Martin Chodúr si po dvojročnej usilovnej práci splnil veľký sen: natočil album so šesťdesiatčlennou Janáčkovou filharmóniou Ostrava, s dirigentom Markom Prášilom a s repertoárom, ktorý dlho postrádal. Spoločne s dramaturgom Janom Adamom zostavili počúvanie vskutku slávnostné, tak či onak smerujúce k Vianociam, snáď pre všetkých z nás k najkrajším rodinným sviatkom roku.
Martin, je pondelok ráno, ty si práve dorazil priamo z Ostravy do Bratislavy. Čo ťa sem privádza?
Prišiel som svojim fanúšikom prostredníctvom rozhovorov predstaviť nový album – vianočný, ktorý nedávno vyšiel a jeho názov je Hallelujah. Pre mňa je špecifický tým, že som ho nahral spoločne s Janáčkovou filharmóniou v Ostrave, pod dirigentskou taktovkou Marka Prášila. Niektoré piesne nahrala aj moja kapela MACH, takže je to kombinácia filharmónie, mojej kapely a môjho spevu. Bol to pre mňa veľký sviatok nahrávať s hudobníkmi, ktorí majú taký veľký dosah do všetkých žánrov, takže skutočne to bola veľká radosť. Radosť mám aj z fotografií, ktoré sprevádzajú album a kompletne ich nafotil slovenský fotograf Patrik Ratajský.
Poďakovanie Martina Chodúra za fotografie Patrikovi Ratajskému: https://www.youtube.com/watch?v=3SsTHQ1WiGg&feature=youtu.be&fbclid=IwAR1n4Vw4KBQHg56kjudjjkEWUjCebdYsiz28IbzJqM4S67uUNJ_wTmqIKSQ
Aj keď ty si aj predchádzajúce CD nahrával s orchestrom, takže skúsenosti máš…
Trochu iné to bolo, pretože sme využili menej hudobníkov, ktorí nahrávali jednotlivé vrstvy do piesne, čím vznikla ilúzia veľkého súboru. Pri tomto albume bolo reálne 60 hudobníkov ktorí spolu nahrávali v jednej miestnosti, čím vznikala veľká energia. Nebolo to vždy jednoduché, ale ostali vo mne len tie najkrajšie pocity.
Prečo si si za titulnú a názov celého albumu vybral práve pieseň Hallelujah, ktorá je mimoriadne známa?
Má to veľký, symbolický význam nielen preto, že ju všetci poznajú, ale preto že pôvodný text, ktorý napísal autor Leonard Cohen, je veľmi symbolický. Aj keď pôvodne ide o chválu pána Boha, každé vyslovenie slovíčka Hallelujah, či v kostole, či doma, keď nikto nie je nablízku, len si to slovko poviete, má to váhu. To isté som chcel vyjadriť mojím albumom, ktorý nie je prvoplánovo vianočný, preto tam nájdete Adeste fideles pastores, ale i ďalšie skladby.
Ako vznikala dramaturgia výberu piesní, podľa čoho?
Šlo nám o to, aby na albume boli obsiahnuté všetky aspekty Vianoc, aby to bola oslava svetských, ale i liturgických Vianoc, aby si každý človek našiel na albume to svoje. Vyzdvihnúť sme chceli oslavu radosti, ktorá je spojená s Vianocami. Človek nemusí veriť v Boha, aby mal na Vianoce radosť, môže to mať spojené s detstvom, so svojimi rodičmi, s univerzálnym šťastím, ktoré je spojené s Vianocami. Preto sme s dramaturgom a mojím manažérom Honzom Adamom vyberali pesničky, ktoré nebudú prvoplánové, aby farebne vykresľovali silu Vianoc.
Martin Chodúr a Alexandrovci Hallelujah: https://www.youtube.com/watch?v=lifZBemzzhE
Na javiskách a hudobnej scéne si ostrieľaný spevák, predsa zažívaš momenty, že ideš na javisko s trasúcimi sa kolenami a zažívaš trému?
Samozrejme. Niekedy je to dané aj náladou, pretože človek má dni, kedy sa cíti sebaistý, ale potom prídu dní, kedy tento pocit je menší. Potom je to aj o publiku, keď interpret vie, že je to „jeho“ publikum, ktoré prišlo na neho, aj na pódium sa ide ľahšie. Ak ide pred neznáme publikum, nevie či a ako ho prijme, je tá pozícia ťažšia. Dôležitý je aj repertoár, čo ide človek spievať. Ak spieva to, v čom si je istý, lebo to spieva po niekoľký raz, je to fajn viac ako keď ide na verejnosť s piesňou, s ktorou ide pred publikum premiérovo. Asi najťažšia je situácia v priamom televíznom prenose spievať novú pieseň, text, ktorý sa poctivo naučil, nadrel, ale nikdy ho ešte nepredviedol pred publikom. Kamera neúprosne zaznamená, čo urobí spevák a nie vždy sa to musí podariť. Obavy teda stále existujú, pred televíznymi prenosmi bývam trochu nervóznejší.
Martin Chodúr ako účastník súťaže Superstar – Lady Carneval: https://www.youtube.com/watch?v=TX90y1klZEM
Pred pár dňami si na účinkoval na koncerte venovanému spomienke velikána skladateľa Karla Svobodu a režiséra Jozefa Bednárika. Spieval si piesne, ktoré už naspieval niekto pred tebou a boli doslova písané na mieru Gottovi, Matuškovi, mal si rešpekt pred nimi?
Každá z nich bola pre mňa výzvou. Najviac som bol zžitý s pesničkou Žít, ktorú som spieval už aj na svojich koncertoch, takže tam som bol akoby doma, i keď je veľmi náročná, ide sa tam z jednej pozície do druhej. Nápoj lásky č. 10 je veselá síce, ale napriek tomu náročná na spievanie, na dýchanie, vyžaduje si veľkú energiu a energia je potrebná aj aby to človek uspieval. V kontraste s ňou je pieseň Do věží, ktorú spieval Waldemar Matuška, iný spevák ako Karel Gott a snažil som sa ju poňať pôvodne inak, no chýbala jej matuškovská energia, tak som sa rozhodol polovicu zaspievať „matuškovsky“ a druhú polovicu so svojím vkladom a dopadlo to dobre a bolo to náročné, aby to ladilo. Veľká výzva. Potom to boli pasáže z piesní Paganini, Krev toulavá, Beatles. Pieseň, ktorú som sám napísal ako pamiatku na Karla Svobodu – na jeho skladbu z animovaného seriálu – Pinocchio, ktorý robil pre Nemecko a napísal som český text a urobil ju tak, aby nebola pre mňa jednoduchá a je zrejme najťažšia zo všetkých na tomto koncerte. Mám na seba veľké nároky, cvičím, potom sa blíži vystúpenie a začnem byť nervózny, ale keď sa to podarí, je to veľké zadosťučinenie. Celý tento koncert bol pre mňa veľkou výzvou, pripravoval som sa naňho niekoľko mesiacov a teším sa na jeho reprízu v Žiline 26. novembra.
Martin Chodúr – Žít: ttps://www.youtube.com/watch?v=IzPyR9TUSMA
Martin, čo sa ti vybaví dnes, desať rokov od súťaže, ktorú si vyhral, keď počuješ slovo Superstar?
Príjemné spomienky. Nepociťujem žiadnu zášť ani pochybnosti o tom, že to bolo správne rozhodnutie. Pre mňa to vtedy bola úžasná príležitosť, veľká skúsenosť, zároveň i radosť o to viac, že sa mi podarilo súťaž vyhrať, čo samozrejme naštartovalo moju kariéru. Je to komerčná súťaž, pre mňa je dôležitá aj umelecká stránka, preto sa snažím v tom čo robím dbať na umeleckú stránku, inak by to nemalo zmysel. Od tej doby som urobil veľa zaujímavých vecí aj nekomerčných, aby to bolo vyvážené, aby som šiel správnym smerom.
Tvoja cesta nie je jednoduchá, je dlhá tŕnistá, napriek tomu iste je zadosťučinením spievať aj piesne Karla Gotta. Aký je to pre teba pocit, spievať piesne takého velikána ako je Karel, je to veľmi zväzujúce, keďže má možnosť si ťa vypočuť na rozdiel od Matušku, ktorý tu už nie je?
Veľká zodpovednosť, i keď môj hlas je od hlasu Karla Gotta vzdialený. On spieva tenorom, ja som barytón, čo sú rôzne druhy hlasov. Snažím sa nespievať spôsobom ako on, takže dávam do nich kus seba, ale myšlienku je potrebné zachovať, pretože ľudia majú očakávania od piesní Karla Gotta a ja im ich musím dať. Snažil som sa trafiť do pocitu pôvodnej piesne a vytvoriť atmosféru tej piesne, napriek tomu veľké obavy som nemal. Výzvou bolo zaspievať piesne oboch interpretov s nadhľadom, správne, a pritom vložiť tam niečo svoje, čo si vyžadovalo prípravu a plánovanie pesničiek.
Zdroj: Anna Olvecká
Foto: Patrik Ratajsky
