34-ročná Martina Novotová žije s manželom a dvoma dcérami v Košiciach. K písaniu sa dostala celkom náhodou, keď jej jeden blízky človek vyrozprával svoje zážitky z detstva. A ona mu vtedy, skôr položartom než vážne, prisľúbila, že o ňom raz napíše knihu. Písať začala počas materskej dovolenky, finišovala už ako zamestnaná.
„To bolo najťažšie obdobie, aké som počas tvorby zažila. Hektika v práci, tvorivé bloky pri počítači a domácnosť, ktorá kričala: tu som! Priznávam, že práve tá išla načas bokom. Aspoň sa manžel naučil obsluhovať práčku a vysávač,“ smeje sa dnes. Po roku a pol uzrela svetlo sveta jej prvotina pod názvom Máš na výber. Román sa opiera o skutočné udalosti a reflektuje súčasné, často veľmi problematické vzťahy medzi rodičmi a deťmi, či súrodencami navzájom. Autorka sa v živote drží hesla: Všetko zlé je na niečo dobré. Jej snom je napísať kriminálny román.
O čom je vaša kniha a komu by ste ju odporúčali?
V knihe čitateľ nájde paralelne sa odvíjajúce a zdanlivo nesúvisiace príbehy Paľa a Lindy, ktorí kvôli domácemu násiliu, či alkoholu v rodine prežili nešťastné detstvo a v dospelom veku sa zo svojej traumy vyrovnávajú každý po svojom. Píšem v nej o sile a dôležitosti harmonickej rodiny, o (ne)správnych rozhodnutiach a o tom, že aj tie nás v konečnom dôsledku môžu posúvať vpred. Tu sa mi hodí spomenúť citát Leva Nikolajeviča Tolstoja: „Šťastný je ten, kto našiel šťastie v rodine.“ Ak by som ho mohla doplniť, napísala by som: A ten, kto ho nenašiel v rodine, do ktorej sa narodil, má šancu nájsť ho v rodine, ktorú si v dospelosti založí sám. Román Máš na výber by mohol osloviť oba čitateľské tábory; ženy aj mužov. Lindina pasáž bude pravdepodobne pútavejšia pre ženy, a Paľova plná akcie a nebezpečenstva, zasa pre mužov.
Do akej miery do knihy vkladáte kus seba?
Do značnej. Myslím, že každý autor vkladá do diela veľký kus seba. Niekedy vedome, inokedy podvedome. Snažila som sa však o objektivitu, o to, aby som za každú cenu nepretláčala svoje názory do charakterov hlavných postáv. Nechala som ich odžiť si svoje príbehy.
Román sa opiera o skutočné udalosti – z vášho života, alebo ste sa inšpirovali?
Sčasti som sa inšpirovala vlastnými skúsenosťami, či spomienkami z detstva. Nie všetky sú ružové, nájdu sa aj “ tmavé tiene“, ktoré však s odstupom času vnímam inak. Paľova pasáž je skutočný príbeh osoby, na ktorej mi záleží, no ktorá sa ešte stále potrebuje nájsť. A ja verím, že sa jej to podarí. Ak človek chodí s otvorenými očami a všíma si ľudí vo svojom okolí, nie je ťažké nájsť inšpiráciu. Život každého človeka je, podľa mňa, možné spísať do knihy.
Ako dlho ste knižku písali? Píše sa vám ľahšie počas dňa, či skôr večer, v noci? Ako sa rozmaznávate, motivujete, aby sa vám ľahšie písalo?
Knihu som napísala za rok a dva mesiace, zvyšné štyri som sa venovala korektúram. Škrtanie, dopisovanie, oprava preklepov, či chýb. S korektúrami a prvými dojmami z napísaného, mi pomáhali dve kamarátky, za čo som im veľmi vďačná. Zdokonalila som sa v gramatike, či štylistike, no stále sa mám čo učiť. Najlepšie sa mi písalo večer, respektíve v noci – vtedy som si mohla dopriať luxus zvaný ticho. K pohodovému písaniu mi postačovalo tlmené svetlo z lampy, niekedy hudba, káva s mliekom, či pohár vína.
Kto vás priviedol k písaniu?
To je ťažká otázka… Odjakživa som mala k písaniu blízko. Počnúc slohovými prácami v škole, cez písanie básní v puberte, najprv negativisticky ladených, neskôr zamilovaných. No dráha poetky nebola pre mňa. Román (Ne)máš na výber je prvý väčší formát, ktorý som dala na papier a veľmi sa z toho teším. Mám totiž jednu zo záporných vlastností sangvinika – ľahko sa pre niečo nadchnem, no ak ma na pol ceste opustí elán, nemám problém s tým skoncovať. Takže som na seba v podstate hrdá. (úsmev)
Máte dve dcéry, hodnotili váš román?
Nie, na taký príbeh ešte nedozreli. Staršia Alexandra má deväť rokov, som rada, že veľa číta, dokonca chodí pravidelne do školskej knižnice a často ju vidím zaspávať s knihou v ruke. Mladšia Dorotka má päť, tá si vzťah ku knihám ešte len pestuje. Čítavam im však rada a často rozprávky na dobrú noc. Vtedy ma udivuje detská pamäť. V prípade, že vynechám nejaké slovíčko, pozmením dej, lebo chcem zaspávanie o čosi urýchliť, hneď ma zastavia a opravia. Sú pozornými poslucháčkami.
Prezraďte viac o sebe – kde pracujete, čomu sa venuje manžel, dcérky…
Pracujem ako nákupca strategických surovín v spoločnosti, ktorá vyrába žiaruvzdorné materiály. Je to zaujímavá práca, plná výziev. Jednou z nich je nemčina, ktorú si musím zdokonaliť, pretože prevažná časť dodávateľov sa nachádza v Nemecku. Okrem toho už nemám veľa času na koníčky, keďže po práci nastupujem do ďalšej, neplatenej pracovnej pozície matky na plný úväzok. (úsmev) Manžel pracuje v rovnakej spoločnosti, je však často na cestách po celom svete. Okrem toho je nadšeným športovcom; asi neexistuje šport, ktorý by neskúsil a v ktorom by nebol dobrý. Staršia dcéra je šikovná žiačka, v septembri nastupuje do štvrtého ročníka. Mladšiu čaká školská lavica už o rok. Obe sa venujú modernému tancu a kresleniu. Majú úžasný sesterský vzťah, jedna druhej sú oporou, z čoho sa ako rodič neskutočne teším.
Foto: Archív M. Novotovej
