Zostal po nich len popol a prach. Jazvy, trvalé popáleniny a zdeformované ľudské telá. Čo bolo predtým, to už si skoro nepamätajú. Mimo Dómu živoria chudáci – znetvorení, bezútešní, nebezpeční. Vo vnútri Dómu žijú zdanlivo dokonalí. Osud postavil Pressiu a Partrigea na opačné strany barikády. A čoskoro majú zistiť, že ich svety nie sú tým, čím sa zdali.
„Úchvatné a desivé. Nedokázala som sa od Čistého odtrhnúť.“
Danielle Trussoniová
Pressia si toho z Explózie ani zo života predtým veľa nepamätá. Prespáva ukrytá v skrinke v ruinách starého holičstva, kde žije so svojím dedkom, a myslí na všetko, čo je teraz nenávratne preč. Ako sa zo sveta zábavných parkov, kín, narodeninových osláv, ockov a mám stal popol a prach. Ale teraz dospela do veku, keď sa musia všetci hlásiť na milícii, kde z nich buď vycvičia vojakov, alebo tých slabých a postihnutých využijú ako svoje ciele. Teraz už Pressia nemôže ďalej predstierať, že je malé dieťa. A rozhodne sa pre útek!
Existujú však aj takí, ktorí apokalypsu prečkali bez postihnutia. Čistí. Prežívajú v bezpečnom úkryte za múrmi Dómu, ktorý chráni ich zdravé, umelo zdokonaľované telá. Partrigeov otec je jedným z najvplyvnejších ľudí v Dóme, no cíti sa osamelý. Iný. Aj jeho trápi pocit straty – možno preto, že sa jeho rodina rozpadla, otec je emocionálne chladný, brat spáchal samovraždu a matka sa do Dómu ani nedostala.
Alebo za to všetko môže jeho pocit, že sa Dóm stáva hniezdom mimoriadne bezohľadného režimu?
Keď Patridge z jednej náhodne prehodenej poznámky vyrozumie, že jeho mama stále ešte žije, rozhodne zariskovať a utečie z Dómu, aby ju našiel…
„Pri Čistom pripomínajú Hry o život záhradnú besiedku.“
Self magazine
