Prečo problémy s duševným zdravím často odkladáme, ako rozpoznať, že už nejde len o bežný výkyv nálady, a ako citlivo otvoriť túto tému s blízkym človekom? Vysvetľuje PhDr. Andrea Fejová.
Prečo Slováci podľa vás o svojich psychických problémoch (ne)hovoria? Čo vo svojej praxi vnímate ako najčastejšie bariéry? Vnímate v tomto smere v posledných rokoch nejaký posun?
Myslím si, že na Slovensku ľudia o psychických problémoch stále veľmi nehovoria, hlavne kvôli stigme. Dlhé roky tu fungovalo nastavenie, že problémy si má človek riešiť doma, nevyťahovať ich von a ideálne ich „zvládnuť sám“. S tým potom súvisí aj veľký strach z toho, ako budem vnímaný – že budem slabý, neschopný alebo „pokazený“. V praxi veľmi často vidím práve obavu zo súdenia, hodnotenia, a zároveň silný vnútorný pocit zlyhania, ak si niekto prizná, že to sám nezvláda. Na druhej strane ale vnímam v posledných rokoch výrazný́ posun. O psychických ťažkostiach sa začína hovoriť oveľa otvorenejšie, terapia prestáva byť tabu a verejne o nej hovoria aj ľudia, ktorí sú viditeľní. A to podľa mňa postupne normalizuje to, že mať ťažšie obdobie neznamená, že je s človekom niečo zle.
Čo sa môže diať s človekom, ktorý svoje psychické problémy dlhodobo nerieši?
Keď človek svoje psychické problémy dlhodobo nerieši, väčšinou sa tá situácia nezačne sama od seba zlepšovať – skôr sa postupne komplikuje. Často až do bodu, kedy má človek pocit, že je to celé neriešiteľné alebo že už z toho niet východiska. Je to aj prirodzená reakcia nervového systému. Ak sme dlhodobo v záťaži, telo aj psychika sa postupne vyčerpávajú. Klesá naša schopnosť premýšľať v širších súvislostiach, robiť rozhodnutia, hľadať riešenia. Človek sa začne čoraz viac točiť len v tom probléme a stráca odstup. Často pritom ide o situácie, ktoré riešenie majú, len v danom stave ho už človek sám nevidí. A práve tam môže pomôcť rozhovor s niekým zvonka – ideálne s odborníkom, ktorý vie priniesť iný pohľad, pomenovať súvislosti a pomôcť zorientovať sa v možnostiach, ktoré tam stále sú, aj keď ich človek momentálne nevidí.
Podľa čoho môžu ľudia poznať, že ich problémy presahujú bežné výkyvy nálady a bolo by na mieste vyhľadať odbornú pomoc?
Na to podľa mňa neexistuje presné pravidlo ani moment, kedy je „už dosť zle“. Veľa ľudí sa k odbornej pomoci dostane až vo chvíli, keď sú dlhodobo vyčerpaní, frustrovaní alebo sa ich situácia už výrazne podpíše aj na psychickom či fyzickom zdraví. Ja si myslím, že pomoc je úplne v poriadku aj skôr, pokojne preventívne. Najmä vtedy, keď človek cíti, že sa situácia dlhšie nehýbe, aj keď sa ju snažil riešiť sám, dal tomu čas, rozprával sa o nej s blízkymi a využil vlastné zdroje, no napriek tomu sa nič nezmenilo.
Aké dôvody podľa vás najčastejšie vedú k odkladaniu vyhľadávania pomoci? Existuje vo vašej skúsenosti typický moment, kedy sa ľudia rozhodnú situáciu začať riešiť?
Medzi najčastejšie dôvody patrí kombinácia subjektívnych aj praktických faktorov. Zo subjektívnej stránky je to najmä ťažkosť priznať si, že už to nezvládame sami, hanba, pocit zlyhania alebo aj snaha zostať v komfortnej zóne a „neotvárať“ niečo nepríjemné. Z objektívnych dôvodov to býva čas, energia, financie alebo dostupnosť odborníka. Z mojej skúsenosti sa ľudia rozhodnú situáciu riešiť až vo chvíli, keď majú pocit, že už nič iné nefunguje a že ich vnútorné preťaženie je príliš veľké. Každý má inak nastavenú tzv. frustračnú toleranciu – teda hranicu, koľko záťaže ešte dokáže uniesť. Keď ju človek prekročí, často je to moment, kedy už vyhľadá pomoc zvonka.
Aké prvé kroky by ste odporučili niekomu, kto sa necíti dobre, ale zatiaľ váha, či svoje problémy riešiť s odborníkom, alebo s blízkymi?
Odporučila by som začať tým, čo je pre človeka prirodzenejšie a dostupné. Ak má vo svojom okolí niekoho, komu dôveruje a kto vie počúvať bez hodnotenia a súdenia, môže byť veľmi nápomocné porozprávať sa práve s blízkym. Už len pomenovanie toho, čo sa deje, často prináša úľavu a niekedy aj nový pohľad. Ba niekedy práve blízki človeka sami povzbudia a dodajú potrebnú odvahu, aby vyhľadal odborníka. Ak sa však niekto necíti na rozhovor s blízkymi, alebo tú podporu v okolí nemá, je úplne v poriadku ísť rovno za odborníkom. Nemá tým čo stratiť – skôr si môže overiť, že je na ceste, kde sa s tým dá pracovať a kde nemusí zostať sám.
Ako možno citlivo otvoriť tému duševného zdravia s blízkym, kto sa skôr uzatvára?
Otvorenie tém duševného zdravia nie je téma, na ktorú sa dá isť „na silu“. Dôležité je, aby ten človek necítil útok, ale kontakt a záujem. Veľmi pomáha začať cez seba a konkrétnu situáciu, nie cez hodnotenie druhého. Namiesto „ty si v poslednej dobe mimo“ skôr niečo ako: „všimol/a som si, že sa posledné obdobie trápiš a mám o teba starosť“. Často funguje aj nechať mu priestor, aby neodpovedal hneď. Niekedy je samotné „som tu, keď budeš chcieť“ silnejšie ako snaha dostať odpoveď, pretože v takých situáciách je kľúčová trpezlivosť a konzistentná prítomnosť, nie jednorazový rozhovor.
Vyštudovaná psychologička, koučka a frekventantka psychoterapeutického výcviku PhDr. Andrea Fejová pôsobiaca na platforme Hedepy, sa špecializuje na riešenie sebahodnoty a budovania zdravých vzťahov. Počas svojej niekoľkoročnej praxe sa zameriava najmä
na tematiku rozchodov, rozvodov a iných vzťahových problémov. V súčasnosti sú jej blízke aj témy sebarozvoja, spoznávania vlastných hodnôt a well beingu. Klientom pomáha nájsť stratenú sebadôveru a sebahodnotu, nastaviť si hranice a nájsť rovnováhu v živote.
Zdroj: Viky Hudáková