia, ja sa starám o oblečenie a občerstvenie. Ráno balenie, cestovanie na trať, na mieste kontrola výstroja, pomoc s prípravou. Potom už len sledujem, fotím, meriam časy a priebežne riešim vzniknuté potreby. A popritom si prajem, aby mal dobrý deň a užil si jazdu.
Čo vám motošport dal ako rodine – a čo vám vzal?
Dalo nám to veľa spoločných zážitkov, cestovania a spoznávania úžasných ľudí a miest. Žijeme v dvoch domácnostiach, preto vnímam Matiasovu záľubu v motošporte najmä ako príležitosť byť spolu.
Ako zvládate logistiku, cestovanie, tréningy a školu?
Je to tímová práca. Snažíme sa udržať balans – škola je pre nás stále priorita, takže všetko plánujeme tak, aby nič nezanedbal. Učí sa veľa aj „na cestách“ a musel sa naučiť mať veľmi dobrú organizáciu času. Nie je to vždy ľahké, ale zatiaľ to zvládame. Bez toho by to nešlo.
Má Matias nejaký sen, ktorý vás dojal alebo prekvapil?
Áno – raz nám povedal, že by chcel byť pretekár, ktorého deti sledujú tak, ako on teraz sleduje svoje idoly. Chcel by niekoho inšpirovať, a to ma chytilo za srdce, pretože to nie je len sen o sláve, ale aj niečo odovzdať.
Čo by ste odkázali iným mamám, ktorých deti snívajú o rýchlosti a pretekoch?
Aby počúvali svoje dieťa. Aby sa nebáli, ale zároveň si všetko dôkladne overili – od vybavenia až po trénerov. Tento šport je krásny, ale vyžaduje veľkú zodpovednosť a zároveň istú dávku obety. A hlavne – byť dieťaťu oporou, nie brzdou.
Aký je Matias mimo trate – doma, v škole, medzi kamarátmi?
Úplne obyčajný chalan. Bláznivý ale je aj mojím pomocníkom v domácnosti, parťákom a aj učiteľom v živote. Vie byť veľmi milý, zvedavý a má zmysel pre humor. A áno, vie byť aj tvrdohlavý.
Matias pôsobí veľmi komunikatívne a bezprostredne. Je to jeho prirodzenosť?“
Z veľkej časti áno. Od bábätka s ním hovorím priamo, nemenila som svoju slovnú zásobu. Považujem ho za životaschopného. Rád nadväzuje sociálne vzťahy. Rozumie, že dobrá komunikácia je súčasť aj tohto športu – či už s fanúšikmi, partnermi alebo tímom. Vidíme, že sa v tom prirodzene zlepšuje a baví ho to.
Autor: Anna Ölvecká
Foto: Archív Balážovcov
