V súčasnosti je umelkyňou v slobodnom povolaní. Pôsobí ako členka Divadla FÍ, venuje sa divadelnému a televíznemu herectvu, amatérskemu divadlu ako členka odborných porôt, tvorbe seminárov v oblasti umeleckého prednesu, publikačnej činnosti a autorskej tvorbe. Od roku 2016 je riaditeľkou programu a projektovou manažérkou celoštátneho festivalu s medzinárodnou účasťou Scénická žatva, ktorý sa každoročne koná v Martine a ktorý nadväzuje na najstaršiu tradíciu súťaží amatérskych divadelníkov v celoeurópskom ponímaní.
Organizujete a šéfujete zaujímavému podujatiu, ktorým je Scénická žatva. Ako ste sa k tomuto dostali a čo nám o tom poviete, aby ste festival priblížili aj čitateľom, ktorí o ňom náhodou nevedia?
Scénická žatva je najstarší festival pre neprofesionálne divadlo a uskutoční sa už 96. ročník. Aktuálne sa hrdíme ocenením z Monaka, kde nás zaradili medzi 6 najvýznamnejších svetových festivalov, venujúcich sa amatérskemu divadlu. Čo sa mňa týka, už počas štúdií na VŠMU, kde som sa venovala divadelnej vede, som pôsobila v rôznych porotách v rámci umeleckého prednesu, ktorý som aj vyučovala. Vždy ma zaujímali divadlá, poézia, detské recitačné kolektívy a tým, že som učila, vždy som obdivovala prácu a pôsobenie neprofesionálnych divadelníkov, ktorí to robili naozaj s nadšením, bez ohľadu na príjmy. Keď sa naskytla možnosť robiť programovú riaditeľku festivalu Scénická žatva, nezaváhala som. Snažím sa festival pozdvihnúť úrovňou, programom a hlavne ho dostať do povedomia ľudí.
Napriek tomu, že vás zaujímajú a fascinujú amatéri, ste vyštudovaná herečka…
Študovala som najprv operný spev, a potom som sa našla v herectve. Už počas štúdia som na Novej scéne pracovala ako muzikálová herečka. Moja srdcovka bola Rusalinda v inscenácii Cigáni idú do neba pod taktovkou Juraja Jakubiska, toto sa mi najviac zapísalo do srdiečka.
V súčasnosti vám zaberá všetok čas len Scénická žatva alebo vás môžeme vidieť aj hrať?
Rok 2017 bol pre mňa veľmi pestrý, na Malej scéne som účinkovala v Othelovi v postave Bianky, nakrúcala som Rodinné prípady, Susedské prípady, Búrlivé víno a iné. Spoznala som veľa nových a zaujímavých ľudí, režisérov a som za to vďačná. Prenikla som do kamerového herectva, ktoré je iné ako divadelné, veľmi mi učarovalo. V tomto roku sa mnoho vecí pomenilo aj v rámci festivalu. Pribudlo byrokracie, ktorá nás priklincováva k stoličkám, preto pociťujem aj taký zdvihnutý varovný prst, čo sa profesnej dráhy týka. Človek nemôže sedieť na dvoch stoličkách, musí si vybrať, zvládať tvorivosť a invenčnosť s marketingom. Momentálne môj čas pohlcuje práve festival Scénická žatva, ktorý sa bude konať v Martine od 29.8. do 2.9.2018. V meste Martin má festival tradíciu už od roku 1923.
Na čo by ste rada upozornili?
Hlavný program tvoria amatérske divadelné súbory z domova i zo zahraničia, ale samozrejme máme i sprievodné programy, ktoré sú venované širokému vekovému spektru, od batoliat až po seniorov. Na celom námestí v Martine budú divadelné a premietacie produkcie. Zameriavame sa aj na vzdelávanie. Robíme workshopy, na ktoré sa mohli prihlásiť mladí nadšenci od 15 rokov. Minulý rok napríklad robil Juraj Benčík klauniádu, profesor Jozef Ciller scénografiu, Peter Janku robil divadlo poézie. Tento rok sme sa zamerali na divadelnú kritiku, ktorú robí Elena Knopová. Ďalej na divadelnú fotografiu a ešte Mária Danadová robí perfomance, čo je veľmi zaujímavé a na čo sa tiež teším. Okrem toho, ďalšie prednášky bude viesť Peťo Konečný, a to o filme, Karol Mišovic nám porozpráva o ženách herečkách z Turca, ktoré ovplyvnili filmovú a divadelnú tvorbu. Napísal aj publikáciu Javiskové osudy. Pán profesor Jozef Ciller povedie v Turčianskej galérii bienále fantázie. Program je naozaj veľmi pestrý.
Popri všetkom, čo sme tu vymenovali, sa ešte chystáte na štúdium…
Áno, mám v pláne doktorandské štúdium, ale samozrejme, na prvom mieste je u mňa rodina. Mám 5-ročného syna, ktorý je úžasný, jemný, hravý, ešte ho nechám pobudnúť v takom tom detskom režime a o rok pôjde do školy.
Má umelecké sklony?
Veľmi vnímavo a citlivo reaguje na hudbu a divadlo, v aute si stále spievame, ale nebudem ho do ničoho nútiť. Ešte je naozaj malý, aby sa kryštalizovalo, čo z neho bude. Hlavne, nech je šťastný.
Manžel nie je z brandže. Akceptuje umenie a dušu umelkyne?
Dnes už áno, ale samozrejme, musel sa to učiť. Sme odlišní, on úplný introvert a nepotrebuje ľudí okolo seba. Ja som temperamentná, potrebujem okolo seba veľa ľudí, energiu… Jemu stačím ja a náš syn. Naučili sme sa spolu fungovať. Ja som sa naučila rešpektovať jeho a on mňa.
Máte chvíle, keď ste rada, že vypadnete na nákupy? Ktoré obchody prepadávate, keď cítite, že to potrebujete?
Nie som nákupná maniačka a najradšej by som bola, keby mi všetko, čo potrebujem, priniesli pred dvere a ja by som to len odniesla do bytu (smiech). Viac ako obchody ma fascinuje more. Tým, že som roky strávila na lodiach, kde som spievala, more je moja láska. Pri mori sa nabíjam pozitívnou energiou.
Mnoho umelcov sa účinkovaniu na lodiach nehlási, vy s tým problém nemáte…
Nie. Absolútne sa za to nehanbím, malo to svoje dôvody. Po škole som robila na Novej scéne a samozrejme túžila som po vlastnom byte, ktorý som si neskôr kúpila na hypotéku. Spievala som na akciách, chodila do dabingu, z divadla do divadla, preto bolo pre mňa super, že som mohla ísť spievať na loď, kde som sa finančne zahojila. Zároveň som sa vyspievala, čo je veľmi dôležité a pozitívne. Robila som, čo ma baví, spoznávala som nové krajiny, nových ľudí…Vvôbec nemám pocit, že táto kapitola môjho života by mala byť niekde v ústraní. Svojím spôsobom ma formovala. Potom som sa vrátila a prijali ma na vysokú školu.
Práce máte neúrekom, ale predsa – aktuálny sen?
Neviem, ako sa to všetko bude vykrývať a ako to pôjde, ale očaril ma film. Veľmi ma chytila kamera, spolupráca, atmosféra. Je to niečo, v čom by som sa chcela uplatniť a realizovať.
Anna Olvecká
Foto: Archív M.M.K
