Sedíte pod naširoko rozkonáreným dôstojným stromom, ktorý vám poskytuje príjemný tieň. Cez husto rastúce konáre prebleskujú šteklivé lúče slnka. Vdychujete omamnú vôňu, šíriacu sa do okolia z jeho kvetov či ihličia, za chrbtom cítite drsný, ale teplý dotyk vráskavej kôry. Takmer počujete pohyb miazgy v útrobách kmeňa. Cítite sa chránení, v bezpečí, nabíjaní akousi zvláštnou energiou… Áno, takéto vnemy nám môžu poskytnúť velikáni rastlinnej ríše, ich veličenstvá STROMY. No napadlo vám už niekedy, že aj ony – a nielen bylinky, rastlinky či kvietky – môžu byť zdrojom vynikajúcich kozmetických, hojivých či magických prostriedkov?
Jeden po druhom
Nemôžem tu rozpísať blahodarné vlastnosti všetkých zástupcov niekedy až záhadnej ríše stromov, o ktorých som sa nielen v detstve domnievala, že v noci potajme vyťahujú zo zeme korene – košaté často rovnako ako konáre nad zemou – a putujú po svojom okolí, aby poznávali to, čo je im cez deň nedopriate. Nad ránom sa spokojné a obohatené o nové poznatky vracajú na svoje miesto. Beda, ak im ho obsadí nejaký nespratný oneskorenec! Musia si potom rýchlo nájsť nablízku náhradné, aby si nikto z ľudí ani zvierat nevšimol, aké pestvá a dobrodružstvá potme a v skryte stvárajú…
Takže spomeniem len niektoré – práve tie, ktoré ma vždy okúzľovali buď svojím vzhľadom, pôvodom či užitočnosťou, všetky napospol ihličnaté. Na listnaté príde rad azda inokedy…
Céder atlaský a libanonský
Susanne Fischer-Rizziová o cédri píše: „Tým, čím je lev vo svete zvierat, je céder medzi stromami.“
Na rozdiel od cédra atlaského, ktorý pochádza z územia pohoria Atlas, je domovom cédra libanonského Sýria, východné Turecko a Libanon. V Libanone kedysi bývali celé pralesy týchto stromov. V jeho pohorí sa nachádzal „posvätný háj“, ku ktorému putovalo mnoho ľudí, aby sa aspoň na chvíľu mohli zdržať uprostred voňavého svätostánku a pomodliť sa. 400 stromov z tohto hája dodnes jestvuje a ich vek sa odhaduje na 2 500 rokov! Počet cédrov sa v tejto oblasti však rapídne znížil vplyvom vysokého dopytu po nábytku z jeho dreviny a dnes je v Libanone už len niekoľko sto cédrov. Na juhu je jeho výskyt častejší ako v strednej Európe, kde sa vysádza v parkoch a záhradách s miernejšou klímou.
Kelti poznali céder pravdepodobne z niektorého zo svojich početných sídlisk. Deň cédru podľa svojho stromového kalendára určili na 14. až 23. augusta a na 9. až 18. februára.
Spoločným znakom cédrov je čas kvitnutia. Na rozdiel od všetkých ostatných ihličnanov kvitnú až začiatkom jesene. Cédrové drevo sa už v staroveku používalo na stavbu domov, lodí i výrobu nábytku. V Biblii v 1. knihe kráľov sa spomína obchodovanie s touto drevinou. V Jeruzaleme sa používalo drevo cédrov na výstavbu chrámov a palácov. Olej z cédrového dreva bol pravdepodobne prvým olejom extrahovaným z nejakej byliny. Egypťania ho používali na stavbu lodí, výrobu nábytku a rakiev a samozrejme – v kozmetike.
Dodnes je éterický olej z tohto stromu užívaný ako účinný prostriedok:
pri akné
pri mastnej pleti
pri vypadávaní vlasov a lupinách
proti stavom strachu a stresu
na mumifikáciu a k ochrane papyrusu pred hmyzom
v prípade potreby na upokojenie, harmonizáciu
antiseptický, fungicídny, protikašľový a repelentný
rozpúšťajúci hlieny a pomáhajúci pri bronchitíde či zápaloch močového mechúra.
Nesmie sa však používať v priebehu gravidity, pretože pôsobí ako abortivum!
V mágii a liečiteľstve:
dym z cédru očisťoval a zaháňal zlé sny
pálením ihličia alebo dymom z tlejúcich či horiacich vetiev sa liečilo prechladnutie
jeho drevo umiestnené v dome malo ochraňovať pred bleskom
cédrová vetvička vyrezaná do tvaru trojzubca sa umiestňovala v blízkosti domu bodcom hore, aby chránila pred akýmkoľvek zlom
kúsok dreva v peňaženke či mešci mal privolať peniaze a na tento účel sa používal aj vo vykurovacích zmesiach
používal sa aj v amuletoch lásky
spaľovaním sa mali zvyšovať psychické sily
Neďaleko Jokošimy v Japonsku sa údajne nachádza jeden z najstarších stromov sveta – céder – starý vraj až 7 tisíc rokov!
Borovica prímorská
Borovice, nazývané aj sosny, patria k prastarým stromom, ktoré zalesňovali našu Zem už pred tisíckami rokov. Sú nenáročné a darí sa im jednotlivo aj v skupinkách a hájoch. Možno práve pre svoju skromnosť, čo sa týka podmienok pre rast, vytrvalosť a silu dostala borovica prídomok „matka múdrosti“.
Vo Francúzsku má borovica prímorská značné hospodárske využitie. Jej drevo sa používa:
v stolárstve
a zriedkavejšie (pretože obsahuje veľa živice) v stavebníctve a v papiernickom priemysle
narezaním kmeňov sa získava živica – tá sa destiluje a vyrába sa z nej terpentín a kolofónia (natierajú sa ňou sláčiky huslí)
dôležité sú aj jej veľké šišky, ktoré sa používajú ako dekoračný materiál
Borovica lesná
Drevo borovice lesnej je silno živičné, dobre odoláva vlhku a je výhrevné. Ako rastlina je všestranne využívaná:
drevo sa používa najmä v nábytkárstve a stavebníctve
získava sa z neho živica
z koreňov a kôry decht
z ihličia a pupencov silica a vitamín C
ihličie obsahuje látku pinosolvin hubiacu baktérie a zastavujúcu rast tuberkulóznych bacilov
Na svete existuje asi 90 druhov borovíc, ktoré sú dnes však na mnohých miestach ohrozené prekyslením pôdy. Pretože si ľudia boli vedomí silných antiseptických vlastností aromatických látok v nich obsahovaných, v časoch moru v 17. storočí bolo nariadené pálenie borovicového ihličia a dreva na uliciach každých 12 hodín.
Silica borovice lesnej:
napomáha koncentrácii
má antiseptické, protireumatické, prekrvujúce (kúpeľ pri svalovej únave), antiastmatické účinky
pomáha pri chrípke a prechladnutí, proti fajčiarskemu kašľu
je vhodná do saunových zmesí
v kozmetike pomáha pri nečistej mastnej pleti
prekrvuje a zlepšuje činnosť vlasovej pokožky
Borovica lesná sa pripisovala božstvám Kybele, Panovi, Venuši, Atysovi, Dionýzovi, Ištarte a Silvanovi.
V mágii:
sa borovicové šišky nosia za účelom zvýšenia plodnosti a k dosiahnutiu veľmi vysokého veku
šiška plná semien vzatá zo stromu v čase letného slnovratu bola považovaná za silného magického pomocníka. Ak jej vlastník zjedol každý deň zo šišky jedno semiačko, stal sa vraj nezraniteľným proti výstrelu z pušky.
Borovica píniová, pínia
Je charakteristický strom stredomorských krajín, vytvárajúci malebné háje. Od staroveku sa vysádzali pozdĺž ulíc a alejí, aby poskytovali tieň. Svetoznáme sú pínie z Via Appia, oddeľujúcej Rím od južného Talianska. Spomínali ich mnohí starorímski autori. Pínie sú na rozdiel od ostatných druhov borovíc menej citlivé na poškodenie vetrom. Stály vietor z rovnakého smeru formuje síce korunu na jednu stranu, ale nemôže úplne zabrzdiť vývoj stromu. Okrem toho, pínie veľmi dobre znášajú dlhé obdobia sucha. Ďalšou ich zvláštnosťou sú veľmi veľké olejnaté semená, ktoré sú jedlé a predávajú sa ako pinocchi alebo pignons. Pokladajú sa za lahôdku a používajú sa pri príprave tradičných talianskych jedál. Píniové drevo je veľmi pevné a tvrdé. Na rozdiel od iných druhov obsahuje menej živice a používa sa na stavebné účely (schody, okná, dvere) a na výrobu kuchynského nábytku.
Borovica čierna
Je dôležitým lesotvorným druhom na suchých plochách vápencových pohorí strednej a južnej Európy. Veľmi rozšírená a častá je v južnej Európe, na Balkáne a v Stredomorí. Nie je zriedkavá vo veľkých parkoch a záhradách, pestuje sa i lesnícky. Má veľmi živičnaté drevo, zväčša žlto sfarbené. Používa sa na:
výrobu nábytku
častejšie ako stavebný materiál
alebo na výrobu celulózy
Najstarším známym zástupcom borovíc je borovica ostitá, ktorá rastie vo výške 3 050 m na kalifornských svahoch Bielych hôr a má viac ako 4 600 rokov.
Kelti hovorievali borovici „ohnivý strom“. Nielen kvôli hrdzavo sfarbenému kmeňu, ale predovšetkým preto, že triesky z jej smolnatého dreva výborne horia a používali ich na fakle a pochodne.
Ľudia narodení v keltskom znamení borovice medzi 24. augustom a 8. septembrom sú vraj opatrní, predvídaví, prezieraví a usilovní. Prejavujú rovnaký záujem o seba i o druhých a sú vyslovení praktici.
Germáni lemovali borovicami pohrebiská, poradné miesta a pod. Tieto stromy boli pre svoju silu symbolom dlhého života a vytrvalosti. Ako všetky stále zelené ihličnany je aj borovica považovaná za strom večného života.
Už Hipokrates poznal liečivé účinky borovice a používal jej živicu (Resina pini, dodnes sa ňou, mimochodom, konzervuje grécke víno retsina) na zmäkčovanie vredov a na vykurovanie.
Vykurovanie má dlhú tradíciu. Za tzv. „vykurovacích nocí“ (posledných dvanásť dní v decembri) chodili sedliaci s vykurovacou panvicou po dome a chlievoch, aby zahnali „zlých duchov“. Dym – predovšetkým zo stromovej živice:
má dezinfekčné účinky
zabraňuje hnilobe
a udržuje potraviny dlhšie čerstvé.
V chrámoch boli prinášané dymové obete, ktoré nemali len potešiť nosy božstiev, ale zaháňali zlých duchov, akými boli napríklad i rôzne nákazy a choroby, aj ich nepríjemný zápach.
Ilustračné foto: UBC Botanical Garden