Juraj Čurný (JČ): Pekný deň. Michal, je to vaša štvrtá spolupráca s Janom Svěrákom. Od neho som počul príbeh, ako ste sa k nemu dostali — od roku 2010 vlastne robíte hudbu ku všetkým jeho filmom. Zaujímalo by ma, ako sa tá spolupráca začala z vášho pohľadu.
Michal Novinský (MN): V roku 2009, počas natáčania filmu Kuky se vrací, Ondřej Soukup, dvorný skladateľ Jana Svěráka, pripravoval v tom istom čase muzikál a tým pádom musel Jan hľadať skladateľa pre svoj film. Priatelia mu poradili nech zorganizuje konkurz na skladateľa. Strihač, Filip Malásek, ktorý pripravoval s Honzom trailer a s ktorým som v tom čase spolupracoval na nejakej reklame, posunul Honzovi na mňa kontakt a mne sa v maili objavili dve neuveriteľné ukážky z animovaného filmu Kuky se vrací. Išlo o bábkový film, miestami ešte na zelenej kľúčovacej ploche. Mne sa to veľmi páčilo. Bol som z toho v takom pozitívnom strese, že som to odoslal o mesiac skôr ako ostatní. Povedal som si, že z toho pravdepodobne nič nebude a zabudol som na to. O mesiac mi volal Honza, že som tender vyhral.
Urobili tajné hlasovanie a vybrali si mňa. Pozval ma na večeru, aby sme sa zoznámili. Následne sme mali projekciu filmu, kde strih mal na starosti legendárny Alois Fišárek, bol tam aj Ivan Zachariáš – svetový reklamný režisér, samozrejme Honza Svěrák a tiež spomínaný Filip Malásek. Ľudia, o ktorých som síce vedel, poznal som ich prácu ale ani mi nenapadlo, že budem niekedy s nimi spolupracovať.
Pri tej prvej projekcii mi Honza povedal: „Keď sa ti niečo bude zdať, že treba prestrihať, hneď to spravíme.” A naozaj — keď som povedal, že na nejakom mieste by mohla byť hudba dlhšia, on zastavil a obraz začali prestrihávať. To bolo niečo, čo som dovtedy vôbec nezažil — že hlas hudobníka je akceptovaný v takejto miere. Po čase sme zistili, že naše hodnotové svety majú k sebe veľmi blízko a tiež si rozumieme vo vnímaní filmového jazyka. Pre mňa to bol samozrejme obrovský stres. Fúzia vlastných pochybností so zodpovednosťou. Film som dokončil, premiéra v kinách bola úspešná a nakoniec som dostal za film prvého Českého leva. Po ocenení som dva-tri mesiace žiadnu ponuku nedostal, ale spolupráca s Honzom spôsobila, že človek akoby dostane pečiatku – potvrdenie o spôsobilosti vo svojej práci, a postupne mi začalo volať množstvo ľudí a ja som sa to snažil efektívne využiť.
JČ: Len potvrdím, že Honza Svěrák túto verziu potvrdil — padlo tam aj meno Ivana Zachariáša aj ten slepý tender. On si vtedy iba postupne počúval jednotlivé ukážky a nevedel, kto je kto.
MN: Označili nás A, B, C, D, E a hlasovali. Až na konci niekto mal ten zoznam a priradili to k menám.
JČ: Poďme k aktuálnemu filmu. Honza spomínal, že hudba v ňom hrá významnú rolu, hoci sa celý odohráva na mori. Vraví, že si v každom filme dáva záležať na tom, aby bola hudba prítomná veľmi výrazne. Mňa by zaujímalo, ako ste sa dostali k spolupráci s Ninou. Nina je úplne iná generácia, s úplne inými skúsenosťami. Robila si predtým nejaké filmové veci? Toto je prvý film?
Nina Kohout (NK): Nejaké veci zo sveta audiovízie som robila, ale toto je môj prvý film.
JČ: A ako ste sa vy dvaja dali dohromady, keď ty si v Brightone a vy ste v Bratislave?
MN: Ešte musím povedať, že jedna z predností Honzu je, že hudba je pre neho vo filme naozaj dôležitá — čo v našich končinách nie je úplne samozrejmé. Je to obrovská výhoda a zároveň veľmi záväzná vec. Spolupráci na tomto filme predchádzala ešte predchádzajúca spolupráca s Ninou, a tej zase okolnosť – a tou bol Ninin koncert v rámci festivalu VIVA MUSICA. Ninu som tam videl prvýkrát vystupovať. Tušil som, že existuje, niečo som počul, ale len zľahka. Ten koncert ma však dostal úplne. Pár dní po ňom som sa z toho nevedel spamätať. Vypýtal som si na ňu číslo a zavolal jej. Pripravoval som vtedy seriál BORA a poslal som jej pár tém. Veľmi rýchlo mi poslala hudby naspäť — vylepšené.
A ja som vedel, že to bude ono. Bol som zo začiatku dosť v komunikácií opatrný. Vedel som, že medzi nami je výrazný vekový rozdiel, generačný rozdiel, ale to bolo asi jediný raz, čo som sa tým zaoberal. Odvtedy sme sa k tomu z ani jednej strany nevrátili. K tomu rozdielu by som povedal — myslím, že medzi nami až taký rozdiel nie je. Skladanie hudby je osamelá práca a ja som už bol trochu unavený, niektoré veci sa mi začali opakovať. Touto spoluprácou som znova získal radosť a zmysel. Pracovať vo dvojici nás baví. Keď prišiel film s Honzom, povedal som mu: mám tu takú známu, predstav si, že by bolo perfektné, keby sme to mohli robiť spoločne. Honza prišiel, pozreli sme sa na to spolu — a mohli sme pokračovať.
JČ: Ja len doplním, že Honza povedal, že bol trochu prekvapený. Vypočul si tvoju tvorbu a nevedel si predstaviť, akým spôsobom zapadneš do, nazvime to, klasického filmového hudobného soundtracku. Tvoja verzia tejto spolupráce?
MN: Ja ešte skúsim doplniť — on počul iba albumy, ktoré sú svojbytné, majú svoj vlastný hudobný svet a nemajú priamy súvis s nadchádzajúcim filmom. Ale ja som vedel — keďže sme už spolu robili seriál — že sa Nina vie od toho sveta odpútať. To Honza vedieť nemohol.
NK: Svet filmu bol, a stále v podstate ešte je, pre mňa úplne nový. V kútiku duše som scénickú hudbu vždy túžila robiť, okrem milovníka hudby som aj vášnivým cinefilom a ak mi to život dovoľuje, deň zásadne ukončujem pozretím filmu. Vnútorne som vždy mala pocit, že toto prepojenie mojich obľúbených svetov môže predstavovať prácu, ktorá by ma nadchla, a ktorej by som potenciálne do nejakej miery vedela rozumieť. A zrazu sa ozval Michal Novinski, ktorého som vtedy samozrejme nepoznala…
JČ: A ktorý je zo Žiliny.
NK: Áno, zo Žiliny – teda v podstate sused, ja som pôvodne z Trenčína. Od začiatku to celé dávalo zmysel, nenarazili sme na žiadny zásek či ťažobu, všetko plynulo od toho prvého telefonátu s veľkou ľahkosťou. Od spomínaného seriálu, teda našej prvej spolupráce, som pochopila, že môj dlhoročný dojem neklamal a tvorba scénickej hudby je výnimočná práca, tým dupľom keď človek má šancu spolupracovať s niekým ako je Michal, vo vzťahu postavenom na veľkom vzájomnom rešpekte, ktorý je krásne vyvážený.
JČ: Je to dialóg? Ping-pong? Ako to prebieha?
MN: Je to dialóg. A presahuje hudbu. Baví nás navzájom sa doberať a hrať sa s hudbou aj so slovami. V nejakom základnom hudobnom nastavení sme si veľmi podobní. S hudobnými témami navzájom pracujeme bez ohľadu na to, kto čo prinesie, navzájom ich považujeme za vlastné. Je jasné, že som na svete dlhšie, takže môžem ponúknuť viac skúsenosti, ale neznamená to, že to tak musí byť. Veľakrát riešenie navrhne Nina a je lepšie ako moje skúsenosti.
NK: Z toho samozrejme aj ja veľmi ťažím, z Michalových skúseností, ktoré mám príležitosť skrz našu spoluprácu pozorovať. Vzhľadom na to, že pochádzam z iného druhu hudobného sveta, teda toho mojej vlastnej tvorby, ktorá nie je podmienená ničím iba mnou samou, pri filmovej a seriálovej tvorbe som musela a stále musím pracovať so sebou, vlastným egom, a predstavami o tom, ako by mala hudba znieť. Človek má tendenciu – po rokoch venovania sa vlastnej tvorbe – premýšľať nad hudbou autonómne. A toto bola pre mňa jedna zo zásadných lekcií od Michala, a stále je: pochopiť, že v našej pozícií naozaj slúžime filmu. Je pravdepodobné, že vlastnými skúsenosťami by som sa k uvedomeniu si tohto postupom času dostala, no to, že ma vlastne touto cestou mohol sprevádzať práve Michal bol veľký dar. Veľa sme sa spolu rozprávali, otvorene, bez filtra, či už išlo o spätnú väzbu pozitívnu alebo negatívnu, a tým pádom bol človek v bezpečnom prostredí, kde sa dalo toho veľa a slobodne naučiť.
MN: Keď sme začali spolupracovať, pri pripomienkach hudieb na konkrétne miesta som sa snažil opatrne našľapovať, ale nevyhol som sa ani veľmi radikálnym hodnoteniam. Napríklad raz mi Nina poslala dosť rozsiahli zhudobnený úsek a čakala na moju reakciu. Pýtala sa plná očakávania: Tak čo? A ja som odpovedal: Nič tam nefunguje. Myslela si, že si robím srandu. Ale ja som musel povedať: tá hudba je sama o sebe výborná, ale nie k tomuto obrazu, k tejto situácii. Musíme to rozobrať, zjednodušiť, ego trochu potlačiť. Ego človek potrebuje, aby niečo vytvoril, ale potom sa ho vzdať v prospech filmu. Je to kolektívne dielo. Myslím, že Nina veľmi rýchlo pochopila, ako k tomu pristúpiť.
Nie je to film k hudbe, ale hudba k filmu.
JČ: Zaujímalo by ma, či bola nejaká, nazvime to, prvá porada k hudbe — či vám Honza povedal: potreboval by som takúto tému, alebo to nechal na vás?
MN: Úplne to nechal na nás. A Nina, už vďaka svojej povahe, veľmi rýchlo začala chápať tie veci a našla kľúč, ktorý fungoval.
JČ: Je tam päť hlavných postáv. Má každá svoju typickú tému, alebo je to skôr… Viem, že je to na mori, takže more vytvára nejakú emočnú bázu celého filmu.
MN: Moje poznanie za tie roky je také, že v prvom rade sa musí nájsť hudobný kľúč — to znamená, aký typ hudby a na ktorých miestach bude hudba použitá a či vôbec tam bude.
NK: Nepremýšľali sme však v kontexte jednotlivých postáv. Sústredili sme sa na nimi zdielaný svet, svet filmu.
MN: Skôr sa jedná o metafyzické súvislosti — život, starnutie, precitnutie, smrť… Je tam všeličo.
NK: Áno, smrť je veľkým faktorom, taktiež ako aj istá hrozba v kontexte externého aj interného sveta postáv.
MN: Navyše vo filme aj citovaná klasická hudba, ktorá je tam veľmi podstatná, pretože odkrýva vnútorný svet našich hrdinov a podporuje katarzné momenty, prichádzajúce po náročnejších emocionálnych výstupoch. Tieto hudby majú vo filme aj väčší priestor, čo je spôsobené tým, že počas ich znenia nie sú dialógy. Ostatnú hudbu sme sa snažili smerovať tak aby sme túto pozíciu neohrozili. Na to je veľmi potrebné mať ego zvládnuté.
JČ: Boli nejaké režisérske pripomienky — keď ste odovzdali finálnu verziu, upravovali ste ešte niečo?
MN: Jednu scénu sme upravovali a zmenili. Nakoniec priznávam sa, že to bolo správne. Nebola to výhrada k samotnej hudbe, bolo to skôr o odlišnosti nášho vnímania a pochopenia konkrétnej scény . Honzovi nesedela atmosféra úplne presne. Z celého filmu išlo o nejakých 40 sekúnd. Keď som to včera videl, opäť som si potvrdil, že to bola správna zmena. Lebo to je ďalšia vec — režisér, v tomto prípade aj autor, ktorý s našim filmom žije roky, vie presne, ako sú definované jednotlivé postavy. Ja s Ninou sme si prirodzene vytvorili svoje interpretácie.
A keď z tých postáv urobíte niekoho iného, režisér povie: „toto nie sú moje postavy, moje postavy žijú trochu v inom svete.” Je to úplne,
prirodzený, normálny, proces a bol vyriešený s veľkým rešpektom.
JČ: Posledná otázka — obľúbený filmový skladateľ, Nina?
NK: Netrúfam si povedať, že sú obľúbení, ale momentálne ma veľmi fascinuje vlna mladých skladateľov zo sveta. Jeden, na ktorého hudobné novinky vždy netrpezlivo čakám je britský skladateľ Jerskin Fendrix, ktorý opakovane spolupracuje s Yorgosom Lathimosom. Ten je výborný, baví ma jeho drzosť. A musím sa priznať, že v istom ohľade bol aj mojou osobnou referenciou pri tomto soundtracku, najmä spôsobom akým manipuluje zvuk, často akustických nástrojov. Za neprítomnosti reverbu audio naťahuje, otáča a vytvára nečakaný
a odvážny zvukový svet postavený na minimalizme a veľmi efektných stavbách, ktoré veľmi presne fungujú. A ešte mi napadá zhodou okolností ďalší Brit, Daniel Blumberg, ktorý naopak opakovane spolupracuje s Monou Fastvold a Brady Corbertom. Pred pár mesiacmi som ho videla hrať naživo soundtrack k jeho poslednému filmu, The Testament of Ann Lee, čo bol veľký zážitok – hudba postavená na rôznych druhoch zvonov. Mimochodom — vôbec nepozná noty. My s Michalom síce noty poznáme, ale tento svet je nám jednoznačne blízky.
JČ: A vaši obľúbení filmoví skladatelia?
MN: U mňa je to skôr o filmoch. Blízke stretnutia tretieho druhu je pre mňa zásadný film, vrátane hudby.
JČ: Nemusí byť jeden, môžu byť pokojne aj štyria.
MN: Mám rád klasickú hudbu. Mám rád keď v soundtracku viem dekódovať odkazy na rôznych skladateľov alebo skladby. Tá epocha klasických štýlov pre film pravdepodobne pomaly končí — aj formálne, aj inak — ale cit pre melódiu je pre mňa stále základ.
JČ: Úplne, definitívne posledná otázka. Ste schopní sledovať film bez toho, aby ste si zapli filter, že teraz budem špeciálne počúvať hudbu? Viete si vychutnať film aj bez profesionálneho odborného filtra?
NK: Ja sa priznám, že áno. Respektíve, tieto dve veci cielene neoddeľujem. Filmy tvoria tak zásadnú časť môjho každodenna nie kvôli snahe sa nevyhnutne edukovať, ale jednoducho z pasie. Skôr ako album si pustím film. A hudba je následne pre mňa jeho neoddeliteľná súčasť. Určite sa stáva, že ma scénická hudba zaujme, prípadne vyruší, a vtedy spozorniem, tieto senzory mám zapnuté vždy — ale naopak si veľmi užívam aj to, keď je hudba tak správne vo filme použitá, že ju ani nevnímam. Potom si niekedy zvyknem scénu pretočiť a schválne sa na ňu zamerať, snažiac sa rozlúsknuť v čom spočíva jej funkčnosť.
MN: Asi platí pravidlo, že keď film funguje, divák nerozmýšľa separátne o hudbe, kostýmoch atď. Miesto hercov tam vidí filmové postavy. Vníma príbeh. Nič ho nevyrušuje. Naopak, keď začne vnímať jednotlivé zložky – hudbu, kameru, strih, kostýmy …, niečo nie je v poriadku, niečo sa nepodarilo. Napríklad soundtracky počúvam menej. Hlavne vtedy, keď štruktúru hudby vo filme neviem analyzovať — vtedy si soundtrack vypočujem. Skôr však počúvam “zdroje”. Pod tým pojmom si skúste predstaviť autonómnu hudbu z ktorej soundtrack vychádza. Pretože stavba filmovej hudby vo väčšine prípadov je dosť odlišná od stavby autonómnej hudby. Musí komunikovať v prvom rade vo filme s napríklad: akceptáciou dialógu. Obecne vo filme obrazová informácia je nadradená zvukovej informácii. Nehovorím, že je to vždy tak, ale 80–90 % má nelogické rytmické časti, môže mať nelogickú inštrumentáciu alebo dynamiku, pretože jej najdôležitejší hlas je v skutočnosti dialóg.
JČ: Ďakujem veľmi krásne