Rozhovory

Ľubica Mazúchová-Hamzová: Nepodceňujte signály, ktoré vám vysiela telo

Hoci Ľubica nikdy nemala ambície písať knihy, stalo sa. Prišla medzi nás s dielom, ktoré určite zaujme, ponúkne nádej, poradí, pomôže ako zvládnuť situáciu, keď si položíme otázku – prečo práve ja?  Autentická výpoveď ženy, matky, manželky, dcéry, ktorá popisuje čím všetkým si prešla po vyrieknutí ortieľu lekárov – rakovina. Všetko o tejto zaujímavej žienke sa dozviete na facebookovej stránke Telo-myseľ-duša, kde môžete Ľubicu kontatovať.

Váš príbeh je zaujímavý a mohol by byť a veríme, že aj bude,  pre ženy  a celkovo pre ľudí  – inšpiratívny. Mnohé ženy prežili to, čo vy, ale nenapísali o tom knihu, ako vznikla tá vaša a prečo?
V prvom rade musím  poďakovať svojmu manželovi, ktorý za to môže (úsmev). Po tom, ako som sa vyliečila z mojej choroby, mnoho ľudí sa ma vypytovalo ako sa mám, konštatovalo, že dobre vyzerám, niektorí sa len opatrne prizerali. Mnohí mi mailovali, vypytovali sa, a keď som veľa času po večeroch trávila v spoločnosti počítača, aby som komunikovala so zvedavými ľuďmi, manžel mi navrhol, aby som to skúsila napísať ako príbeh do knihy. Pre mňa bolo ťažké  vrátiť  sa späť v čase a prežívať znova všetky emócie, ktoré ma sprevádzali.  Nechcela som to prežívať všetko nanovo. Nakoniec som však poslúchla a som mu za to vďačná.

Diagnóza a vôbec slovo  „rakovina“ je strašiak stále, ako a kedy ste sa vy prvýkrát stretli s týmto termínom  v súvislosti s vami osobne?
V septembri v  roku 2011 som si uvedomila, že  nie je všetko celkom v poriadku, a tak som šla k lekárovi.  Po pôrode v roku 2007 mi na tele ostalo dosť kilogramov naviac, mala som omnoho väčšie prsia, preto som si hrčku skôr nevšimla. Myslím si, že tam  bola už dlhšiu dobu. Keď dcéra mala štyri roky, všimla som si ju,  no najskôr som si myslela, že je to zdurená žľaza. Neskôr som si všimla, že tvrdne a mala som aj pocit zväčšenia, vedela som, že treba niečo robiť.  Po stanovení diagnózy od lekárov, pocity boli  veľmi zmiešané, pretože, tri roky  predtým mi zomrel otec na rakovinu, ktorý sa klasicky liečil.  Ja som mala  vtedy problémy s dcérou, ktorá sa narodila s rázštepom, takže jeho liečbu  odchod z tohto sveta  som skôr pozorovala,  akoby som sa zapájala.

Napadli aj vám tie najčiernejšie myšlienky, keď ste pochopili čo sa deje vo vašom tele?
Samozrejme, tomu sa človek v podobnej situácii nevyhne, bol tam hnev, plač, otázky prečo práve ja, čo som urobila zle, kde sa stala chyba, to všetko sa zmiešavalo s pocitom hanby…  Veľký galimatiáš… Ale na druhej strane odhodlanie, že musím žiť pre svoju malú dcéru, pre manžela, ktorý miluje mňa a ja jeho… mali sme množstvo plánov, chceli sme niečo ešte zažiť, mať väčšiu rodinku, cestovať a podobne.

V spleti emócií ako potom reálne hľadať cestu, ktorá môže viesť k zdarnému koncu, k vyliečeniu?
Veľmi som to  chcela, veľa som o tom čítala, študovala.  Operácia u mňa v začiatkoch ani nebola možná, mala som niekoľko rokov pretrvávajúci kašeľ a nebolo lekára, ktorý by si vzal na zodpovednosť v takom stave ma operovať. Hovorím to preto, že vlastne už tie predchádzajúce náznaky a problémy s mojím telom  súviseli  s prichádzajúcou chorobou. Veľa som sa modlila, v duchu som riešila veci, ktoré ma ťažili, pretože viem, že akákoľvek choroba súvisí v prvom rade s duchovnom a problémami s tým spojenými. To si veľa ľudí neuvedomuje, nepriznáva, to je  tá  pravá príčina a v skutočnosti aj rozdiel, prečo sa niektorí  vyliečia a mnohí  zasa nie. Lebo žiadna choroba nie je o tom, zjem tabletku a všetko bude v poriadku, napokon sme mnohokrát svedkami, keď  nezaberú jedny antibiotiká, dostaneme druhé, tretie…

Rozhodli ste sa?
Správna kombinácia rád lekárov a zvládania aj  duchovnej oblasti. Je  tu nastavený klasický postup – chirurgia, rádioterapia a chemoterapia. Ja som absolvovala chirurgiu špeciálnou metódou, vlastne to opisujem v knihe, teraz by to bolo nadlho. Kniha má dve roviny.  Jedna časť je akoby vzdelávacia, pretože treba si všímať signály, ktoré nám telo vysiela a snažím sa na to upozorniť. Nie čakať, ale dopredu sa starať o seba. Ľudia bežne podceňujú napríklad bolesti hlavy alebo akékoľvek iné signály. Druhá rovina je môj príbeh.  Kniha v skutočnosti vznikala tri roky a neustále  som ju rozširovala.  Posledná verzia má vyše osemdesiat strán, teda dvakrát toľko ako pôvodná. Je veľmi osobná a pri takej chorobe ako je rakovina,  sa naozaj  treba zamyslieť, ísť hlboko do minulosti a nájsť zdroj a príčinu vzniku choroby. Ja som sa dostala do obdobia  až dvadsať rokov dozadu.  Neodmietam a neodsudzujem klasickú medicínu ani nikomu neradím, aby šiel len cestou alternatívy a duchovna.  Upozorňujem na príčiny a ukazujem možnosti,  je však  na každom človeku,  čo si vyberie.

Čo nám prezradíte v rámci možností, pretože samozrejme keby ste všetko povedali nám, nik by si knihu neprečítal a zase my ani nemáme priestor na osemdesiat strán…
Určite je dôležité starať  sa o seba  a nájsť si čas na seba,  svoje koníčky, priateľov a rodinu, ale tiež na očistu, detoxikáciu.  Detoxikácia nie je len  moderná fráza, pretože v súčasnosti sme do veľkej miery zamorení toxínmi vo vode, vo vzduchu, v potravinách, všade. Ak si chceme udržať  dobré zdravie,  je naozaj nutné vykonať istý druh očisty  aspoň dvakrát do roka. V mojom prípade 39 rokov som robila veľa vecí nesprávne, takže nemožno očakávať, že sa zmení všetko za mesiac. Prešlo päť rokov a stále na sebe pracujem.  Ak niekto potrebuje pomoc, rada ho nasmerujem na môjho lekára, je to onkológ, aj  keď zahraničný.

Prešli ste radikálnymi zmenami?
Hlavne v stravovaní, pretože som vyrastala v  rodine, kde sa pilo a jedlo –  mlieko, mäso, biela múka, cukor – klasická slovenská strava a týmto spôsobom som pokračovala aj vo svojom živote.  Nikdy som nepremýšľala nad tým ako ovplyvňujem svoje zdravie tým, čo jem. Dnes je všetko inak. Zredukovala som doma mäso, mliečne výrobky,  používame iba  rastlinné mlieka, objavila som – pre mňa –  doslova nové kráľovstvo potravín, ktoré mi predtým boli cudzie – pšeno, celozrnnú múku, pohánku a ďalšie. Varím úplne inak ako varila moja mama. Z mäsa si dám občas  ryby, možno raz do mesiaca. A mäso mi ani nerobí dobre,  z jedenia mäsa som bývala vždy unavená. Mimochodom, mäso je v súčasnosti plné  hormónov a antibiotík, slobodne som sa rozhodla ho nekonzumovať takmer vôbec.

Manžel vás určite podporuje, pretože celý čas stál pri vás a stojí, ale čo dcéra, chodí do školy, do družiny…
S dcérou sa priznám, je to komplikovanejšie, pretože v družine majú na obed štyri dni v týždni mäso  a na piaty deň niečo sladké. Doma mäso vôbec nekupujem, nevarím ho, ak ideme k babke,  je tam rezeň, tak si ho manžel i dcéra dajú. Snažíme sa o to, aby dcéra bola informovaná,  a keď v družine má mäso, dá si ho, ale naozaj obmedzene, lebo vie, že jej neprospieva.  Opúcha od neho a má naň reakcie. Horšie je to so sladkosťami, ktoré všade na ňu  a samozrejme na všetky deti číhajú.  Na túto tému naozaj veľa komunikujeme, debatujeme, učíme ju, že cukor je veľmi návykový. Snažíme sa ju vzdelávať, nie zakazovať.

Vaše plány…
Našla som záľubu v písaní, tak ako sa mi do toho nechcelo, tak teraz ma to baví. Chcem naozaj šíriť osvetu, informácie o prevencii, ktorá je dôležitá. Chodím na besedy, práve minulý týždeň som mala v meste kde žijem, v Senci besedu k vydaniu mojej knihy. Prítomné ženy aj muži sa ma vypytovali na všetko možné, zaujímali sa o informácie, pretože táto téma je  veľmi citlivá. Obsah najbližšej knihy nebudem prezrádzať, ale chcem písať popri zdraví  aj o láske…

Autor: Anna Olvecká
Foto: Jana Košická

 

 

 

 

 

Click to comment

Odpovedať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

To Top