Spevák a skladateľ, ktorý športuje, fotí, maľuje, píše knihy, 8. decembra oslávi neuveriteľnú sedemdesiatku. V skvelej forme a nálade sme sa stretli v bratislavskom legendárnom Véčku, kde síce nebol protagonistom večera, ale napriek tomu si ho užíval.
Pán Drobný, prezraďte, ako sa máte?
Ďakujem za opýtanie, mal som sa horšie, ale samozrejme aj lepšie (smiech).
Vaše cesty na Slovensko sú v poslednom čase celkom „husté“…
Áno, mám za sebou koncert v Bratislave, vernisáž výstavy mojich obrazov v Piešťanoch, spojenú s koncertom a vlastne dnes som tu ako krstný otec knihy, spoločne s Evou Pilarovou krstíme knihu – spevákovi Jozefovi Ivaškovi. Ale určite niečo aj zaspievam, i keď to nebude klasický koncert, skôr pieseň ako darček. A po zajtrajšom koncerte v Trnave fičím do Prahy. Pracujem totiž na novom CD a musím to postrážiť.
Slovensko máte stále rád…
Samozrejme, ja som sa nikdy nerozišiel… to za nás urobili iní a vôbec na nič sa nás nepýtali. Mal som tu kamarátov a mám ich stále. Či je to Milan Lasica, Meky Žbirka, ktorý síce je už v Prahe a mohol by som menovať ďalej… Spomienky na Bratislavskú lýru, napríklad na Karola Duchoňa, Olinku Szabovú, chalanov – dnes už pánov – z Elánu. Keď som sa druhýraz ženil, oddávala ma vtedajšia veľvyslankyňa Magda Vášáryová a svedkom mi bol práve Milan Lasica.
Na Bratislavu máte však spomienku aj takú viac srdečnejšiu…letušku…
Á, tak toto ste na mňa vytiahli, som myslel, že začnete ako všetci s Marikou Gombitovou… Mal som krásnu letušku, krásny vzťah, ktorý mal takú malú chybičku – ja som totiž v tom čase bol tak trochu ženatý (smiech). Potom to ruplo, ale Jelena bola skvelá žena a stále je…
No a teraz dajme tú Mariku Gombitovú… Ako to bolo?
S Marikou to bola krátka láska, ktorú vlastne „zavinil“ Pragokoncert. Išli sme na dlhý zájazd do Laosu do Vietnamu a nakoľko nebolo dostatok jednoposteľových izieb, komunisti sa snažili šetriť, tak som mal šťastie, že som sa ocitol v izbe práve s Marikou Gombitovou, a to viete… Vyvinul sa z toho románik, teraz počúvam, že je šanca, jej návratu na javisko, veľmi by som jej to prial aj jej fanúšikom a samozrejme aj sebe. Prajem jej len a len to najlepšie a srdečne ju pozdravujem.
A neplánovali ste v tom vzťahu po vietnamskom turné pokračovať?
Plánovať sme mohli, ale to viete, život to naplánuje za nás. Z Vietnamu som šiel na svoje koncerty do Ruska a ona práve v tom čase havarovala, keď som bol v Rusku. Povolila mi v nemocnici jedinú návštevu a potom už nič, márne som sa snažil k nej dostať, chcela, aby som si ju pamätal tak ako som ju videl a zažil vo Vietname. Keď už bolo isté, že nebude chodiť, nepristúpila na žiadne stretnutie.
Svojho času ste spievali pieseň Muj syn je drobný, čo nám o ňom prezradíte?
Bol hlavne prvý syn Honza a ten dvojzmysel, že je drobný ako každé novonarodeniatko a má aj priezvisko Drobný, nebol síce môj nápad, vymyslel to Zdeněk Borovec, ale pieseň získala cenu na festivale Děčínska kotva a syn má teraz 36 rokov. Ešte mám dcéru Míšu z prvého manželstva a najmladší syn Milan má 22 rokov. Ale všetci ma štvú, lebo vnúčatá ešte nemám a už by som chcel.
Ste veľmi aktívny, našli by ste si na ne čas?
Rovnako ako si ho nájdem na tenis, cyklistiku a hokej určite by som si našiel čas i „na ty mrňouse“. Šport je úžasný, ja športujem od mlada, píšem o tom aj v jednej z mojich deviatich kníh, ktoré som doteraz napísal. Už pracujem na desiatej, chcel by som aby vyšla k Vianociam. Na Slovensku by som rád pokrstil svoje autorské CD, na ktorom pracujem, volá sa …a život běží dál… a s ním i jeho lásky, je to swing a blues.
V Piešťanoch ste mali vernisáž obrazov – čo vás inšpiruje a prečo maľujete? Maľuje aj Karel Gott…
Karel maľuje, ja len prenášam na plátno nápady, to je rozdiel, Karel maľuje dávno a krásne. A ja nápady, napríklad ma niečo zaujme, keď bicyklujem, alebo na prechádzke či nejaký veselý pohľad z auta. Rovnako ako Karel však obrazy nepredávam, len darujem, inak predávam reprodukcie ako on, včera na vernisáži sa ich predalo hneď päť.
Hovoríte, že veselý pohľad, ale určite nie až taký veselý ako maľuje napríklad František Ringo Čech…
(Smiech). No to je zase niečo úplne iné. On ide i do politiky, čo my s Karlom nerobíme, je tiež naivista ako ja, predmaľováva mu to Oto Jirák, no ja sa skôr hlásim k odkazu Pepíčka Hlinomaza ako herca. Maľujem na čo stačím, a keď ľudia spoznajú, som rád.
Odkaz slovenským čitateľom?
Rád by som sa naďalej s nimi stretával na vystavách, ale hlavne na koncertoch z očí do očí (úsmev).
