Klebetenie poznáme rôzne. Od takého nezávislého pri kávičke, až po cielené znevažovanie, niekedy až ataky na osobu, ktorá ani netuší, čím si zaslúžila túto extra pozornosť spoločenstva.
Ak sa to prevalí a dotyčná je postavená priamo pred tento samozvaný tribunál, môže to u slabších, zraniteľnejších osôb skončiť aj veľmi zle.
Kde sa berie v inak slušných ľudí táto potreba ubližovať a ponižovať kolegyne? Zárodok treba hľadať asi ešte v detstve, kedy pravdepodobne, dnešný aktéry a aj ich pritakávači boli zrejme vystavovaný podobnej šikane v škole, alebo na dvore, v telocvični, alebo…
Lenže dnes sme dospelí ľudia, ktorí by si už v určitom veku mali uvedomovať veľmi jasne , čo robia, čo hovoria a aké to má následky. Hlavne použiť ten malý senzor, ktorý má každý z nás niekde v sebe a ten nám presne povie, či je to správne, alebo nie. A keď to svetielko zabliká načerveno, tak naberme v sebe silu a zmeňme svoje správanie, bude sa nám ľahšie zaspávať a aj ten červíček nespokojnosti nám dá pokoj.
Klebety nesmieme počúvať! Tým, že ich načúvame, podnecujeme klebetníka k ďalšiemu klebeteniu a pamätajte si, to čo hovorí vám o iných, nekôr iným hovorí o vás. Jediné, čo klebetníka zastaví, sú hluché uši a totálny nezáujem. Nesmieme ich počúvať!
A ak už klebetiť začal? čo potom?
Závisí to od vás! Vždy môžete zmeniť tému, alebo aj otvorene povedať, že sa neradi bavíte o neprítomných. A ak ani toto nezaberie, tak odíďte, po pár odchodoch, vám už nikto klebety nebude hovoriť.
Pekné leto bez klebetníkov!
