Gizela Oňová: Sviatkovať budeme vo Walese

Gizela Oňová: rozhovor

Predvianočné obdobie, ale nielen toto je charakteristické pre umelcov, že s vystúpeniami akoby sa vrece roztrhlo. Výnimkou nie je ani Gizka Oňová, cez víkend ich stíha niekoľko za deň.  Budúci rok sa bude u nej niesť v znamení osláv jubilea a Gizka sa nehanbí priznať, že jej pribudne siedmy krížik. Vitalitu, množstvo aktivít by jej mohli závidieť aj tridsiatnici.

Vianoce sú predo dvermi, ako a kde och prežijete?
Po smrti mojich rodičov sa všetko pomenilo. Deti mi povedali, že je čas oplácať mi roky, ktoré som pripravovala Vianoce ja. Moja dcéra Scarlet, ktorá žije vo Wallese v meste Cardiffe, celú slovenskú časť pozvala k nim. Takže syn Roland s rodinou, dcéra Martuška a ja s manželom cestujeme za nimi. Našťastie, majú  veľký dom, všetci sa pomestíme. Priznám sa, teším sa, ako si to užijeme  a budeme všetci spolu. Vôbec neprekáža, že tak ďaleko.

Okrem klasických vianočných jedál preferujete vraj aj klobásy…
Tento nehorázny zvyk priniesol do rodiny môj manžel.  Dlho sme sa nevedeli s ním stotožniť. Vianočné jedlo  má byť  ľahké,  my melieme mäso, plníme črevá, zababreme celú kuchyňu, pečieme kilometrovú klobásu podľa receptu jeho mamky, ale zvykli sme si na ne a musia byť. Samozrejme nechýba kapustnica, pupáky, makovníky, všetko čo nás naučili naši starkí.

Nebojíte sa niesť zo Slovenska  do Walesu  kežmarské klobásy?
Nie.  Ideme v predstihu a urobíme ich priamo tam.

Ako si spomínate na Vianoce z detstva?
Darčeky neboli drahé a bohaté ako dnes. Tvorili ich  orechy, kaučuková bábika, oblečenie skôr  – pletené veci, ktoré uštrikovali naše  babičky, ale boli úžasne čarovné.  Sneh bol belší,  ľudia boli lepší, malo to úžasnú atmosféru. Salónky sme si sami  vyrábali doma,  strihali papieriky a balili ich a hodnota darčekov spočívala v úžasnom duchovnom a citovom vybavení. Ja som vďačná svojim i manželovým predkom, že toto do nás vštepili.

Vy ste to odovzdali svojim trom deťom…
Nerobila som to náročky, mám ten dar – páchať dobro. Deti nie sú náš majetok, treba akceptovať aj ich vzdorovitosť, kde sa prejavuje ich cítenie, ich potreby a aj túžba odísť. Nebolo jednoduché zmieriť sa s tým, že dcéra mi odišla do zahraničia, vnúčatá mám tam tiež, ale ďakujem Bohu za úžasného zaťa, za šťastie mojej dcéry, ktoré našla v zahraničí.

Aké sú vaše očakávania od roku 2018?
Budúci rok mám veľké jubileum – sedemdesiatku a budem dospelá, či sa mi to páči alebo nie. Chcem robiť také činnosti, ktoré mi budú svedčať.

Anna Olvecká
Foto: Archív Markiza