Zdanlivo pokojný život chudobnej polosiroty Malaye z filipínskeho mesta Manila prevráti na ruby spleť tvrdých rán, ktoré jej uštedrí osud: otec-alkoholik ju predáva mafii, ktorá obchoduje s bielym mäsom, a to iba niekoľko dní po tom, ako ju brutálne znásilnil jej nápadník. Úbohé 16-ročné dievča potom spolu s inými rovesníčkami prepašujú za katastrofálnych podmienok do Dubaja – mesta snov, v ktorom ju vydražia ako luxusnú spoločníčku.
Po smrti prvého pána Malayu osud nečakane zaveje do rúk iného muža. Dokáže si zlatooká dievčina získať srdce svojho nového pána, atraktívneho horkokrvného lekára? Aký osud očakáva Malayu v krajine nekonečných možností a zdanlivého bohatstva? Ako sa popasuje s vlastnou zbierkou jaziev? Tlejúca vášeň a erotické iskrenie v detailne spracovaných opisoch dodávajú tejto veľmi sugestívnej knihe silný náboj.
Tento príbeh sa autorka Monika Wurm rozhodla spracovať po poslednej návšteve Spojených arabských emirátov, kde zozbierala pomerne šokujúce informácie. Tie pomohli vytvoriť dej, ktorý sa síce nikdy reálne neodohral, ale napriek tomu je prepletený vláknami skutočných príbehov osôb, ktoré sa v románe objavujú.
Monika Wurm pochádza z malej dedinky na západnom Slovensku. Rodnú obec dva roky po ukončení štúdia na Strednej priemyselnej škole v Bánovciach nad Bebravou opustila. Svoje šťastie a aj manžela našla v hlavnom meste blízkeho Rakúska. Hoci žije v zahraničí, Slovensko nadovšetko miluje a pri každej možnej príležitosti sa sem vracia. Cestovanie tak či tak patrí medzi jej vášne. Námety na svoje príbehy čerpá z krajín orientu i kontrastov a tajomstiev, ktoré na cestách spoznala. Nikdy však neprezradí, do akej miery s ňou a jej osobnými zážitkami súvisia.
Okrem cestovania a písania patrí medzi jej záľuby počúvanie hudby, od ktorej je takmer závislá, modelovanie cukrových kvetov, ktorému sa venuje hlavne v zimných mesiacoch, a behanie, počas ktorého napísala väčšiu časť svojej knihy.
Jej životným krédom je myšlienka: „Ži tak, aby si po svojej smrti nezomrel“. A tiež sa rada stotožňuje i s leitmotívom svojej knihy Slzy predaných dievčat: „Jedinou úlohou osudu je, aby sa naplnil“.
Úryvok z knihy: Slzy predaných dievčat
Dražba bola v plnom prúde. Muž Bez Mena uzatváral druhú cenovú skupinu. Doteraz padla najvyššia suma za dievča z Afriky s plnšími krivkami – celých 37 000 dirhamov. Ceny aj napätie pomaly stúpali. I medzičasy medzi jednotlivým „tovarom“ trvali dlhšie. Zatiaľ čo v prvej cenovej kategórii trvala dražba jedného dievčaťa tridsať až šesťdesiat sekúnd, v druhej, vyššej kategórii sa dievča na pódiu zdržalo aj do päť minút.
Vyvolávacia cena dievčat z tretej kategórie začínala na 25 000 dirhamoch. Muž Bez Mena používal čoraz viac prídavných mien na opis svojich dievčatiek. Ako prvú začal dražiť pannu z Indie. Z nedotknutých bola prvá v poradí. Pred ňou v prvej a druhej skupine boli iba ružové a červeno označené dievčatá.
Jej cena sa vyšplhala na neskutočných 47 000 dirhamov. Jedno ruské dievča konečne prelomilo päťdesiattisícovú hranicu. Tešila sa, že si môže nechať svoju purpurovú róbu a nemusí sa prezliekať späť do ružových handier. Okrem toho sa jej zapáčil i jej nový majiteľ. Celkom sa tešila.
I pár iných dievčat bolo šťastných, hoci si nemohli ponechať šaty, lebo nepresiahli hranicu 50 000 dirhamov, ale bol im aspoň sympatický ich nový pán.
Iné dievčatá toľké šťastie nemali, skrútené na lavičke plakali do svojho civilného červeného, ružového alebo zeleného odevu.
Ich nový majiteľ sa im hnusil. Buď bol starý, tlstý alebo jednoducho nechutný so všetkým dohromady. Padali závratné sumy. Už tri dievčatá mali svoje šaty v suchu. Prvá dosiahla spomínanú hranicu 50 000, ďalšie dve získali zhodne po 52 500.
Naša kamarátka Luna tesne škrtla hranicu, ešte jej chýbali dve tisícky a bola by si mohla ponechať svoje šaty. Luna sa netvárila nešťastne ani sa nesťažovala. Muž, ktorý si ju vydražil nebol síce fešák, ale bol jej aspoň trošku sympatický.
Už bola na rade len posledná hŕstka dievčat, do ktorej sme patrili my dve s Dalisay.
Prvá musela nastúpiť Dalisay. Maskérky jej obnovili lesk na perách, navoňali drahým parfumom a pred odchodom jej hlavu zahalili kapucňou, ktorá jej siahala hlboko do tváre.
„Vážení páni! Nastal čas ulahodiť i tým najnáročnejším zákazníkom! Prichádza elita medzi kráskami. Posledných šesť dám sa vyznačuje čistotou alebo ohurujúcou krásou, ktorú Boh iba zriedka dopraje zažiť niekomu dvakrát v živote.
Nech sa páči páni. Prvá, božská a nedotknutá bábika z Filipín. Dalisaaayyyy. Vyvolávacia cena je 42 000 dirhamov, kto je ochotný ponúknuť viac za stopercentnú pannu s lekárskym certifikátom, ktorý garantuje jej nedotknutosť? Ach, pán vpravo, 50 000? Skvostná voľba. Chce niekto ponúknuť viac? Džentlmen s číslom 39, spozoroval som správne 55 000? Vašu voľbu neoľutujete!“ kričal Muž Bez Mena.
Jej cena stúpala závratne rýchlo smerom nahor. Po viac ako piatich minútach bolo pre Dalisay dobojované. Jej konečná cena bola známa. Celých 66 000 dirhamov (13 200 eur). Takú sumu si nedokážem predstaviť ani len vo sne.
Dalisay vbehla do zákulisia s červenými očami plnými sĺz.
„Aký je?“ vybrechla som na ňu.
„Je, je… hrozný! Ako monster!“ triasla sa strachom Dalisay. Rozbehla sa dozadu a plakala do svojich šiat. Chcela som ju utíšiť, ale onedlho som bola na rade ja. Našťastie za ňou dobehla Luna, ktorá ju objala a hladkala po vlasoch. Posledné myšlienky pred dražbou mi vírili mysľou: „Čo ak ma tiež vydraží nejaký podobný netvor a po dražbe budem musieť plakať? Čo ak bude na mňa zlý? Čo ak … .“
Do reality ma vrátila jedna z vizážistiek, ktorá ma z diaľky pokropila sladkým parfumom.
„Si na rade!“ povedala, kým mi prehodila kapucňu cez hlavu. Počula som ako ma Muž Bez Mena zavolal k sebe. Kráčala som vo vysokých topánkach po schodoch na pódium. Bála som sa, srdce mi šlo od strachu vyskočiť z hrude. Tesne predtým, ako som prešla poslednými tromi schodíkmi, počula som hlas Luny za mojim chrbtom: „Usmievaj sa, Malayaaaa!“
Aach! Úplne som na to zabudla. Vynakladala som maximálne úsilie na to, aby som na tvári vykúzlila aký-taký úsmev.
Posledný schodík ma delil od pódia, niekoľko krokov od Muža Bez Mena a len pár metrov od mužov, ktorí sem prišli len na to, aby uspokojili svoje chlípne chúťky s nevinnými dievčatami.
Postavila som sa dva kroky od môjho terajšieho majiteľa.
„Tak a teraz sa pripravte na senzáciu. Dobre si obzrite toto prekrásne dievča. I ja sám som bojoval s myšlienkou, že by som si tento poklad nechal pre seba. Ale nakoniec som sa rozhodol toto skvostné božie stvorenie ponúknuť vám. Ale predtým, ako vám prezradím vyvolávaciu cenu, dovoľte mi odhaliť závoj a tajomstvo, ktoré ukrýva toto dievča,“ povedal suverénne.
Muž Bez Mena mi pod krkom rozviazal mašľu, ktorá držala plášť pohromade. Jedným šmahom ruky stiahol celý plášť dole a hodil ho smerom k schodisku. Pohľadom som ostávala priklincovaná k podlahe. Ruky som si kŕčovito spínala v lone. Snažila som sa udržať si na perách natrénovaný úsmev, ktorý do mňa dlhé dni vštepovali naše “učiteľky“ v čiernom.
Muži navôkol stíchli. Jeden vykríkol 50 000 bez toho, aby len vedel moju vyvolávaciu cenu.
„Páni! Pohliadnite na ňu!“ Muž Bez Mena mi svojou mosadznou paličkou nadvihol tvár smerom k rozvášnenému publiku.
„Dôkladne si prezrite tie oči so zlatým leskom. Nie je toto poklad hodný aspoň 65 000 dirhamov, nemyslíte, páni?“ recitoval ódy na moju krásu môj súčasný majiteľ. V mojom mene mužom sľuboval nepoznané dimenzie rozkoše, ktoré im môže poskytnúť moje telo, ale len pod podmienkou, že sa dobre udrú po vačku a vysolia za mňa riadnu sumu peňazí.
Červenala som sa pri počúvaní jeho slov. Muži sediaci na zemi v záplave vankúšov sa medzi sebou predbiehali, ktorý z nich je viac zámožnejší a môže si viac dovoliť.
Muž Bez Mena do nich vždy nanovo inteligentne dobiedzal: „Toto dievča patrí medzi posledné najlepšie kúsky. Neváhajte, lebo oľutujete, keď vám ju niekto iný vyfúkne.“
Už som asi desať minút stála na jednom mieste, kde sa o mne dohadujú úplne cudzí chlapi. Ponúkli za mňa 76 000 Dirhamov.
„76 000 po prvýkrát, po druhýkr…“ nedokončil. Zrazu sa jeden mocný muž zdvihol z miesta. Sedel celkom vzadu, nebolo ho predtým dobre vidieť. Jeho gesto zjavne zarazilo i môjho bossa. Zabudol pokračovať v aukcii.
Rýchlo sa však spamätal a pohotovo zareagoval: „Džentlmen má vkus, sám sa prišiel presvedčiť o farbe jej očí. Pozrite si tú naivnú nevinnosť v jej tvári. Ako práve ulovená morská panna…“
Neznámy muž, v ktorom som spoznala cudzinca, do ktorého som nechtiac vrazila, keď som špehovala spoza závesu, prerušil zveličovanie Muža Bez Mena a prehovoril: „Dám stotisíc, ak sú tie oči pravé!“
V miestnosti nastalo ticho, až príliš veľké ticho. Každý bol zvedavý, čo sa bude diať.
„Môžete sa sám presvedčiť, pane,“ ponúkol ma Muž Bez Mena.
Obrovský chlap rázne vystúpil na pódium, až pod ním drevené parkety hlasno zapraskali. Blížil sa ku mne. Nedokázala som sa už usmievať. Bála som sa jeho obrích rúk, ktoré vystrel smerom k mojej tvári.
Urobila som krok vzad, chcela som sa schovať za mojím terajším majiteľom. Ten však skúsene vytušil môj úmysel a postrčil ma dopredu, miesto toho, aby mi bol oporou.
Iné som od neho naozaj nemohla očakávať. V rovnakom momente sa mi tiež šmykla jedna z už aj tak ubolených nôh a neznámemu silnému mužovi som dnes už druhýkrát padla do náručia.
Zahľadel sa do mojej ustráchanej tváre a nežne ma opakom obrovského ukazováka pohladkal po líci.
„Je kúpená!“ povedal ticho.
Muž Bez Mena, šťastný ako blcha, už len zo slušnosti položil otázku smerom k publiku, či niekto náhodou neponúkne viac ako stotisíc.
Nik sa však viac neozval a tak naradostene odklepol dreveným kladivkom legendárnu sumu stotisíc (20 000 eur) a náhlivo sa pobral vydražiť ostávajúce dve panny z Ruska, a tým ukončiť jeho rekordnú dražbu.
Vydavateľstvo: Motýľ
