Knihy

Snažia sa jej ukradnúť byt. Prečo?!

Bol to skutočný prípad z Bratislavy v rokoch 2012 až 2014, ktorý inšpiroval k napísaniu novinky Prípad starej dámy. Začiatok tohto skutočného príbehu ste mohli sledovať aj v médiách… Žiaľ, spomínaná stará dáma nemá ani hrob, v ktorom by sa mohla obracať. Zločinci totiž naďalej chodia medzi nami…
Tak poďme teraz „dožiť“ tento príbeh – tie fiktívne, románové postavy ho prežijú vo fiktívnej bratislavskej štvrti.

Stará pani Glasnerová sa ocitne v neuveriteľnej situácii: celý život sa starala o chorú dcéru a zrazu ju od nej vyhodili. Vymenili zámky a poslali ju preč.
Sťažovala sa, kričala, prečo jej ničia veci, prečo ju balia. Veď ona nikam nechce odísť…
Kto a prečo to urobil?

Stará dáma je presvedčená, že je to pokus o krádež bytu. Rozhodne sa svoj príbeh publikovať a vyhľadá človeka, ktorý píše o sociálnych prípadoch. Rýchlo sa ukazuje, že do problému je zapletená aj sociálka a súdy, ale cesta von taká rýchla nebude.

Publicista si postupne získa náklonnosť aj dôveru starej dámy, ktorá sa mu zverí, že zamladi prežila Osvienčim. S čím všetkým sa stretne vo vysokom veku?
„V tomto prípade išlo hlavne o to, že mafia čulo spolupracovala so štátnymi orgánmi, ako je dnes už všeobecne známe,“ vysvetľuje Nataša Holinová autorka knihy Prípad starej dámy, ktorá vychádza vo vydavateľstve Ikar.

Silným momentom je aj minulosť starej dámy, ktorá prežila holokaust. Strašné časy, ktoré by sme mnohí nedokázali zniesť…ona to zvládla a potom sa k nej takto zachovali. Okradli ju a vyštvali. A najhoršia bola ľahostajnosť tých, ktorí mohli a mali pomáhať. Ktorí to vlastne mali v náplni práce.

„Nejaký prokurátor sa s nejakým fízlom a s nejakým sudcom dohodnú, že Glasnerovej byt proste počká. Teba noviny už raz osrali, a veľmi rýchlo. S tebou nebude žiadna extra námaha, stačí z teba urobiť kokota. A to si na dobrej ceste.“
Ja nie som ty, chcelo sa mi povedať. Ja nie som naveky namočený v hovnách, ja nemusím dúfať, že sa na niečo zabudne, ale naopak. Ja o tom môžem slobodne rozprávať. Ja som byty sociálnym prípadom nekradol, ty hovädo.“

Začítajte sa do knihy Prípad starej dámy:

Blížila sa uzávierka časopisu, ktorý predávali na uliciach bezdomovci a do ktorého som každý mesiac písal o rôznych sociálnych prípadoch.
Spomenul som si na istú osobu, veľmi vhodnú na rozhovor: advokátka rodinných vecí, ktorú mal kadekto v zuboch a nebolo by od veci zistiť prečo. Osobne sme sa nepoznali.
Jej priestory vôbec nepripomínali advokátsku kanceláriu – žiadne sošky Justície na vyleštenom dreve. Okno sa pozeralo na školské ihrisko. Ryšavá štyridsiatnička v okuliaroch sa usmiala na ten cvrkot: „Môžem mať lepší výhľad?“
Z priebehu rozhovoru som sa tešil čoraz viac. Tá žena hovorila veci, ktoré som ešte nemal ani naformulované.
„V akom zmysle ste sa báli inštitúcií?“ nadväzoval som na to, čo povedala o jednom prípade.
„Ja sa stále bojím – že prestane platiť zákonnosť. Málo právne zdatného človeka odpinknú. A on sa zľakne. Bežný klient nepovie sociálnej pracovníčke: Mám nárok na to alebo ono. Bojí sa, lebo ona riadi jeho život.“
„A aké je postavenie obetí?“ spomenul som si na znásilnenú.
„S obeťami to nie je tak, že ich umyjeme od krvi, oprášime, a ony nám poďakujú a do konca života nám budú posielať pohľadnicu na Vianoce. Takto obete nevyzerajú. Sú arogantné, drzé, lebo prišli o elementárnu istotu, pretože im niekto ublížil tak, že prestali veriť ľuďom. Prečo by mali veriť nám? Alebo vám?“
„Ako by sa dal zlepšiť systém kontroly sociálnych pracovníkov?“ spýtal som sa tupo, primerane tomu, ako ma vetou o obetiach ovalila po hlave.
„Stále dúfam, že sa podarí nájsť dôveryhodné dieťa, ktoré prešlo peklom v inštitúciách, a postaviť systém pred súd. Možno sa nájdu sudcovia, ktorým budú stačiť dôkazy, ale musíme sa zbaviť strachu. Ak sa nám to podarí a súd prizná prvé odškodné, začne sa to meniť.“
„Môže vôbec dieťa, čo prešlo mnohými inštitúciami a nalepila sa naň kopa bahna, byť ešte dôveryhodné?“
„A vy sa pýtate, prečo sa bojím inštitúcií? Pre toto. Keď vyleziete z bahna, akí dôveryhodní budete pre ďalšiu inštitúciu – súd?“
Načisto mi vyrazila dych. Toto bolo ono.
Niečo zamrmlala. Nebol som si istý, či som počul správne, tak som to riskol.
„Aj ja som chuj s okrúhlou pečiatkou,“ povedal som veselo. Pozrela na mňa znepokojene ako všetci, čo ma nevedia hneď zaškatuľkovať.
Pravda je, že im to nijako neuľahčujem – kombinácia prekladateľa a autora sociálnych príbehov pre homles časopis dáva zabrať. Vysvetlenie je ako zvyčajne to najjednoduchšie – potrebujem trochu aj behať po teréne, aby som nesedel len na zadku.
„Nebojte sa, nie som eštebák. Som zapísaný v zozname znalcov, súdnych prekladateľov a tlmočníkov,“ odverklíkoval som oficiálnu vetičku. „Takže pečiatkujem iba svoje vlastné úradné preklady, nič horšie.“
Vedel som, že jej nemusím vysvetľovať, ako a kedy som sa stretol s obeťami. Že som videl ľudí takpovediac in natura, tesne po tom, ako sa im niečo stalo, a oni si ešte nestihli uvedomiť, že táto skúsenosť ich zmení rýchlo a presne a navždy – ako keby im vlak odťal nohu.
Videl som ľudí tesne po zločine alebo hneď po nespravodlivom zásahu moci, zmätených a doráňaných, no ešte stále boli sami sebou, ešte chvíľu. Rodiny to potom buď zničilo, alebo stmelilo.
Videl som sám seba, ako som sa práve rozhodol urobiť niečo, čo by tlmočník nikdy nemal – zasahovať do obsahu –, a chcel som upozorniť policajta počas výsluchu, že sa nesmie pýtať znásilnenej Angličanky, či pila. Toto nesmiete. Sú medzinárodné dohovory… Lenže aj slovo alkohol je medzinárodné a ona pochopila, na čo sa ten blb pýtal, a uprela naňho, na blba, zmučený pohľad, ktorý som nikdy nechcel vidieť.
Prekladal som medzinárodné zatykače a obžaloby s ťažko odpudivým obsahom, kde ma, chvalabohu, viazala mlčanlivosť.
Videl som aj ľudí, ktorí už dlho riešili nejakú úradnú zlovôľu a začínalo im z toho preskakovať, ľudí odrezaných od vlastných detí, ľudí obvinených z ťažkých zločinov na svojich deťoch, a nikto sa tie zločiny neponáhľal vyšetriť. A potom chcú vždy napísať knihu.
Videl som viac právnikov ako v americkom vtipe a navštívil som viac úradov ako v zlom sne.
Už si nepamätám deň, keď sa mi doma začalo vŕšiť viac rozsudkov, úradných záznamov a komentárov k zákonom ako prekladov. Jednoducho sa to stalo, a keď som to zistil, mohol som si len dať predsavzatie, že to musí byť v rovnováhe. Nedarí sa mi to vždy. A potom sú aj zásady, ktoré treba dodržať. Jednou z nich je, že dotknutý človek si vás musí vyhľadať sám.
Vedel som, že jej nemusím vysvetľovať, že do toho trochu vidím, mám aké-také právnické vzdelanie, ktoré sa od úradných prekladateľov vyžaduje, a navyše som sa vďaka tejto činnosti skamarátil aj s niekoľkými normálnymi ľuďmi zo systému, ktorým sa dá zavolať, keď treba.
Videl som, že som stretol neobyčajnú osobu, ktorá rozumie tomu celému podobne ako ja, hoci má celkom iné východiská pochopenia. A to sa mi dovtedy ešte nestalo.
Rozhovor som napísal, dal autorizovať a poslal, no nešlo mi to z hlavy.
Možno sa nájdu sudcovia, ktorým budú stačiť dôkazy, ale musíme sa zbaviť strachu.
Pozeral som do tmy ako jediné nepokojné jadro slastne oddychujúceho domu, ruku som mal na Monike, aby mi bolo dobre, a myslel som na sudcov, ktorým by mali stačiť dôkazy, a najmä na nás, aby sme sa zbavili strachu.

Milan Buno, knižný publicista

To Top