Pripravte si šálku voňavej horúcej čokolády, natiahnite si hrubé ponožky, schúľte sa do kresla a vydajte sa spolu s hlavnou hrdinkou Katie do Kodane. Čaká vás prekvapivá cesta za povestným dánskym šťastím a… romantickou sladkou láskou.
Mladá a krásna Katie nikdy nemala ustlané na ružiach. Mama jej zomrela príliš skoro a otec nezvládol situáciu práve najlepšie. Napriek tomu si dokázala vybudovať úspešnú kariéru v jednej z najprestížnejších londýnskych PR agentúr a nájsť skvelého priateľa. K šťastiu jej chýbalo už len vytúžené povýšenie.
Sny o úspešnej kariére a veľkej láske však zrazu visia na vlásku, keď sa dozvie, že jej úžasný priateľ ukradol nápad, vďaka ktorému ho povýšili namiesto nej. A tak sa Katinou poslednou nádejou stáva cesta do Kodane, kde sa musí pokúsiť získať nového klienta. Spočiatku otravný výlet s hŕstkou ešte otravnejších novinárov sa postupne mení na jedno úžasne dobrodružstvo, ktoré nakoniec všetkým zmení život.
Očarujúca Kodaň s jednou úžasnou kaviarňou, v ktorej to vonia škoricou, koláčikmi a horúcou čokoládou, v ľuďoch totiž dokáže znova zapáliť oheň lásky.
A tentoraz nebude výnimkou ani Katie…
Cena: 15,49 €
Prečítajte si úryvok z knihy Kaviareň v Kodani:
25. kapitola
Nemohla som zaspať. V duchu som si stále prehrávala krásne detaily toho dňa. Ako sme sa smiali v kuchyni vo Varme. Bozkávali sa v Tivoli. Rozprávali sa pri niekoľkých koktailoch.
Vracali sa do hotela na trochu neistých nohách. Benova ruka v mojej. Zdržanlivý bozk na dobrú noc pred výťahom. Pohľad ponad plece, keď som prechádzala po chodbe. Jeho oči, keď som sa pobrala do izby.
Nechcela som, aby ma odprevádzal až do izby, pretože obaja sme vedeli, ako by sa to skončilo. Posledný bozk bol nekonečný, akoby sme si chceli urobiť rezervu na neskôr.
Otočila som sa v posteli a natriasla si vankúš.
Telefón na nočnom stolíku zavibroval. V tme sa rozžiarila prichádzajúca správa ako maják.
Ďakujem za krásny večer. Uvidíme sa ráno.
Dotkla som sa displeja s hlúpym, poblázneným úsmevom na perách.
Na kratučkú chvíľku som si s ľútosťou predstavila jeho teplé telo vedľa svojho, objatie jeho rúk a príjemný dotyk kože na koži.
Odhodila som perinu, pretože zrazu mi bolo veľmi teplo. Bolo to také jednoduché poddať sa špirálovito narastajúcemu vzrušeniu a číhajúcej túžbe, ktoré ma prepadli zakaždým, keď ma pobozkal.
Ľahla som si na chrbát s rukou za hlavou. Urobila som správne. Postupné spoznávanie, očakávanie, vzájomné podpichovanie a nevyslovený prísľub toho, čo by mohlo prísť… všetko malo niečo do seba. Asi by sa to dalo nazvať dvorenie. Usmiala som sa do tmy a zasa som sa otočila. Uvelebila som sa v posteli. Ktovie, čo bude zajtra? A ďalej?
Keď som sa prebudila, stále som mala na tvári ten prihlúply
úsmev a moja prvá myšlienka patrila Benovi.
Prišla mi od neho ďalšia esemeska.
Dobré ráno. Raňajky o 8.30?
Bolo ešte len trištvrte na osem, ale nemohla som vydržať, kedy vstanem a začnem sa hýbať. Na sobotné ráno úplne nezvyklá vec.
„Dúfam, že to ešte viem,“ vyhlásila som, keď som vyťahovala bicykel zo stojana pred hotelom. Zvlášť ma potešil pohľad na mäkké sedadlo, pretože na bicykli som nesedela už dosť dlho.
„Nerob si starosti, je to ako jazda na bicykli, to sa nezabúda,“ vtipkoval Ben, keď prehodil nohu cez rám a chystal sa nasadnúť.
„Ha-ha. Veľmi vtipné,“ odvetila som a sledovala, ako sa neobratne a pomaly otáča, aby sa otočil správnym smerom.
Vyrazili sme. Obaja zo začiatku trochu nemotorne, ale široký cyklistický pruh mi skoro dodal sebadôveru a o niekoľko minút som už sedela uvoľnenejšie, nevisela kŕčovito na robustných kormidlách a začalo ma to baviť. Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť na hrad, ale najskôr sme sa chceli zastaviť u Evy a uistiť sa, že je v poriadku a rozlúčiť sa. Včera večer som jej poslala esemesku.
Odpovedala, že lekár zistil škaredé podvrtnutie.
Prešli sme celú ulicu Strøget, kde evidentne s cyklistami počítali a včas sa im vyhýbali, čo bolo jedine dobre, pretože som si nebola istá, či by si moja mizerná koordinácia poradila s nutnosťou náhle zabrzdiť. Všetku energiu som sústredila na to, aby som išla rovno
a riadila.
Aj napriek mäkkému sedadlu som cítila každučký kamienok, keď sme prechádzali po vedľajšej uličke k Varme. S veľkou úľavou som zoskočila a nasledovala Bena k jednému z mnohých cyklistických ostrovčekov, ktoré boli šikovne rozmiestnené po celom meste. Tu sú si cyklisti skutočne rovní s chodcami a automobilmi. „God morgen,“ pozdravila nás Eva a pomaly vstala z kresla, kde odpočívala so zaviazaným členkom. „Som veľmi rada, že vás vidím, oboch.“ V očiach jej hrali šibalské ohníčky. Pozrela som sa s úsmevom na Bena. Samozrejme, Eva si hneď všimla, že sa veci medzi nami zmenili.
„Zostaňte sedieť,“ povedala som, rýchlo prišla k nej a usadila ju späť do kresla. Pobozkala som ju na tvár na pozdrav.
„Ako to dnes vyzerá?“
Vzdychla si a trochu pohla nohou. „Pripadám si stará a hlúpa,“ zahundrala. Vôbec sa to na ňu nepodobalo.
„Veľmi vás to bolí?“
„Nie, skôr utrpelo moje ego. Veľmi sa na seba hnevám, že som nepočkala, kým mi niekto pomôže. Myslela som si, že to na rebríku zvládnem sama.“
„Čo ste robili?“
„Chcela som presunúť hornú poličku v kuchyni.“
Jej krátke zamračenie rýchlo vystriedal rezignovaný sebaironický úsmev. „Aspoň som si to dobre načasovala. Našťastie Agneta chodí v sobotu a priviedla si na pomoc kamarátku.“ Ponad pult som videla dve dievčatá, ktoré sa obracali v kuchyni.
„To je dobre. Nie som si istý, či by moje nohy prežili ďalšiu zmenu,“ vyhlásil precítene Ben. „Museli sme si dnes požičať bicykle.“
„Ben, to nie je pravda!“ štuchla som ho do …