Nádherný príbeh lásky z regentského Anglicka. „Jeden z vrcholov autorkine tvorby,“ píše Publishers Weekly. „Žiť pre lásku má nezabudnuteľných, výnimočných hrdinov a dojímavý, hlboko ľudský príbeh.“
Po románoch Žiadosť o ruku a Sobáš z rozumu pokračuje obľúbená séria z regentského Anglicka ďalším úchvatným príbehom lásky mladej vdovy a vojnového hrdinu s názvom Žiť pre lásku.
Benedict Harper prežil ťažké boje počas napoleonských vojen, no telo i ducha má navždy poznačené. Húževnato bojuje s následkami zranení nôh a usiluje sa nájsť nový zmysel života. Neráta však s tým, že jeho spásou by mohla byť krásna žena, ktorej osud takisto nadelil dosť utrpenia.
Samantha McKayová sa celé roky starala o chorého manžela, ktorý nakoniec podľahol zraneniam z vojny. Po jeho smrti zostane vydaná napospas despotickému svokrovi – kým sa nerozhodne utiecť do Walesu. Benedict sa ako pravý džentlmen ponúkne, že ju bude na dlhej ceste sprevádzať.
Ben chce Samanthu rovnako ako ona jeho, ale je opatrný. Veď čo môže muž so zranenou dušou a telom poskytnúť žene? Samantha je ochotná vzdať sa predchádzajúceho života a hodiť za hlavu spoločenské konvencie, lebo veľmi túži po tomto príťažlivom a čestnom vojakovi. Odváži sa mu však ponúknuť svoje zranené srdce i telo?
Začítajte sa do romantického príbehu Žiť pre lásku:
Hostinský im oznámil, že najbližší hostinec je v Chepstowe, čo bolo ďaleko, navyše v ten deň už aj tak prešli dlhší kus cesty než zvyčajne.
Samantha vedela, že cestovanie spôsobuje Benovi problémy. Hoci sa nikdy nesťažoval, podľa výrazu tváre či úsmevu vedela, ako sa cíti. Čo ho to len posadlo? Prečo chce stráviť život cestovaním a písaním cestovateľských príručiek? Ale teraz toľko cestuje len kvôli nej. Je to jej vina!
„Už sme prišli dosť ďaleko,“ podotkla. „Musíme vziať tú izbu, Ben. Veď iba na jednu noc.“
„Neoľutujete, pane,“ ubezpečoval ho hostinský. Máme najlepšieho kuchára široko-ďaleko. Pokojne sa spýtajte hocikoho.“
Ben sa tváril, akoby chcel namietať. Ale bol bledý a vyzeral unavený. Zrejme na tej prechádzke po zrúcaninách kláštora chodili viac, než bolo rozumné.
„Tak teda dobre,“ odvetil. „Zostaneme tu.“
Izba bola pekná a čistá, z okna bol skutočne nádherný výhľad, ale nebola to mimoriadne veľká miestnosť. Nebolo tam kreslo ani pohovka, ako Samantha dúfala. Miestnosti dominovala veľká posteľ a tá zaberala takmer celú izbu.
Veď to bude len na jednu noc, pomyslela si, keď stáli vo dverách a rozpačito sa obzerali okolo seba. „Predpokladám,“ ozvala sa rázne, „že keď si ľahnem celkom na kraj na jednej strane a vy si ľahnete na kraj na druhej strane, bude medzi nami dosť miesta aj pre slona.“
„Ak sa v noci prekotúľate, mali by ste si dať pozor, aby ste sa kotúľali správnym smerom,“ podotkol.
„A to ktorým?“
Obrátila hlavu a usmiala sa naňho – a on sa usmial na ňu. A zrazu sa mu zdalo, akoby jej slová boli napísané vo vzduchu ohňom.
„Obávam sa, že slonovi sa nebude páčiť, ak ho v noci zobudia,“ poznamenal.
„Áno.“ Prešla k toľko vychvaľovanému oknu.
„Nechcete, aby sme radšej išli do Chepstowu?“ spýtal sa. „Ešte vždy môžeme odísť.“
„Nie, nemôžeme,“ vyhlásila. „Ste na pokraji zrútenia. Bol to veľmi ťažký deň. Idem dolu, aby som sa pozrela, či sa o Tuláka dobre postarali. A pošlem za vami pána Quinna.“
Nehádal sa.
Strávila so psom celú hodinu – najprv sedela na slame pri ňom, s kolenami pod bradou, potom vzala psa na prechádzku, aby si vybavil svoje potreby.
Vychádzali so sirom Benedictom – s Benom – veľmi dobre. Vedeli sa spolu porozprávať i zasmiať, ale vedeli spolu aj mlčať. Dokázali spolu chodiť aj po pamiatkach, hoci len veľmi pomaly a nesmelo to byť ďaleko. Ale bol to muž a musela by byť z kameňa, keby to nevnímala, stále spomínala na ten bozk, pri ktorom si predstavovali, že sa spolu vznášajú nad oblakmi v teplovzdušnom balóne, zababušení v kožušinách, aby im nebolo zima vysoko v atmosfére.
Niekedy bolo ťažké nevnímať jeho mužnosť, keď boli celé dni zavretí v koči.
Aké to asi bude, keď spolu budú spať v jednej posteli?
Keď sa vrátila do izby, Ben bol už oblečený na večeru, sedel na kraji postele a čítal. Odložil knihu nabok, pomaly vstal. Podarilo sa mu to rýchlejšie než inokedy, možno preto, lebo posteľ bola vysoká.
„Nechám vás samu, aby ste sa prichystali,“ navrhol. „Stretneme sa dolu v jedálni.“
„Dobre.“
Na večeru bol oblečený veľmi elegantne v kombinácii čiernej a bielej farby. Bola by radšej, keby nebol taký príťažlivý.
Ona si obliekla zelené hodvábne šaty a na krk si pripla perlový náhrdelník, ktorý dostala od otca ako svadobný dar.
Jediný súkromný salónik v hostinci už bol obsadený, keď prišli, ale v hlavnej jedálni bolo len pár ľudí a nikto nesedel priveľmi blízko, takže sa pokojne mohli zhovárať. Jedlo bolo výborné, aspoň Samanthe sa to zdalo, ale, pravdupovediac, nevenovala mu veľmi pozornosť. Usilovala sa udržiavať rozhovor. Akosi sa im nedarilo nájsť tému, na ktorú povedali viac ako jednu vetu. Niekedy len jednu slabiku.
Ach, to bude zvláštne, keď budú spať v jednej miestnosti. Dosiaľ tento problém nemuseli riešiť.
„Keby bol ten súkromný salónik voľný, mohol by som prespať na stoličke,“ nadhodil.
„Keby ste to chceli urobiť, to už by sme radšej mohli pokračovať v ceste do Chepstowu. Na tej stoličke by som spala ja.“
„Nezmysel!“ vyhlásil. „To by som nikdy nedovolil.“
„Možno ja by som nedovolila, aby ste mi diktovali, čo môžem a čo nemôžem robiť.“
„Znova sa hádame?“ spýtal sa. „Ubezpečujem vás, Samantha, že nijaký džentlmen by nedovolil žene spať na stoličke v súkromnom salóniku, kým on by si vychutnával pohodlnú posteľ v izbe s nádherným výhľadom.“
„Aha, na ten výhľad som zabudla,“ poznamenala. „Zrejme by som pri tejto príležitosti dovolila, aby bolo po vašom. Ale je to akademická otázka. Nemáme k dispozícii súkromný salónik, a tak ani jeden z nás nemôže urobiť to šľachetné gesto a prespať na stoličke.“
„Takže si obidvaja môžeme vychutnať výhľad,“ dodal.
Usmiala sa a on sa zachechtal. Chvíľu naňho ohromene hľadela. Mala veľmi rada svojho otca, ale nespomínala si, že by niekedy spolu žartovali alebo hovorili nezmysly – či dokonca hašterili sa. A hoci v čase, keď jej Matthew ešte len dvoril, ale aj v prvých mesiacoch manželstva sa zrejme spolu smiali, nespomínala si, že by tárali pochabosti a zabávali sa na nich.
