Exotický Vietnam je obrovským lákadlom. Krajina má niekoľko centier od severného Hanoja cez centrálne Hue až po južný Saigon. Práve Saigon alebo teda aj Ho Či Minove mesto v sebe ukrýva najväčšiu iskru, ktorá dokáže v človeku zažať plamienok, ktorý sa rozhorí do lásky k tejto juhovýchodoázijskej krajine.
Ho Či Minove mesto bolo kedysi hlavným mestom Južného Vietnamu a túto epochu dodnes pripomína prezidentský palác. V roku 1975 jeho bránu prerazili tanky a Severný Vietnam dobyl svojho južného suseda. Palác stojí na konci hlavného bulváru a vstupuje sa doň z obrovského námestia vyplneného fontánou. Zdobí ho niekoľko červených zástav so žltými hviezdami a na streche rastú exoticky vyzerajúce palmy. Palác na tomto mieste stál už v nepokojnom 19.storočí, kedy si Francúzsko v Indočíne upevňovalo svoj vplyv, no súčasná stavba pochádza až z roku 1962. Nesie v sebe ducha socialistickej architektúry a vo vnútri vyzerá presne tak, ako to návštevník očakáva. Kreslá, dlhé stoly, šachovnice, nevkusné obrazy, vázy, kusy nábytku, portréty Ho Či Mina a človek dostáva akýsi obraz nostalgie z toho, že všetko mu je akosi známe z domova. O mnoho zaujímavejšie, než prezidentský palác pôsobí nádherná katedrála Notre Dame. Saigon zvykli Francúzi prezývať „Parížom Orientu“ a aj vďaka tejto stavbe tu kúsok starej, parížskej atmosféry zostalo. Zostali tu aj chutné, chrumkavé bagety, francúzština, no Notre Dame patrí k najkrajším budovám celého mesta. Jej dve tehlové zvonica držia na svojich špičkách kríže a v parku pred katedrálou stojí Panna Mária. Pred pár rokmi sa dokonca ocitla vo svetle reflektorov, pretože sa o nej hovorilo, že roní skutočné slzy. Údery bubnov, tanec a spev sa ozýva spomedzi davu ľudí. Muži preoblečení za drakov tu skáču, tancujú a všetci sa spoločne bavia. Vietnamci oslavujú sviatok a vedia si ho dokonale užiť. Neďaleké finančné centrum je moderným srdcom mesta. Mieša sa v ňom francúzska koloniálna architektúra so sklobetónovými mrakodrapmi naplnenými kanceláriami. Obchody luxusných značiek, drahé hotely, vynikajúce reštaurácie a obchodné centrá. Aj Vietnamci túžia žiť takýto život a tu môžu. Chaos a hluk sa utíši až na nábreží rieky Saigon. Len niekoľko lodí sa plaví po prúde a Saigon sa odrazu stal tichým a pokojným mestom. Večer však znovu ožije, jeho nočné svetlá pohltia mesto a ponoria ho do víru zábavy. Prvé, čo návštevníka v niekdajšom Saigone upúta je chaos na ceste. Motorky. Tisíce, ak nie milióny motoriek denne premenia cesty na dravé rieky poskladané z plechov a výfukových plynov. Zastavia na semafore a naskočením zelenej sa všetci rozbehnú a chodcovi nedajú najmenšiu šancu prežiť. Osem miliónová metropola juhu je mestom kontrastov. Chudobné, zastrčené štvrte, kde sa predáva tovar z prachu ulice sa striedajú s nablýskanými výškovými domami pod ktorými sa prechádzajú moderní Vietnamci v oblekoch s telefónom pri uchu a dohadujú ďalší biznis. Život sa tu v Ho Či Minovom meste odohráva na ulici. Kruhové objazdy a malé námestia zdobia sochy vietnamských hrdinov a z letákov, bilboardov a stien na všetko dozerá „strýček Ho“ ako zvyknú Vietnamci familiárne prezývať Ho Či Mina, ktorý svojim revolučným duchom zmenil dejiny celej krajiny. Ženy vo farebných šatách už odkryli svoje hrnce a tie začali neskutočne rozvoniavať. Varia tradičnú polievku pho bó, vývar plný slížov, hovädzieho mäsa a pre chuť sa do neho pridáva mäta či iné bylinky. Chutí tak dobre, že má človek pocit akoby jedol najlepšiu polievku sveta. Niektoré uličky obsadili predavačky kvetov s tradičnými, špicatými klobúkmi, ktoré poznajú aj za hranicami Vietnamu. Nenosia ich len ľudia pracujúci na ryžových políčkach, ale bez problémov na ne narazíte aj v meste. Predierať sa vietnamským trhom patrí k unikátnych zážitkom. Ľudia predávajú mäso, zeleninu, exotické ovocie, dračie ovocie alebo pitháju, ktorá je symbolom Vietnamu, niektorí sedia na zemi a paličkami vyberajú slíže z hustej polievky a do toho sa preženie desiatka motorkárov, pričom niektoré motorky nesú na svojich ramenách aj štvorčlennú rodinu. Pri malom oltáriku s podobizňou Budhu zapaľuje žena niekoľko vonných tyčiniek a hoci sa komunistický režim snažil náboženstvo obmedziť, nepodarilo sa mu to. Do ulice vrhajú tiene staré stromy a chlapík mačetou seká kokosové orechy, zapichne do nich slamku a predáva ich okoloidúcim školákom. Z každej ulice, z každého metra srší podmanivá exotika.
FOTO: Tomáš Kubuš
