Ivana Ondriová je 32-ročná Prešovčanka, pochádzajúca zo Stropkova, vyštudovaná novinárka, ktorá na rodičovskej dovolenke s dcérkou Ninkou v sebe objavila vášeň v písaní. Práve v tom čase skúsila napísať svoj prvý príbeh o láske, starostiach a hľadaní šťastia… Zlom nastal v januári 2012, keď jej vyšla prvotina Detský plač v podkroví a v Česku román Nevinné šílenství.
Od roku 2013 pôsobí vo vydavateľstve Motýľ, kde jej po románoch Mladý, sexi a iba môj a Milovanie po mexicky vyšla novinka Muži na zbláznenie. Román Milovanie po mexicky tejto obľúbenej spisovateľky sa na jeseň dočká aj svojej českej verzie.
Vaša novinka Chlapi na zbláznenie ide v obchodoch na dračku, to je príjemný pocit, však? O čom kniha je?
Veľmi príjemný a ďakujem všetkým, že si moju knihu všímajú, mám z toho naozaj veľkú radosť a znamená to pre mňa aj veľkú motiváciu do písania ďalšej knihy. Tá najnovšia – Chlapi na zbláznenie je romanca o šialene nebezpečnej láske dvoch bratov k tej istej žene, mladej Kristíne. S jedným mužom žije v jednej domácnosti, a je presvedčená , že ho miluje a chce s ním prežiť spoločnú budúcnosť, ten druhý sa objaví ako blesk z jasného neba a je nielen starší, skúsenejší a akýsi tajomný, ale aj nebezpečný a vlastne neodolateľný…
Do akej miery si necháte knižku „zaliezť pod kožu“ a vkladáte do nej kus seba?
Samozrejme, v každej mojej knihe, v každej hlavnej hrdinke je kúsok zo mňa. To, ako koná, ako myslí, čo prežíva. Píšem v prvej osobe, takže automaticky sa zväčša hlavné ženské postavy správajú ako ja v tom ktorom okamihu. Dokonca sa v každom románe nájde aj kúsok z môjho vlastného života, malá mozaika, epizódka, napríklad totožnosť s mojou rodinou, so svokrou, s mojimi zážitkami, so skúsenosťami s bývaním a pod. – je to celkom prirodzené a nedá sa tomu vyhnúť.
Ako dlho vám trvá, než napíšete román?
Asi tri mesiace. Ten prvý mesiac vzniká príbeh samotný, ak sa do toho zahryznem a píšem ozaj pravidelne, cca 5 strán denne, tak to ide pomerne rýchlo. Najhoršia práca pre mňa je opravovať po sebe preklepy a ako ja vravím, hlúposti, čo do počítača v tej rýchlosti, v ktorej mi plynú myšlienky, naťukám, ja si po sebe totiž spätne riadky nikdy nečítam, až keď mám dopísanú poslednú bodku. Dva mesiace teda ozaj opravujem chyby a logické súvislosti. Keby sa tomu dalo vyhnúť, bolo by to úplne perfektné. 🙂
Máte vopred premyslený dej a dejové zápletky?
Priznám sa, že píšem za pochodu, teda mám v hlave nejaký úvod a ako ja vravím, postupne z neho ťahám príbeh. Každý deň mi pritom napadne niečo iné a nikdy vopred neviem, čo sa bude ďalej odohrávať. Takže v mojom prípade žiadna kostra, je to ako nový film, o ktorom absolútne netuším, ako sa skončí a čo všetko sa v ňom odohrá.
Ako sa vám podarilo vydať svoju prvú knižku? Bolo to náročné?
Nie, nebolo to náročné. Naopak, veľmi prekvapivé a krásne. Ako som spomínala, skúšala som a skúšala, prišli prvé odmietnutia, tak som písala znovu a znovu, cibrila sa, šperkovala a napokon to vyšlo. Poslala som mail s rukopisom a konečne sa po asi troch odmietnutiach na mňa usmialo šťastie. Ozaj je to veľmi jednoduché, len nesmie odrádzať negatívna odpoveď.
Čo všetko podľa vás musí spĺňať román, aby mu ho vydavateľstvo vydalo ako začínajúcemu autorovi?
Možno je to skôr otázka priamo na vydavateľstvá, ale tak napíšem, ako to bolo v mojom prípade. Je potrebné, aby bol román kompletne dokončený, nestačí teda pár strán. Určite je vhodné, aby bol vo Worde vhodne upravený s okrajmi, odrážkami, riadkovaním, vhodnou veľkosťou písma, čo znamená správne normovanie strán, teda cca 30 riadkov a 1800 znakov aj s medzerami na jednu stranu. a s minimom gramatických chýb, lebo tie vedia pôsobiť pri čítaní textu veľmi rušivo. Toto je forma, obsah je druhá časť a, samozrejme, veľmi podstatná. Nesmie chýbať názov, anotácia k románu. A potom už len odvaha poslať to vydavateľstvu. Odkazujem, treba skúšať a skúšať.
Inšpiruje vás pri písaní kníh aj dcérka Ninka, keď píšete v knihe o deťoch?
Určite áno! Väčšina opisovaného v súvislosti s deťmi, či už v románe Mladý, sexi a iba môj, alebo v Milovaní po mexicky, vychádza z mojich skúseností a prežitého. Napríklad veta: Dobrú noc a sladké sny, nech sa ti sníva o mne, ktorú hovorí Ivana a jej dve deti v prvom menovanom románe, je našou rodinnou vetou. A narodenie bábätka v druhom uvedenom románe vychádza taktiež z môjho života a z obdobia, keď na svet prišla naša dcéra.
Máte nejaké nesplnené priania?
Určite áno! Každý ho má. Nebudem hovoriť o hmotných veciach :), ale vždy som si želala a aj želám, aby nastal deň, čas, kedy budem ja pomáhať rodičom a vrátim im to, čo všetko mi dali a dávajú. No, bohužiaľ, zatiaľ konštatujem, že je to ešte stále tak, že oni pomáhajú mne. Želám si a veľmi, aby som im tú neustálu starostlivosť mohla raz vykompenzovať.
Prijali by ste ponuku, ak by vás v budúcnosti niekto oslovil, že by chcel spraviť film podľa niektorej z vašich kníh?
Myslím, že taká ponuka sa neodmieta. Je to krásna predstava, a dlho to predstavou len ostane 🙂 ale určite by som bola poctená.
Foto: Ninka Ondriová a archív
