V decembri oslávil neuveriteľné 65. narodeniny, spolu s ním zreje aj jeho súputníčka Medulienka, ktorej vek radšej ani neprezradíme. Hudbu dostal do vienka po otcovi, ktorý bol huslistom v SND a Pavol Hammel začínal tiež na tomto nástroji, kým ako 16-ročný neobjavil čaro gitary. Legendárnu skupinu Prúdy založil v roku 1963 a tá sa svojimi piesňami natrvalo zapísala do zlatého fondu slovenskej populárnej muziky. K minuloročnému jubileu si daroval spevák dvojcedečko LIVE a nielen o ňom sme si pohovorili s nestarnúcim interpretom spomnanej Medulienky, Učiteľky tanca a ďalších desiatok hitov. Pavol Hammel.
Nedávno vám vyšiel album – dvojcédečko LIVE a obal zdobia – ak sa nemýlim – fragmenty z obrazov, ktoré ste namaľovali, a ktoré dôverne poznám z vašich výstav…
Reálny, skvelý a pozoruhodný odhad (smiech). Obal j už len ambalážou hudby, o ktorú mi vždy išlo a stále ide, i keď je pravda, že v poslednom čase sa výtvarnému umeniu venujem vo zvýšenej miere. Už asi piaty album robím s Vladom Jurkovičom a jeho dizajnovou agentúrou, takže jeho nápad bol urobiť základ obalu práve z mojich obrazov. Myslím, že efekt je veľmi príjemný či už farebne alebo textovo. Výtvarný prvok obalu je dôležitý, vždy som si na ňom dával záležať, preto mi chýbajú veľké platne, kde sa výtvarník mohol realizovať. Nezabudnuteľný je pre mňa obal platne Śľahačková princezná, ktorý robil Juraj Jakubisko. Vtedy neboli počítače, ktoré to zmákli, ale muselo sa všetko ručne maľovať. Pravdou je, že tento abum vychádza aj na LP platni a pre tých, ktorí nemajú gramofón, vkladáme CD nosiče. Takže vlastne 4 v jednom (smiech).
Platne sa nedajú púšťať v aute…
Ste dnes skvele naladený…
…ale to som ja stále.
Teraz som myslela skôr, že máte z tohto diela nefalšovanú radosť…
Samozrejme, mám. Je to záznam z koncertu, ktorý sa odohral pred viac ako rokom v slovenskom rozhlase a koncert bol so skvelými hosťami, dobre koncepčne a dramatrgicky pripravený, tak sme urobili záznam. Všetci sme podali dobrý výkon, nemuseli sme nič prerábať, lebo sú aj také „lajfky“, že ich prehrávajú a prespievavajú v štúdiu, tu sa nič podobné nedialo.
Na albume sú skvosty nielen z vašej tvorby, ale možno povedať zo slovenskej tvorby vôbec…
Až tak? Robil som výber od najstarších ako Balada o smutnom Jánovi, Šesť starcov, čo málokto aj pozná, lebo to je pieseň zo zakázanej platne Pokoj Vám… Ale dávam aj novinky, aby som nevaril stále len z tej istej vody, päť piesní pochádza z Nočnej galérie, ktorú moc ani ľudia nepoznajú. Kto videl balet Everest, spozná tiež veci odtiaľ. Mal som dve speváčky, z Pezinka chrámový zbor, Martin Hanzel hrá na píšťaľovom organe, ktorý sa nachádza len v Redute a v rozhlase, preto som vybral koncertnú sálu v rozhlase na nahrávanie, aby som odprezentoval kultovú našu pieseň Ľalia poľná, ktorú zložil pre mňa Marián Varga.
Ľalia poľná je trochu ako jazykolam pri vyslovovaní, nieto ešte pri spievaní…
Myslím si, že mne je dosť dobre rozumieť pri spievaní, aj keď pri rozprávaní mi utečie kus „bratislavčiny“.
Ako je to s vaším maľovaním?
Venujem sa mu naozaj v posledných rokoch, nie je to koníček od detstva. V kotolni je teplo, tak tam rád trávim čas, maľujem a je to skôr taká moja „výtržnoť“, pretože naozaj hudba hrá prím.
Aké máte odozvy, ak máte, ohlasy od renomovaných kritikov výtvarného umenia?
Vždy je to pre a proti, napokon zčasti majú svoju pravdu, nevyštudoval som to, ale však oni tiež môžu hrať na gitaru, nikto im nebráni (smiech). Mám pár vzánych ľudí ako je riaditeľ Považskej galérie Milan Mazúr, pani Ľuptáková z Oravskej galérie, šéf aukčného domu Darte Jaro Krajniak, v Bratislave Ľubo Moza, ktorí ma podporujú, robia moje výstavy a určite by to nerobili, keby to nestálo za to. Možno moje meno pridáva obrazom na zaujímavosti, ale zase ich mená sú zárukou, že to fakt za niečo stojí. Nie je to moja závislosť ani hlavná práca a poteší ma ak obraz v niekom vyvolá pozitívnu emóciu.
Pozreli ste si tvorbu speváckeho kolegu Karla Gotta?
Videl som jeho obrazy v Košiaciach, on má iný štýl, má to ako relax, však donekonečna je Zlatý slávik. Karel Gott je pojem, fenomén, pán spevák, inteligentný človek, nech si hovorí kto čo chce.
Máte prehľad koľko obrazov ste namaľovali?
Práveže nie, aj mi to vyčítajú, že ich nemám dokonca ani nafotené. Namaľoval som, daroval, myslím, že by som sa mal archivácii venovať viac, nie takto macošsky sa srávať k svojim“deťom.“
Práve Karel Gott hovorí, že nemaľaje veľa obrazov, lebo to devalvuje hodnotu umenia…dokonca ich ani nepredáva, lebo vraj po jeho smrti budú mať vyššiu hodnotu.
Ani ja nemaľujem veľa, ale zase keď si vezmete napríklad Picassa, namaľoval tisíce obrázkov, lebo maľoval aj na servítky v reštaurácii a po smrti umelca sa hodnota diela zvyšuje, to je vo všetkom tak. Keď niekto chce môj obraz, tak mu ho dám, veď na to to robím, čo ho budem doma skladovať?
Variť viete?
Rezne, šalát určite, vianočný kapor je moja záležitosť, rád sa hrám s mäsom, urobím to s láskou, ale určite nevarím každý deň. Mám rád dobré jedlo, príjemné stolovanie, vôbec veci okolo gastronómie si užívam.
Podarí sa vám občas stretnúť celej rodine pri stole?
Skôr nie, je to časovo náročné, jedna dcéra je v Prahe, chodievame my za ňou, druhá dcéra s partnerom je v Bratislave, tak sa vídame častejšie.
Vaša dcéra Linda sa venovala spievaniu…
Aj sa venuje s rôznymi dídžejmi, ale nie prvoplánovo. Začala s kapelou This is Kevin a mladšia po nej prevzala štafetu, myslím na druhej alebo tretej platni už spieva s nimi aj Nika. Okrem toho všetky zvučky Rádio Slovensko tiež naspievala „tá menšia“, lebo potrebovali neznámy hlas, ktorý by neevokoval nič, len to čo má byť. Ani jedna však spievanie nemá ako prioritu.
Vyštudovali ste právo, nie je vám ľúto, že sa mu nevenujete, keď sledujte koľko zarábajú právnici?
Keby som bol šikovný advokát alebo nebodaj exekútor (smiech) asi by…
Ale nesťažujete si…
Určite nie, nechcem teraz pôsobiť ako radca, alebo zaslúžilý otec, ale keď som mal 18-19 rokov, chcel som si spraviť vysokú školu, hoci sa mi darilo už v muzike. Preto by som možno vyzval mladých ľudí, aby nepodľahli osiaľu prvých úspechov a venovali sa aj škole.
Rocker Maťo Ďurinda si myslí tiež, že vzdelaie je dôležité, sám je doktor farmácie…
Nehovorím, že vysoká škola je patent na rozum, niekto sa dokáže nabifliť a v praxi je nepoužiteľný aj s titulom, dalo mi to aj niečo iné, nielen titul. Aj ja som mal v roku 1970 Medulienku a mohol som sa, dajme tomu, na všetko vykašľať, prežil by som s ňou, ale až tak som tomu neveril. Mal som pevnú vôľu a inteligenciu. Sám som neuveril svojej sláve, hoci ma hrali v rádiách a bol som na titulke Popularu.
Dnes sa niektorí zbláznia z prvého obrázku v novinách a nemusí to byť ani o hudbe…
No práve. Hovorím o nich, že majú budúcnosť už za sebou… a pri tom len zaspievali pesničku po niekom v súťaži. Aj my sme mali Bratislavskú lýru, ale to bolo o inom, opäť nechcem mentorovať, ale každý rok vzniklo 24 nových pesničiek, intepreti tam šli s kožou na trh s úplne novou neznámou pesničkou v priamom prenose, prišiel mladý, 19 ročný spevák alebo speváčka a muel zaujať. Začínal tak Koller a mnoho ďalších. Aj dnes vedia zaspievať, nehovorím, všetko tu už bolo, ale bol to prínos pre domácu tvorbu.
Vlado Kolenič nedávno skonštatoval, že kedysi sa speváci venovali spievaniu, prípadne skladali hudbu a texty robili renomovaní textári. Dnes vraj každý robí všetko a po tretej pesničke je na koncerte nuda, čo si myslíte o tom?
Nikdy som sa nebránil dobrej hudbe iných autorov, aj keď som skladal sám hudbu. Veľa pre mňa robil Marián Varga, o jeho kvalitách je zbytočné diskutovať, Jano Lauko, mal som šťastie na textárov – Boris Filan, Kamil Peteraj – rád som robil na hotové texty a chcel som, aby to vyznelo ako celok. Našťastie – mám nádherné texty – Keď sa chlapec z detstva poberá, Vždy, keď pília krásny strom je mi ho ľúto, a tak by som mohol pokračovať, to sú skvosty dodnes a pretrvajú ešte mnoho rokov, si neskromne myslím. Joe Cocker si nenapísal nikdy nič, napríklad.
Kto vie prečo nastal trend – sám si zložím, sám si otextujem a sám si naspievam…
..a sám si kúpim, nie?
