Bratislavu navštívil renomovaný český režisér Filip Renč pri príležitosti uvedenia jeho najnovšieho počinu do slovenských kín – filmu podľa scenára Haliny Pawlowskej s názvom Zúfalé ženy robia zúfalé veci.
Začínal ako detský herec, no počas štúdia dokumentaristiky sa prejavil ako skvelý režisér a získaval prvé ceny. Je režisérom nezabudnuteľných videoklipov, filmov, ale aj pokračovania seriálu Sanitka 2. Zachutilo mu rodičovstvo – po 16-ročnej Natálii s matkou, s ktorou sa nikdy neoženil, sa mu v decembri narodila druhá dcéra s o 22 rokov mladšou manželkou, ktorú si vzal v septembri minulého roku.
Spomínate si na obdobie, keď ste robili videoklipy, mnohým utkveli v pamäti Zaľúbená žaba či Ona je Madona…
Samozrejme si spomínam, boli to úžasné spolupráce so skupinou Metalinda a ozaj fungujú ešte? A Ona je Madona s Robom Grigorovom… Dnes už nerobím videoklipy, to je práca pre mladých, začínajúcich režisérov, tým ju samozrejme nedehonestujem.
Metalinda funguje, oslavuje 33 Rockov. Dnes sa stretávame na premiére filmu Zúfalé ženy robia zúfalé veci podľa knihy Haliny Pawlowskej. Je to komediálny príbeh a vy nie ste práve režisér komédií, ak spomenieme vašu prvotinu Requiem pro panenku či nedávnu Lídu Baarovú…
Nechcem celý život točiť Requiem či Lídu v iných obmenách. U režisérov, a myslím aj vo svete, je to o tom, že dostanete dobrý scenár a neriešite či je to tragédia, komédia, horor alebo čokoľvek iné. To máte ako keby ste sa Spielberga opýtali ako mohol natočiť Schindlerov zoznam, keď predtým nakrútil E.T. Ako filmový divák, rovnako rád chodím do kina na rôzne žánre a rád ich robím, rád sa bavím, tak keď ma zaujme scenár, režírujem aj komédiu. Napokon, mám za sebou Román pro ženy a Rebelové, čo tiež boli komédie a treba ich hodnotiť v rámci žánru, v ktorom to robím.
Čím vás oslovil Halinin scenár
Ako ľahko, komediálne sa prezentujú ženské problémy, ale musím povedať, že nám dalo dosť práce, kým sme našli spoločnú cestu, aj sme niektoré veci prerobili. Bavilo nás to, čo je podstatné, a potom aj atmosféra pri nakrúcaní bola uvoľnenejšia. Vyžaduje si to úplne iné vedenie hercov ako pri dráme, iný výber hudby, takže je to o tom, keď si vyberiete scenár istého žánru, nemiešať tam prvky iného a dodržať hranice. Halina je výborná, vtipná, sarkastická ženská, ktorá sa na problémy žien nedíva z feministického hľadiska, ale z polochlapského, a preto si vybrala spolu s producentami mňa za režiséra, aby sme tomu dali nadhľad.
Hlavnú postavu si zahrala Klára Issová, čím vás dostala?
Je to jedna z mála herečiek, ktorá dokáže naozaj hrať. Väčšina hercov a herečiek je „pokazená“ z denných seriálov, kde prídu, odrecitujú text a nikto tam od nich nič iné nevyžaduje. Klára dáva postave výraz, ktorý sa od nej požaduje, a to je vzácnosť.
Je určený ten film vyslovene pre ženy?
Pre ženy, ale je super ak vstupenky zaplatia muži a pozrú si ho spolu. Ešte chcem povedať ako režisér všeobecne, že netvrdím, že toto je môj vysnený žáner, ale samozrejme treba stále niečo robiť na istej úrovni, verím, že som tú moju nepodliezol. Aj ja mám vysnené témy, Baarová trvala pätnásť rokov kým sa dostala na plátno, toto bolo podstatne rýchlejšie. Bavia ma výzvy, púšťať sa do nových projektov, začínať prakticky vždy znova od nuly a učiť sa.
Ste známy tým, že rád obsadzujete slovenských hercov, ako ste prišli na Mariána Mitaša?
Úplne normálne – výberovým kastingom. Ja niekedy hercov ani nepoznám, hoci sú známi vo svojej krajine, v divadlách. Pravdou je, že vo filme má epizódnu malú postavu. Už chystám pre neho aj veľkú rolu do ďalšieho projektu, lebo je zaujímavý. Pre mňa je výber hercov veľmi dôležitý, alfa omega filmu, mesiace kombinácií, hereckých skúšok, na tom si dávam mimoriadne záležať.
Haline ste však niekoľkokrát scenár vrátili na prepracovanie, aké to vrátiť takej osobnosti dielo a povedať, treba to prerobiť?
Ono nešlo doslova o vrátenie, šlo o pripomienky režiséra. Papier znesie všeličo, čo neznesie obraz. Tak sme hľadali kompromis, aby sa ona nenahnevala, aby som sa nenahneval ja, keď sme konzultovali pripomienky, aby sa mne páčili moje nápady a aby ich pochopila aj ona. Nie vždy kamera znesie to čo papier, musí sa to upraviť, skrátiť, zjednodušiť, aby sme to dostali na obraz. Boli to niekedy súboje Titanov, ale film je hotový.
A dala si podmienku – dobre, môžeš to vyhodiť, ale zahrám si tam!
Nie, to vôbec, ona nechcela, ja som ju tam dotlačil. Halina má svoj literárny štýl, ale môj filmový pohľad je zase iný. Keď čítate knihu, predstavujete si ako vyzerá pláž, bar na nej, chlap, ktorý tam obsluhuje, ale ja to musím skonkretizovať do obrazu. Literárna predloha je ako konštrukcia motora a ja musím vytvoriť karosériu, aby to auto bolo pojazdné.
Film mal ešte ďalšiu zaujímavosť – pokazené zábery vedľa záverečných titulkov, je to vaša vizitka?
Nemám rád záverečné titulky, prídu mi zbytočné. Keď si objednáte fľašu bieleho vína, tiež na nej nemáte napísané auto, ktorým to bolo dopravené, meno vodiča, čašníka, ktorý vás obslúžil… Som odporca dlhých záverečných titulkov, ale je to požiadavka producentov, televízie, distribútorov, tak som ich osviežil, keď už diváci musia pretrpieť zoznam účinkujúcich, kateringov, šoférov a iných ľudí.
Čo vás čaká po absolvovaní rozhovorov o tomto filme?
Je to ťažké. Mám projekty – jednu rozprávku o živej vode – rozprávku som ešte nerobil, jeden emotívny dobrodružný film o závodoch koní cez horské hrebene a priznám sa mám trému. Akonáhle som na pľaci s novým filmom a začínam, prepadne ma tréma, obavy, čo je na druhej strane dobré, lebo suverenita a pocit, že to urobím ľavou zadnou nie je pre mňa.
Počítate so slovenskými hercami?
Samozrejme, mám napísaný scenár na knihu Ladislava Mňačka Ako chutí moc, zháňam na to peniaze, Mňačko je pre mňa autor svetového kalibru.
Nielen prácou je človek živý, vy ste pomerne čerstvý otec, ako sa zžívate popri práci s rolou otca malej dcérky?
Očakávali sme ju krátko po novom roku, no vypýtala sa na svet presne pod stromček, takže sa narodila dopoludnia 24.decembra, volá sa Sofia Maria a je po mne, tak neviem teraz či je to dobre alebo nie (smiech).
Už ste ju prebaľovali?
Áno, už som ju prebaľoval, aj kúpal, aj som nevyspatý, pretože je každé dve hodiny hore. Je to nový reštart, pretože človek naraz myslí aj na niekoho iného ako na seba samého. V mojom veku si to viac užívam a vážim… Akonáhle začne chodiť, dám jej do ruky tenisovú raketu, aby som mal slušný dôchodok (smiech).
Text a foto: Anna Olvecká
