Knihy

Krásny, tajomný a dojímavý. Kde raky spievajú

Kde raky spievajú je tajomný, záhadný, divoký, bolestný a zároveň neuveriteľne krásny príbeh. Doslova cítite čierne močiarne bahno, slaný vzduch či plač čajok. Vnárate sa do tajomnej nehostinnej krajiny s dusnou atmosférou súdnej siene a sledujete brilantný popis dospievania, lásky i zločinu…

Malá Kya vyrastá so staršími súrodencami, submisívnou matkou a despotickým otcom v chatrči v močiaroch Severnej Karolíny. Sem ich priviedla otcova neschopnosť zabezpečiť rodinu.

Matka aj súrodenci z biednych podmienok postupne utečú, no zanechávajú za sebou najmladšiu Kyu s otcom. Keď zmizne aj ten, Kya zostane v Bohom zabudnutej krajine úplne sama. Jej pokusy o kontakt s obyvateľmi neďalekého mestečka stroskotávajú. Predsudky voči malej divoške sa vyhrotia, keď v mestečku dôjde k vražde…

V pokojnom mestečku Barkley Cove už dlhé roky kolujú strašidelné historky o Dievčati z močiara. Vražda miestneho krásavca Chasea Andrewsa všetko zmení. Obyvatelia mestečka z jeho vraždy hneď upodozrievajú Kyu. Vraj mala s Chaseom nejaké pletky a keď sa oženil s „dobrou partiou“, nedokázala sa cez to preniesť a siahla po pomste. V osudnú noc navyše zmizol prívesok s mušľou, ktorý Kya darovala Chaseovi a stále ho nosil na krku.

Lenže Kya je citlivá a inteligentná, nikdy by nezabila. Zbiera slávky, loví ryby, údi ich a vymieňa za iný tovar. Snaží sa žiť v súlade s prírodou. Od zvierat sa učí vyhýbať nebezpečenstvu, zaobstarávať si potravu a šikovne unikať pred tými, čo by ju chceli pripraviť o slobodu.
V škole sa ukázala len jeden jediný raz – za prísľub dobrého jedla. Keď však zažila výsmech, šikanovanie a nepochopenie, zanevrela na všetkých a utiahla sa späť do chatrče v barinách…

„Neviem ani vypovedať, ako zbožňujem túto knihu! Nechcela som, aby sa príbeh vôbec skončil!“ vyznala sa slávna herečka Reese Witherspoonová o knihe Kde raky spievajú.
Je to jedna z najúspešnejších kníh minulého roka. Dojímavý príbeh o osamelom dospievaní mladej dievčiny a zároveň prípad záhadnej vraždy s prekvapujúcim koncom.

Začítajte sa do knihy Kde raky spievajú:

1969
Močiar nie je barina. Močiar je plný svetla, tráva tam rastie rovno z vody a voda prúdi k nebu. Potôčiky si pomaly tečú a nesú guľu slnka do mora proti gagotu tisícov snežných husí. Hoci dlhonohé vtáky vyzerajú, akoby nevedeli lietať, vzlietajú s nečakaným pôvabom.
Miestami sa močiar stáva skutočnou barinou, v lepkavom vlhkom lese číha bahno. Voda v barinách je stojatá a temná, svetlo hltá blatistým hrdlom. V tomto brlohu sa aj nočné tvory menia na denné. Samozrejme, počuť tu zvuky, ale barina je v porovnaní s močiarom tichá, rozklad prebieha na bunkovej úrovni. Život sa rozkladá a páchne, mení sa naspäť na zahnívajúcu kašu a smrť večne plodí život.

Dňa 30.októbra 1969 sa v barinách našlo telo Chasea Andrewsa a boli by ho potichu vtiahli do seba, ako ostatne všetko. Navždy by ho boli ukryli. Barina vie o smrti všetko a nemusí to nevyhnutne vnímať ako tragédiu, a už vôbec nie ako hriech. Lenže dnes ráno sa dvaja chlapci z dediny vybrali na bicykloch k starej požiarnej rozhľadni a z tretej úrovne točitého schodiska zbadali džínsovú bundu.

 

1.
Mama
1952

Ráno horelo augustovou horúčavou, vlhký dych močiara povešal na vetvy dubov a borovíc hmlu. Trsy trpasličích paliem stáli neobvykle pokojne, ozvalo sa len tiché, pomalé plieskanie krídel, keď v lagúne vzlietla volavka. A potom, mala vtedy šesť rokov, počula Kya buchnúť dvere na verande. Stojac na stolčeku prestala oškrabávať z hrnca zvyšky kukuričnej krupice a ponorila ho do nádoby plnej špinavej mydlovej vody. Nepočula nič okrem vlastného dychu. Kto vyšiel z chatrče? Mama nie. Nikdy nebúchala dverami.
Lenže keď Kya vybehla na verandu, uvidela matku. Dlhá hnedá plisovaná sukňa sa jej trepotala okolo členkov, ako obutá v lodičkách odchádzala pieskovou príjazdovou cestou. Lodičky z falošnej krokodílej kože mali tupú špičku. Jej jediné slušné topánky. Kya na ňu chcela zavolať, ale vedela, že nesmie zobudiť apa, takže len otvorila dvere a zastala na schodoch, doskách položených na tehly. Odtiaľ uvidela, že mama nesie modrý cestovný kufor. Kya zvyčajne s istotou šteniatka vedela, že mama sa vráti s mäsom zabaleným do mastného hnedého papiera alebo so sliepkou visiacou dolu hlavou. Nikdy si však na to neobula krokodílie lodičky ani si nevzala kufor.
Mama sa vždy na mieste, kde sa chodník napájal na cestu, obzrela, zodvihla jednu ruku a zamávala bielou dlaňou, potom sa otočila a vydala na cestu, čo sa vinula cez barinatý les, lagúny, kde rástli pálky, a možno, ak príliv dovolil, až k mestečku. Dnes však kráčala ďalej, potkýnajúc sa na nerovnej ceste. Jej vysoká postava sa kde-tu mihla medzi stromami, až z nej nakoniec ostali len záblesky bieleho šálu medzi lístím. Kya šprintovala na miesto, odkiaľ vedela, že uvidí cestu. Mama jej odtiaľ iste zakýva, ale už stihla zahliadnuť len to, ako mizne lodný kufor, ktorý sa do lesa vôbec nehodil. Keď sa vracala čakať na schody, hruď jej dlávila ťažoba, hustá ako čierne lávové blato.
Kya bola najmladšia z piatich detí, na vek ostatných, oveľa starších súrodencov si nevedela spomenúť. Žili s mamou a apom, tlačili sa v nahrubo zbitej chatrči ako v králikárni, ktorej krytá veranda vykúkala spod dubov.
Kyin najmladší, no stále o sedem rokov starší brat Jodie vyšiel z domu a postavil sa za ňu. Mal rovnaké tmavé oči a čierne vlasy, učil ju rozoznávať vtáky podľa spevu, názvy hviezd aj to, ako sa jazdí člnom cez trsy marice.
„Mama príde,“ povedal jej.
„Neviem. Mala topánky z krokodíla.“
„Mama svoje deti neopúšťa. Mamy také nie sú.“
„Povedal si mi, že líška mladé opustila.“
„Áno, ale mala potrhanú celú nohu. Keby sa snažila nakŕmiť seba aj líš­ťatá, všetci by zahynuli od hladu. Bolo pre ňu lepšie nechať ich tak, dať sa do poriadku a vrhnúť ďalšie, o ktoré sa už dokáže postarať. Mama nehladuje, vráti sa.“ Jodie vôbec necítil istotu, s akou to Kyi hovoril.
So stiahnutým hrdlom zašepkala: „Ale mama niesla ten modrý kufor, ako keby niekam išla.“

Chatrč čupela oproti trpasličím palmám, ťahali sa od piesčiny až k náhrdelníku zelených lagún v diaľke, a ešte ďalej k močiarom. Míle trávy takej drsnej, že prežila aj v slanej vode, len kde-tu pretínali vetrom pokrútené stromy. Chatrč z oboch strán obklopoval dubový les a chránil aj najbližšiu lagúnu s hladinou neustále rozčerenou rozmanitým životom. Od mora pomedzi stromy vanul slaný vzduch a zneli piesne čajok.
Spôsob privlastňovania pôdy sa od 16. storočia veľmi nezmenil. Sídla roztrúsené v močiaroch nikde oficiálne nefigurovali, odpadlíkom hranice určovala tu zátoka, tam zase kmeň mŕtveho duba. Človek si v barine nepostaví palmový prístrešok, ak nie je na úteku alebo na konci vlastnej cesty.
Močiar chránilo členité pobrežie a prví objavitelia ho nazvali „cintorínom Atlantiku“, pretože búrlivé prílivy, zúrivý vietor a plytké piesčiny rozbíjali lode o pobrežie zeme, čo sa neskôr stala Severnou Karolínou, akoby boli z papiera. V denníku jedného námorníka sa písalo: „plavili sme sa okolo pobrežia… ale nedokázali sme sa priblížiť… Dostihla nás prudká búrka… prinútila nás vrátiť sa na more, zachrániť seba i loď a unášal nás rýchly, silný prúd…

Milan Buno, literárny publicista

 

To Top