Túžite po pravosti a ponúknu vám náhradu. Sľubujú plnohodnotný život a dostanete fejk. Žiada sa vám ozajstný cit, vyrovnaný a nepokrivený vzťah, skutočná láska a dostanete len podobu a možno slabý odvar, nedajbože tieň. Nuž čo už, ani nusica nie je nutella, a predsa sme s ňou spokojní.
Iná Nusica je mojou témou – divadelná hra. Na rozdiel od iných je lepšia – lebo je odvážna vo svojom vyjadrovacom jazyku a v posolstve ktoré prináša. Je hľadajúca a hľadiaca na podstatu našej existencie v tomto svete. Ona vlastne ani nie je hrou, teda spodobením a napodobením života, odtieňom skutočnosti – ale obrazom pravosti toho, čo a ako žijeme. Je o hľadaní našej vlastnej podstaty, ktorá je stále zakrytá nánosmi minulých životov, ale i ortodoxnosťou výchovných vplyvov generácií našich rodičov. Sme zdeformovaní. Sme? Aj sme. Ale nádej tu predsa musí byť a – existuje. Cestu ukazuje aj autor Dávid Paška a o jeho výpovedi je moja úvaha.
Žijeme prazvláštnu dobu. Dobu, v ktorej chrbtová kosť názoru jedincov sa ohýba sťa steblo trávy a kloní sa tam, kde je odpor najmenší. Dobu, v ktorej je pohodlnejšie pchať hlavu do piesku či liezť iným do zadku, než sa postaviť proti vetru a vyjadriť sa inak, vzoprieť sa, vysloviť názor a stáť si za ním. Čo sa stane, keď nie? Vykoledujeme si konfrontáciu, ktorá sa, ako vieme, takmer vždy končí rovnako – lebo protihráč je autorita či šéf, či chlebodarca – a rezignujeme. A naporúdzi je výhovorka – vraj múdrejší ustúpi. Nuž, obyčajný alibizmus. Vytvárame o sebe falošný obraz, lebo taký sa nám páči a sme presvedčení, že takto by nás mali vidieť aj iní. A potom nám nastavia zrkadlo a takmer zreveme úžasom. Toto že som ja? Veď to, čo mi predkladajú, je oplzlosť, karikatúra, obraz kaukliara a šaša v jednom.
Biele maliarske plátno. Symbol čistoty. Priestor, hoci dvojrozmerný, ale bez poškvrny, ešte bez ega. Nech je farba, ktorá sa ho dotkne, hocijako onakvejšia, už definuje, zobrazuje, hodnotí, vytvára obraz – ilúziu a čírosť je ta tam.
Netuším, čo Dávid Paška cítil, keď písal Nusicu. Len sa domnievam, že vypudil zo seba to, s čím si nevie rady, ako to zmeniť. Pomenúva, analyzuje, ba priam niekedy bolestne pitve naše vnútorné ja, ktoré sa skrýva za maskou, ktorú si denne nasadíme, len aby sme boli ľuďmi okolo nás akceptovaní. A zrazu si tento 15-ročný fagan dovolil naznačiť, čo naznačiť, otvorene povedať a pomenovať naše – pred očami iných skrývané – boľačky, našu vlastnú mizériu, pretvárky. Dá nám – s prepáčením – vyžrať našu vlastnú zbabelosť. Fagan. Fagan? Hm. Leda v dobrom, lebo vidí špinu nášho sveta, ku ktorej sme prispeli a nahonobili si na ďalšiu karmu. A on – búri sa. Kričí, aby sme nielen počuli, ale aj vnímali, rozumeli, pochopili, spamätali sa, prebudili. V tom chalanovi je odhodlanie mladosti nepokazenej strkaním hlavy do piesku či inam. On nehrá hru, on ukazuje život. Nástojčivo sa doprosuje pozornosti, no nie pre seba, ale pre nás.
A ešte niečo významné. V tej jeho hre priam ohlušujúco a s nástojčivosťou kričala túžba po láske. Nie takej, ktorá si pýta odraz či žiada opätovanie. Nie. Po takej, ktorá je nezištná, nesexuálna a nie podmieňujúca. Taká – človečensky čistá a obyčajná, úprimná.
Keď sa predstavenie Nusica skončilo, chystalo sa ďalšie, ale s iným obsadením. Zutekal som zo sály, aby mi to, čo vo mne po Dávidovej hre zarezonovalo, neprekrylo iné. Iste to poznáte. Je to ako s jedlom. Posledný kúsok je vždy zámerne ten najlepší. Nechávame si ho na posledný hlt, aby sme ho vychutnali čo najdlhšie. Tým kúskom bol herecký výkon Pašku. To chlapča drzo, bez trémy, s výbornou artikuláciou a ľahkosťou prednášalo svoj vlastný text. Nevnímal som ostatných, lebo aj v okamihu, keď predlohu deklamovali jeho kolegovia, sledoval som jeho. Fascinoval ma (nielen pre jeho mladý vek a možno práve preto) pre eleganciu pohybu v okamihoch, keď nás gestami a rečou tela atakoval výzvami, strhával a zvádzal k dobru. Keď v ňom vybuchol výkrik bôľu pre našu neschopnosť porozumieť mu a prijať ho. On to nevidel, lebo hľadisko bolo ponorené do tmy, ale vyvolal odozvu. Nevidel naše paže so zježenými chlpmi a necítil chlad mrazu, ktorý nám liezol po chrbte. A to všetko činil s noblesou pohybu a slova. V istom okamihu to, aspoň u mňa, pripomenulo obraz malého Kaja v ríši Snehovej kráľovnej, ktorého srdiečko je obalené ľadom a zrazu sa ten kúsok zmrznutej hmoty pod náporom Gerdinej lásky a dobra topí. Hádam všetci sme v tej divadelnej sále boli aspoň na chvíľu lepší alebo aspoň rozhodnutí stať sa lepšími.
V tento podvečer som sa možno stal svedkom zrodu nového úspešného autora divadelných hier. A možno otvorenia sa talentu novej výraznej hereckej osobnosti. Viem a som presvedčený, že som bol na tom najlepšom mieste, na akom som byť mal, a prežíval som tento okamih nesmierne rád.
foto:Ivona Orešková
