Nezávislý novinár dostane od svojej tajnej lásky, šéfredaktorky Jany, úlohu, ktorá je preňho veľkou profesionálnou výzvou. Venuje sa prípadu spred dvadsiatich rokov, keď boháča Michala odsúdili za znásilnenie a vraždu jeho mladej priateľky.
Preniknúť za Michalovu hrubú stenu nedôvery k vonkajšiemu svetu nie je jednoduché, no v mene lásky k zavraždenej dievčine napokon redaktorovi otvorí dvere do svojho domu i do vlastného vnútra. Giu postupne odhaľuje nové fakty, ktoré ho šokujú. Kladie si otázku, či milovať je zločin a či láska a hriech idú ruka v ruke. Napokon si uvedomí, že nič nemusí byť také, ako sa zdá, a že aj spravodlivosť môže byť slepá…
Autorka Darina Hamarová sa vo svojej prvotine inšpirovala skutočnými udalosťami z roku 1991, keď na samote medzi dvoma okresnými mestami na juhu stredného Slovenska našiel náhodný turista mŕtvolu mladej ženy. Tento príbeh je základným motívom románu.
Úryvok z knihy:
Ľahol som si na pričňu a v duchu som počítal. Sedemdesiatdva hodín, to sú tri celé dni. Krát dva, to máme šesť dní! Celých šesť dní môžem byť na tejto samotke. Slzy sa mi tlačili do očí stále viac a viac. Otočil som sa ku stene a znova som plakal. Myslel som na svoju ženu, na svoju rodinu, mamu, otca… Ako sa museli tváriť, keď sa dozvedeli, že ich syn, ich pýcha, sedí zatvorený. V duchu som sa modlil všetky modlitby, ktoré som poznal, nech sa už toto moje utrpenie skončí.
Neviem, ako dlho to trvalo, vonku už bola hodnú chvíľu tma. Povedal som si, musíš tu niečo robiť, lebo sa zblázniš a musíš sa unaviť, aby si zaspal. Ale čo? Čakal som, kedy zhasnú svetlo. Nezhasli. Po celú dobu, čo som tam bol, svetlo svietilo vo dne, v noci. A bol som tam celých päť dní a osemnásť hodín. Počas pobytu v tej cele som spal veľmi málo, vždy som mal pred očami to dievča, za ktorého smrť ma obvinili. Preplakal som more sĺz. Schudol jedenásť kíl. Za necelých šesť dní to nebol najhorší výkon.
Päť dní a osemnásť hodín samoty. Päť dní a osemnásť hodín neistoty. Vždy som sa potešil, keď sa otvorili tie malé dvierka vo dverách a mohol som s tým-ktorým službukonajúcim policajtom prehodiť aspoň pár slov. Zakaždým som sa pýtal, či nemajú nejakú novú informáciu. Ich odpoveď bola, až na jednu, stále rovnaká. Tá, ktorá bola iná, mi bola oznámená v tretí deň a vôbec ma nepotešila. Prokurátor dal sudcovi návrh na vzatie do väzby. Policajti nechápali, prečo to v mojom prípade tak dlho trvá. Vraj toto ešte počas svojej práce u polície nezažili. Aby niekto trčal v cele predbežného zadržania päť dní a osemnásť hodín.
Najhoršie boli noci.
Každú noc niekoho priviezli… Výtržníkov, bitkárov, nejakých feťákov. Ak priviezli jedného, tak to ešte ušlo, ale ak ich bolo viac… V jednej cele mohol byť jeden. Rozmiestnili ich po rôznych celách a oni celú noc po sebe kričali, hádali sa. Aj keby som ako chcel spať, nedalo sa. Šťastie, že ich hneď na druhý deň ráno brali pred sudcu.
Môj výzor bol zo dňa na deň strašnejší. Smrdel som, bol som zarastený až hrôza, hnusil som sa sám sebe. Nemal som zubnú kefku ani pastu. O mydle som mohol len snívať. Darmo som sa každý deň snažil umývať, ako sa len dalo… Tvár, hrudník do pol pása, nohy. Bez mydla to nebolo ono.
Na šiesty deň sa dvere konečne otvorili a vošli policajti. Zhodou okolností tí istí, čo ma sem priviezli. Odviedli ma do šatne. Mohol som si obliecť svoje nohavice, vziať si opasok a navliecť do topánok šnúrky.
„Prepáčte, ale budeme vás musieť spútať,“ ozval sa jeden z nich.
„Pravdaže, nech sa páči.“ Vystrel som ruky oproti nemu.
Previezli ma do krajského mesta pred sudcu, čo mal rozhodovať o mojej väzbe. Na chodbe pred kanceláriou sudcu už čakal môj advokát a môj brat.
Advokát ma vzal bokom.
Sadli sme si na lavičku a šeptom mi hovoril:
„Bol za mnou váš brat hneď po tom, čo vás zatkli. Robíme, čo sa dá, ale prokurátor vás nechcel pustiť, vraj nech rozhodne sudca. Pritom je to švagor mojej priateľky. Sudca trvá na vašom vypočutí. Bol som s ním včera. Musíte byť statočný a bojovať.“
Môj pohľad hovoril za všetko. Zbieral som posledné zvyšky síl, aby som pred bratom neukázal ani náznak slabosti či sebaľútosti. Len ma objal a bez slova sme tak stáli hodnú chvíľku, kým nás neprerušili policajti. Veľmi slušne.
Z kancelárie sudcu vyšli dvaja mládenci v putách a dvaja ďalší policajti.
V kancelárii sudcu mi policajti dali dole putá. Veľmi som sa hanbil za svoj výzor a hneď som sa sudcovi za to ospravedlnil. Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý znamenal, veď on je už na to zvyknutý.
Výsluch trval tri hodiny. Na konci som mal z toho dobrý pocit. Sudca viackrát napomenul prokurátora za nevhodné pripomienky. Najviac však za to, že mi opäť ukázal fotky toho dievčaťa. Ale aké fotky!
Prvýkrát som videl to dievča ako leží nahé v nejakom sene. Hlavu mala čudne vykrútenú, na krku tmavé fľaky po škrtení. Na rukách a na nohách mala rany po povraze, ktorým bola zrejme zviazaná. Medzi nohami mala zaschnutú krv, stopy po znásilnení. To už nebolo to krásne dievča, čo mi ukázali na policajnej stanici. Ten človek, čo jej to urobil, musel byť netvor. Potom mi to došlo. Ten netvor som vlastne podľa policajtov
a prokurátora ja!
Prokurátor mi tú fotku napriek protestom sudcu a môjho advokáta strčil pred tvár so slovami:
„Ako sa vám na ňu pozerá? Ste spokojný so svojím dielom?“
„Ja som to nebol,“ zmohol som sa len na chabý protest a so slzami v očiach, tvárou zaborenou do dlaní som sa zrútil na stoličku.
Do konca výsluchu som už neprehovoril, nech sa ma pýtali čokoľvek. Vlastne som tam už nebol.
Sudca po troch hodinách rozhodol. Vyhovel prokurátorovi a poslal ma do väzby. Vraj aby som sa nepokúsil utiecť, aby som nemohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti a aby som nemohol ovplyvňovať svedkov.
Mne bolo všetko jedno. Na chodbe mi advokát niečo šepkal. Nepočúval som ho. Jeho hlas mi znel z veľkej diaľky. Všimol som si, že pri bratovi už stál aj môj otec a moja manželka. Pri pohľade na otca som sa neudržal a tvár mi zaliali slzy. V jeho tvári bolo poznať, že ho to veľmi trápi. Videl som, ako zatína zuby. Živo som si predstavil, čo bude až príde domov a mame povie, že ma domov nepriviedol. On, ktorý si vedel pomôcť v každej situácii, tam stál taký bezradný a slabý. Manželka pristúpila ku mne a dala mi pusu. Bola to posledná pusa, ktorú som od nej dostal.
Vydavateľstvo: Motýľ
