„Každý nový študent, s ktorým si nájdeme spoločnú reč, ma inšpiruje k lepším výkonom. Bola by som zlý pedagóg, keby som nepovedala, že aj ja sa učím od svojich žiakov,“ hovorí učiteľka spevu, Lukrécia Bílková.
Ste učiteľkou spevu, predtým ste roky spievali. Váš manžel bol dirigent. Čo vaše tri deti. Tiež sa venujú hudbe?
Najstaršia dcéra síce študovala violončelo, ale neživí sa tým, prešla na biochémiu. Stredná dcéra vyštudovala klasický balet. V minulosti pôsobila ako baletka, mala aj svoju baletnú školu v zahraničí. Momentálne učí na Konzervatóriu a robí si doktorát. A syn vyštudoval hoboj, ale tiež sa tým, žiaľ, neživí. Dal sa na podnikanie a popri tom sa profesionálne venuje hokeju.
Vravíte „žiaľ“? Väčšina rodičov nie je nadšená, ak deti kráčajú v ich šľapajách… A najmä umelci.
Bola by som radšej, keby sa dal syn na hudbu. Aj vnučka. Má 21 rokov a bola nádejná violončelistka. Vyhrávala súťaže, zúčastňovala sa rôznych medzinárodných súťaží a nakoniec sa toho vzdala. Takého vzácneho sláčikového nástroja. Dobrých violončelistov je na svete málo. Nútiť ju nemôžeme, ale som z toho nešťastná.
Každý, kto sa živí hudbou, má takú peknú poučku, aký je s ňou život krajší… Čo nám o nej poviete vy?
Hudba človeka zušľachťuje a ja v nej vidím budúcnosť.
Keď stretnete človeka, ktorý len rozpráva. Viete podľa toho odhadnúť, či vie aj spievať?
Či vie spievať, to neviem. Viem len, či má na to predpoklady. Mal by mať dobre do rezonancie položený, kvalitný hlas. Sluch je otázka predstavivosti.
… tí, čo predstavivosť nemajú, zrejme vám dajú najviac „zabrať“, či?
Je to tak. Spev je pre mňa intonácia a intonácia je predstava. A tá predstava je primárna. Ak budete chcieť vytvoriť napríklad sviečku, musíte mať najskôr predstavu, z akého je materiálu. Inak ju nemôžete vytvoriť. Tak isto je to so spevom. Kto nikdy nepočul o technike spevu a o tom, ako hlas používať, kde a ako hlas tvoriť, nemá pripravenú predstavu. A čím menej má vyvinutú schopnosť predstavivosti, tým je práca s ním ťažšia.
Aj vy ste mali niekedy učiteľku spevu. Túžili ste byť, keď ste začali učiť, v niečom ako ona?
Mala som vynikajúce profesorky spevu, Smutnú-Vlkovú a na VŠMU Strácenskú. Často som sa k nim v myšlienkach vracala, ako by mi poradilirobiť tú-ktorú frázu a podobne. Čo žiak, to iný postup, hlas, fyziognómia tváre, čeľuste, maska, zuby, iné vnímanie… Niekto má väčšiu spevácku inteligenciu, iný to príliš analyzuje, ľudovo povedané, pitve sa v tom.
Žena prechádza mutáciou rovnako ako muž, len nie je taká výrazná. Prečo sa o ženskej mutácii vie tak málo?
Pretože dievčatá spievajú soprán (detským hlasom) a po mutácii je to opäť soprán, ale už s hlasom dospelej ženy. U chlapcov je to ináč. Desaťročný chlapec má soprán a po mutácii naraz tenor, barytón alebo bas. Už to nie je soprán. Mutácia nie je otázka mesiaca, dvoch, polroka, roka. Človek ňou prechádza dva roky, niekedy viac, kým sa hlas ustáli a vyvinie. Hlas sa vyvíja do 21 rokov. Potom už je ustálený, nehovorím technicky. Technicky môže rásť donekonečna.
Na záver otázka, ktorú nemôžeme vynechať: Akú hudbu počúvate?
Každá dobrá a kvalitná hudba má svoje miesto na tejto planéte. Nerozdeľujem medzi symfonickou, tzv. vážnou hudbou a inými hudobnými žánrami. Hovorím „takzvanou“, lebo ten výraz nemám rada. Skladatelia tzv. vážnej hudby boli veľkí optimisti a napísali nesmierne veľa pozitívnej a optimistickej hudby a nie vážnej (smiech). Vypočujem si dobrý pop, muzikál a aj operu.
Lukrécia Bílková je učiteľka spevu. Vyštudovala koncertný a operný spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Techniku spevu učí napríklad Luciu Lužinskú, Borisa Čellára, Sama Tomečka alebo Martinu Šindlerovú.